Poslední recenze (11 456)
Málo mě znáš (2024) (seriál)
Názov je trefný a ostáva platný. Aj po dokumente totiž tú Ivetu málo známe. Jej život je zmapovaný menej, než sa dalo. Mnohé pasáže ostávajú zámerne vynechané, mnoho postáv a ľudí ani nespomenú, u niektorých udalostí sa nejde do hĺbky. Až to nakoniec vyzerá, že ide o dokument o Štaidlovi a o dobe, ktorá bola k Ivete tak krutá, že dopadla ako dopadla. A hoci súhlasím s tým, že novinári u väčšinovou zmrdi, asi to nebolo len nimi, každá minca má dve strany, no tú druhú stranu neukázali, pretože cieľ bol predstaviť Bartošovú ako krehkú princeznú.
Barvy zla: Červená (2024)
Ako by správny poľský katolík povedal: Nieźle, kurwa mać! Celé mi to prišlo najprv priemerná kriminálka s dobrou atmoškou a trochou surovosti, síce nie tak ako u Vegu, ale rozhodne táto surovosť tiež veganská nebola, naopak krvičky a mäsa v určitých scénach bolo na dosť tlačenky pre polregiment. Hoci Netflix tentokrát nepresadil žiadne fluidujúce pohlavia ani kvír vyšetrovateľov, nezabudol aspoň do obsadenia dať súčasnú hviezdu migrantov Maju Ostaszewsku, ktorej sa zdá, že v Poľsku je príliš málo obohatenia a že na hranici s Bieloruskom zbytočne čakajú mladí chlapci s ajfónami, pripravení obohacovať okamžite, hlavne teda geňofondom. Treba jej preto držať palce, nech sa jej dielo podarí a v dvojke Farieb zla sa vyskytnú konečne aj investigátori a súdni examinátori z Mosulu, ktorí budú vyšetrovať poľských odporcov inklúzie. Až vtedy bude svet správny a dúfam, že sa opraví aj názov, pretože jediná farba zla predsa nie je v žiadnom prípade červená, ale v posledných rokoch výlučne biela. Potom pouvažujem aj o plnej paľbe.
Kousek tebe (2024)
Film o strate blízkeho, ale na konci k pointe neprídete. Netflix prirodzene spomenie aj lesby, čiže jeho povinne korektná fajfka zaškrtnutá, hoci to s filmom absolútne nič nemá. No a ten hlavný motív vyrovnávania sa so smútkom je natočený kostrbato, raz sú to akože herecké kurzy, na ktorých vám povedia, že máte kričať ako zmyslov zbavený. Potom je to vzťah so sestriným oným, ale v konečnom dôsledku smútok na diváka prenesený nie je, prenáša sa len nuda, v ktorej hlavná postava skôr otravuje, než je k poľutovaniu.
Poslední deníček (2)
Libtard sa prizná sám
Jeden z pošvo, pardon poštokadičov, ktorý nemá nič iné na práci, len sa hrať oficiálne na slušáka, aby potom špinil a obťažoval ľudí s iným názorom na všetkých možných internetových platformách, sociálnych sieťach a v diskusiách, lebo kým nevymysleli online svet, tak len príbuzní a známi vedeli, že ide o libtarda.
Správny libtard vie hneď označiť, že ak nemáš jeho názor a netflixovskému výplachu hodíš odpad, potom si automaticky rasista, to je jasné, píše sa to na tridsiatej druhej strane marxistickej príručky libiota.
Patrik Libtard Chrastil však zabudol, že zanecháva nielen uhlíkovú, ale aj digitálnu stopu, a tak nie je ťažké vypátrať o aký etalón kádrovania v skutočnosti ide. Pri fotke sa človek najprv zľakne mysliac si, že konečne točia nejaký dobrý horor, ale o výzor nejde, zrejme následok ochorenia. Následne si však profil slušnočloveka človek pozrie lepšie a zistí, že on je tak tradične slušný. Je správne dúhový, nenávidí, pardon kritizuje Babiša, nenávidí, pardon kritizuje Slovensko, Rusko, Fica a Pellegriniho, no a týchto politikov a v Čechách im podobných označuje za "ruské prostitútky" a určite sa pri atentátoch ako ten najslušnejší len teší, ako tá spoločnosť je zase o krok bližšie k slobode.
Libtard však niekedy hodí na svoj profil aj obrázok, ktorým myslí, že šíri svoju múdrosť, pritom ním označil práve samého seba. Pretože ak píše o mediálnej manipulácii a o nacistoch, tak by sa pán Chrastil mal pozrieť hlavne na samého seba. Strih už na to má.
