POMO

Akcia natoľko neprehľadná, že nevidíte čo sa v nej deje a kdo koho zlikvidoval zistíte až podľa toho, kto odchádza z boja živý. V časoch poetických a prehľadných bitiek a lá 300 je taký handicap neospravidlniteľný, obzvlášť pri filme, ktorý stavia predovšetkým na akcii. A rozprávanie príbehu a práca s postavami je pre Marcusa Nispela takisto španielskou dedinou. Čo vlastne tento tvorca vie? V tomto prípade iba zahaliť filmove plátno do emocionálne plochej temnoty. Príšerný film podľa scenára na inteligenčnej úrovni najhorších videoherných adaptácií, ktorý úplne pochovávajú záverečné cliffhangerovské scény, pripomínajúce filmárske postupy Eda Wooda (dlhé zábery na padajúcu lavínu, vzaté bohvie odkiaľ). Po dlhšom váhaní musím klesnúť na 1*. Toto nepatrí do kín.

Prekvapivo nielen premýšľavý, ale aj naozaj napínavý a nečakanými zvratmi poháňaný thriller, ktorý dynamicky spracováva veľmi komornú a citlivú tému. Povedal by som, že ide o divácky rovnako atraktívny námet ako Greengrassov United 93, akurát sledujúci opačnú stranu barikády. Snímke dominujú skvelé herecké výkony dvojice hlavných protagonistov. Samotný pohľad jedného z nich je najsilnejšou zbraňou filmu a tie oči sú nie náhodou tým posledným, čo vo filme uvidíme. K politickému postoju sa vyjadrovať nebudem, pretože pláva mimo moje obzory, no vzťahové linky medzi postavami (najlepší kamarát, milovaná žena, matka, mŕtvy otec) fungujú výborne. Škoda len, že logika sa občas tak drsne podriaďuje drajvu príbehu. Nebyť logických prešľapov, mohlo to byť za 5*.

Režisér nám v prvej polovici pohriechu nedovoľuje dotknúť sa postáv a podľahnúť emóciám príbehu, je rovnako nedospelý ako jeho ženská hrdinka. Tento handicap sa však časom uvolní a s umúdrením postavy Naomi Watts začína z plátna prekvitať pôsobivá komorná dráma o zbližovaní sa dvoch rozdielnych ľudí na konci sveta. Tiež škoda skratkovitého záveru, ktorý si zaslúžil hlbšie precítenie. V zásade ale ide o peknú filmovú pohľadnicu z exotických kútov, síce rýchlo prešumiteľnú a nedosahujúcu epickosti hollywoodskej veľkovýpravnej elity, vnútorne však dobrosrdečnú a autorskú. Podobne autorskú, ako sú posledné, domáce počiny Austrálčana Phillipa Noycea (Rabbit-Proof Fence). Naomi slúži dobre, ale hlavou a motorom filmu je (opäť) Edward Norton - hoci je na plátne podstatne menej ako ona. P.S. Ďalší krásny soundtrack hollywoodskeho nováčika Alexandra Desplata.

Svěží, trefná a inspirující komedie pro inteligentního diváka. Spousta skvělých nápadů, roztomilé momenty, které známe ze života, ale ve filmu jsme je neviděli. Ferrellovo seriózní herectví je snad až příliš minimalistické, parádně ho ovšem doplňují excentričtí Maggie Gyllenhaal a Dustin Hoffman. Doporučuji vzít si sebou do kina nějakou tu sušenku s lahodnou čokoládovou polevou.

Nevýrazný komerčný pľuvanec, balancujúci na hrane bezduchej vyvražďovačky a dospelého thrilleru. Veľmi chabý, až televízne šablónovitý scenár. Spojenie s pôvodnou látkou prakticky žiadne, na pojme "Hannibal" sa tu iba parazituje. Smutné...

Moc... moc... moc... krásna, krehká a poetická rozprávka o láske a o tom, ako dobro zvíťazí nad zlom. Emocionálna a duchovná očista, film z iného sveta.

Na mainstream sci-fi príliš nízkorozpočtové, ukecané a interiérové, na inteligentnú komornú drámu príliš nenápadité a klišovité. O postavách prakticky nič nevieme, skoro každý zvrat v deji sme už videli inde, po vizuálnej stránke strohé, o triedu slabšie než Horizont udalosti. Konštatujem to nerád, ale aj pri blbom Jadre som sa bavil viacej. Danny, nevymýšľaj hovadiny a natoč už konečne to PORNO (avizované pokračovanie Trainspottingu, pozn. pre nezasvetených).

Ups. Žiadny mega epos sa nekoná. 300 je skromný experiment podľa 10-stránkového scenáru a s peknými blue-screenovým pozadiami. Dialógy sa tvária natoľko vážne a cool, až sú na pousmiatie. Príbeh recykluje to, čo nám už povedali Statočné srdce a Gladiátor, akurát v skratke a sústrediac sa výhradne na vizuálnu stránku. Dobre sa na to pozerá, bojové scény sú premakané, ale všetko ostatné je voda. Nebyť spomalených záberov, trvalo by to sotva 60 minút. Pekná jednohubka, ale dúfam že nepredpovedá začiatky nového filmového subžánru.

Precitlivelý dobráčisko Clint Eastwood zlyháva presne tam, kde sa dalo očakávať - v mäkkosti a naivite vojnových scén. Tie - aby boli v silnej protiváhe k monológu "Some of the things I saw done, things I did, they weren't things to be proud of", mali vzbudovať hrôzu a zdesenie, čo sa nedeje. A potom je tu na preskáčku druhá línia filmu, expozícia trojice vojakov do role diskutabilných hrdinov. Táto linka by - hoci v patetickej hanbe - prežila, no jej prepojenie s tou vojnovou zlyháva - pomalé a polopatické osvetľovanie myšlienky, ktorá je jasná po prvej polhodine, je čím ďalej neznesitelnejšie a posledných ultra-sentimentálnych 20 minút je už len testom, čo vydržíte. Pre Zástavy našich otcov neexistuje trefnejšie synonymum než *sračka*. Nie je to slabý film, je to nefungujúci a nevydarený film.

Dopisy z Iwo Jimy sú pekný film. Japonský pohľad na incident je temnejší, vyzretejší a meditatívnejší než americké Zástavy našich otcov. A hlavne na rozdieľ od nich vnútorne funguje. Veľkolepé akčné scény sú o to pôsobivejšie, že ich je minimum a väčšinou ich sledujeme iba z diaľky, vďaka čomu si film udržiava silne komorný charakter. Sentiment a polopatickosť sú vkusne vyvážené s krásnym vizuálom a minimalizmom hudby Clinta Eastwooda, ktorej dominuje krehký klavírny motív. Poteší tiež náklonnosť tvorcov k Japoncom a v kontraste k tomu v niektorých scénach naopak opovrhovanie americkými vojakmi. Škoda, že rozorvané Zástavy sú natoľko nedôstojným súrodencom Dopisov a toto ambicíozne filmové duo zrážajú na úroveň narýchlo vykvaseného front runnera oscarového ceremoniálu. Dať si s dielom viac práce, mohlo sa zapísať do dejín.