Anderton

Druhá epizóda je zrejme ešte lepšia než tá prvá, pretože obsahuje viacero nových a dôležitých informácií a vyšetrovatelia zisťujú, že majú dočinenia s ľuďmi, pri ktorých budú musieť využiť naplno určité psychologické metódy, či finty. Nakoľko je legálne robiť to, čo sa rozhodnú robiť v záverečných minútach, neviem odhadnúť, každopádne záverečný zvrat, resp. cliffhanger, bol pre mňa veľmi prekvapivý.

O prípade som nič nepočul, čo je samozrejme najlepšie, pričom už úvodný diel prinesie zopár zvratov. Ide o veľmi emotívny začiatok, matka je neustále v slzách a na pokraji nervového zrútenia a do toho musí polícia všetko riešiť s chladnou hlavou. No a objavuje sa pochopiteľne aj novinár, ktorý musí všetko zverejniť a tvrdohlavá obhajkyňa. Nič nové, ale v žánri účinné.

Osobne považujem rozhodnutie Gatissa a Moffata venovať sa tejto látke za niečo podobné, ako keď sa Cameron upísal Avatarom, Jackson King Kongovi alebo Nolan Dunkirku (veľmi subjektívny názor, upozorňujem). Skrátka prečo radšej nenatočili piateho Sherlocka a venujú sa niečomu, čomu sa môže venovať každý šikovnejší filmár a neriešia to, čo im ide najlepšie? Klady série som vyzdvihol pri poslednej časti, jej rozloženie do troch veľmi odlišných tretín, za ten hlavný zápor považujem, nech to vyznie akokoľvek nezmyselne, samotnú látku.

Mne to zasadenie do súčasnosti k Drakulovi nepasuje, pričom epizóda obsahuje zopár momentov, ako by to šlo. Určite som bol spokojný so záverečnými minútami a pointou, ktorá ale pochopiteľne musela značnú časť obecenstva sklamať. Tvorcom kvitujem, že každá epizóda pôsobí relatívne ako samostatný film s veľmi odlišnou atmosférou, vzhľadom na to, kedy sa odohráva finále, ho ale považujem za najslabší článok tejto "trilógie".

Atmosférická vyvražďovačka na lodi Demeter má najväčšiu nevýhodu v tom, že nejde o christieovskú detektívku, pretože totožnosť vraha je publiku zrejmá. Gatiss s Moffatom však pripravili dva zásadné zvraty, jeden v polovici príjemne prekvapil a ten záverečný bohužiaľ len prvých divákov, pretože kedy sa bude odohrávať finále sme sa dozvedeli vďaka šuškande krátko po vydaní seriálu. Osobne ma táto plavba bavila o niečo viac ako úvod, čo ale nemení nič na obavách z postmoderného finále.

V prvej polovici sa divák musí pýtať, k čomu je nová adaptácia slávneho románu, keď skoro všetko vyzerá rovnako a rozpráva sa ten istý príbeh. Avšak onedlho Gatiss s Moffatom prídu s niečím, čo jednej polovici publika spôsobí hlavobôľ, tá druhá bude naopak nadšená. Ťažko povedať, čo z toho nakoniec vzíde, takže aj hodnotenie prvej časti je pre istotu zdržanlivé. Nechýba cynický humor, ako aj veľmi drsné scény, takže postmodernisti si prídu na svoje.

Občas som si pri sledovaní hovoril, že Mungiu by mohol byť menej doslovný a tézovitý, avšak záver akúkoľvek doslovnosť nahradzuje niečím buď málo uchopiteľným, alebo "len" menej pochopiteľným na prvú signálnu. Ide skôr o mozaiku ľudí žijúcich na jednom mieste, než by mal príbeh skutočnú hlavnú postavu, dej medzi nimi neustále preskakuje a síce začína a končí pri Matthiasovi (v podstate je tu jediný nerozhodný a preto najzaujímavejší), avšak ani zďaleka nejde len o neho. Verím, že Mungiu má solídny prehľad o tom, ako sú veci vnímané na rumunskej dedine a nemusí "fabulovať", aby uspokojil medzinárodné festivalové publikum. Čo sa týka emocionálnej vyhrotenosti v relatívne podobných dielach, stojí R.M.N. niekde medzi Horiacim Mississippi a Budiž svetlo. 'R.M.N.' Ending, Explained: What Happens To Rudi, Matthias And Csilla? (dmtalkies.com)

Hravý animák, ktorý sa celkom úspešne snaží skombinovať prvky fantasy a science fiction. Postavy sú celkom sympatické, napriek tomu najlepšie spojenie prejavuje Nimona s Gloreth v krátkej retrospektíve z minulosti. Vďaka tomu sa aj natíska myšlienka, či by nešlo o lepší film než kvázi "bladerunnerovská" Nimona. Je fajn, že sa tvorcovia cieľovej skupine snažia predostrieť myšlienky ohľadom toho, že vedenie krajiny je v podstate vždy vecou intríg a podrazov, ale väčšiu skupinu ako teenagerov film nezaujme a ani sa o to nesnaží, čo je asi lepšie, ak by tento zámer mal a nedokázal by ho naplniť.

Prvých meta 20 minút predznamenávalo skutočne kvalitný návrat Xandera Cagea, ktorý kvalitný samozrejme nikdy nebol, aby nás nasledujúca hodina a pol vyviedla z omylu a po Neymarovi a skvele vypointovanej adrenalínovej jazde na lyžiach a skateboarde (Nemecko : Brazília, to fakt ten zápas? :)) ponúkla sotva priemernú akciu, akú sme videli tisíckrát a veľakrát inde a lepšie a totálne suché dialógy bez šťavy. Našťastie si všetci, možno pod vplyvom "totálne naschvál od veci" Toni Collette, uvedomili, v čom to hrajú a nikto to neberie vážne (aspoň dúfam...). Len škoda, že film si zo seba nerobí takú srandu, aby sa to dalo považovať za výhodu.

Pokiaľ máte radi korčuľovanie a Škandináviu, tak sa vám Čierny krab môže subjektívne dosť páčiť, i keď nejde skutočne o nič svetoborné či redefiníciu žánru/žánrov. Sever v akejsi občianskej vojne, to sme ale asi ešte nikde nevideli a v takejto zimnej atmosfére si to nechám páčiť. Plus road movie na korčuliach určených pre rýchlostné preteky je celkom inovatívny prvok. Najväčším fanúšikom hokeja a NHL je Arab, čo je tiež fajn nápad. Rozuzlenie má síce v sebe zopár klišé, ale nie je klasicky predvídateľné a všetko končí o dosť inak ako som si po celý čas myslel.