Poslední recenze (11 458)
Imaginární přátelé (2024)
Každý sa občas potýka so svojimi imaginárnymi priateľmi. Takých imaginárnych hľadal napríklad aj vodkopič Heger, keď blúznil o nájdení 76tky, rozumej 76 imaginárnych priateľov, čo by ho podržali pri koryte. Film pôsobí ako milá a vtipná záležitosť, ale v jeho deji nachádza človek príliš veľa smútku a celkovo mi to ani neprišlo ako film, ktorý by si deti príliš užili.
Lazareth (2024)
Film pre tých, ktorí napriek trom boostrom, dvom rúškam a respirátoru si ľahli pod posteľ a ukrutne hromžili od strachu, že ich ten Djokovič stále môže nakaziť. A niektorí neprezreli ani po rokoch a to je presne prípad hlavnej postavy, na ktorú sa ale dívať neoplatí. Inak by sme do žánru museli dopísať horor a to sa tam drvivú väčšinu času vôbec nič neudeje. No tvár Ashley Judd napovedá, že jej plastický chirurg je teda poriadny džad, alebo len nepochopil, že ona nemieni hrať doživotne už len démona Pazuzu.
Málo mě znáš (2024) (seriál)
Názov je trefný a ostáva platný. Aj po dokumente totiž tú Ivetu málo známe. Jej život je zmapovaný menej, než sa dalo. Mnohé pasáže ostávajú zámerne vynechané, mnoho postáv a ľudí ani nespomenú, u niektorých udalostí sa nejde do hĺbky. Až to nakoniec vyzerá, že ide o dokument o Štaidlovi a o dobe, ktorá bola k Ivete tak krutá, že dopadla ako dopadla. A hoci súhlasím s tým, že novinári u väčšinovou zmrdi, asi to nebolo len nimi, každá minca má dve strany, no tú druhú stranu neukázali, pretože cieľ bol predstaviť Bartošovú ako krehkú princeznú.
Poslední deníček (2)
Libtard sa prizná sám
Jeden z pošvo, pardon poštokadičov, ktorý nemá nič iné na práci, len sa hrať oficiálne na slušáka, aby potom špinil a obťažoval ľudí s iným názorom na všetkých možných internetových platformách, sociálnych sieťach a v diskusiách, lebo kým nevymysleli online svet, tak len príbuzní a známi vedeli, že ide o libtarda.
Správny libtard vie hneď označiť, že ak nemáš jeho názor a netflixovskému výplachu hodíš odpad, potom si automaticky rasista, to je jasné, píše sa to na tridsiatej druhej strane marxistickej príručky libiota.
Patrik Libtard Chrastil však zabudol, že zanecháva nielen uhlíkovú, ale aj digitálnu stopu, a tak nie je ťažké vypátrať o aký etalón kádrovania v skutočnosti ide. Pri fotke sa človek najprv zľakne mysliac si, že konečne točia nejaký dobrý horor, ale o výzor nejde, zrejme následok ochorenia. Následne si však profil slušnočloveka človek pozrie lepšie a zistí, že on je tak tradične slušný. Je správne dúhový, nenávidí, pardon kritizuje Babiša, nenávidí, pardon kritizuje Slovensko, Rusko, Fica a Pellegriniho, no a týchto politikov a v Čechách im podobných označuje za "ruské prostitútky" a určite sa pri atentátoch ako ten najslušnejší len teší, ako tá spoločnosť je zase o krok bližšie k slobode.
Libtard však niekedy hodí na svoj profil aj obrázok, ktorým myslí, že šíri svoju múdrosť, pritom ním označil práve samého seba. Pretože ak píše o mediálnej manipulácii a o nacistoch, tak by sa pán Chrastil mal pozrieť hlavne na samého seba. Strih už na to má.
