GTS_PUNK

K-pop musel v posledných rokoch zaregistrovať aspoň čiastočne každý, kto nežije v jaskyni. Jeho pozícia na svetovej hudobnej scéne sa stala mimoriadne silnou, na čo poukazuje aj dokumentárny film japonskej televízie NHK z roku 2024. Ten si okrem k-popu všíma aj j-pop. Na relatívne malej ploche snímka predstavuje históriu obidvoch žánrov, ich rozširovanie do celého sveta, ale najmä popkultúrny dopad, ktorý so sebou priniesli a prinášajú. Okrem toho sa dokument zameriava aj na japonskú skupinu Yoasobi a juhokórejské NewJeans, pričom neopomína ani najvýraznejšiu značku na poli k-popu - BTS. New Era of J-POP and K-POP: Setting the World on Fire je z hľadiska oboznámenia diváka s týmito hudobnými žánrami dostatočne kvalitným dokumentom. Svojím spracovaním obsahovo síce nezachádza do úplných podrobností, ale to vôbec nevadí. Ako akýsi "úvod do problematiky" je film postačujúci, zachytávajúc, že k-pop aj j-pop nie sú iba nejakými módnymi výstrelkami, ale pevne etablovanými žánrami s potenciálom ďalšieho rastu na globálnej úrovni.

Žiť kdesi "na samotě u lesa" a viesť takmer plne sebestačný život nie je pre každého. Rodina Kimurovcov, na ktorú sa zameriava tento dokument japonskej televízie NHK z roku 2023, je dôkazom, ako náročné to v skutočnosti je. Necelú hodinu trvajúci film časozbernou formou mapuje rok štvorčlennej rodiny, ktorá do veľkej miery žije z toho, čo si sama vypestuje na poliach pri svojom dome v oblasti, kde dokonca nieto telefónneho signálu. V porovnaní so supermoderným Japonskom tak dokumentárna snímka vytvára zaujímavý a diametrálne odlišný protiklad. One Hamlet, One Family dokáže zaujať svojím námetom, jednoduchým, ale fungujúcim spracovaním, ako aj pohľadom na obyčajne neobyčajný každodenný život jednej rodiny.

Dokumentárny film japonskej televízie NHK z roku 2021 privádza diváka do chrámu Antaiji, v ktorom skupinka ľudí z viacerých kútov sveta praktizuje zenový budhizmus. Snímka sleduje takmer nezávisle fungujúcu komunitu počas niekoľkých mesiacov, zameriavajúc sa nielen na život v chráme, ale takisto na motiváciu jednotlivých ľudí, ktorá ich viedla k tomu, aby do Antaiji prišli. Obsahovo zaujímavý počin, odhaľujúci že hlavnou náplňou dní v chráme sú práca a meditácia, je spracovaný typickým NHK štýlom, o ktorom sa dá povedať, že sa vyznačuje funkčnou jednoduchosťou. Adekvátnou vizuálnou formou aj v tomto prípade odovzdáva divákovi informácie o pozoruhodnej téme. Seek Nothing, Just Sit je pohľadom do svojského sveta, v ktorom neraz nevydržia ani tí, ktorí doň dobrovoľne prišli. Tisíce hodín meditácie ročne a značne asketický život sú psychicky aj fyzicky náročné, ale nahliadnutie na ne prostredníctvom tejto snímky stojí za to.

Ľadový hokej a Japonsko nejdú zrovna ruka v ruke. V krajine vychádzajúceho slnka je tento šport skôr okrajovou záležitosťou, čo však nebránilo vzniku tohto seriálu z roku 2004. Napriek tomu, že jeho príbehová línia je vystavaná okolo hokeja, respektíve fiktívneho hokejového tímu Blue Scorpions, dielo kladie dôraz najmä na zachytenie medziľudských a ľúbostných vzťahov. Najväčšmi si potom všíma budovanie spočiatku zvláštne pôsobiaceho vzťahu medzi kapitánom tímu Halu Satonakom (Takuya Kimura) a úradníčkou Aki Murase (Yuko Takeuchi). Naprieč jedenástimi epizódami, ktoré seriál ponúka, sa dráma rôznymi smermi prehlbuje, pričom sa však nedá hovoriť o tom, že by diváka výraznejším spôsobom bavila. Snaha tvorcov v príbehovej rovine je síce citeľná, ale spôsob realizácie je pomerne plochý a nezáživný. V praxi ide o drámu, ktorej do veľkej miery dráma chýba. A rozvíjanie ďalších a ďalších rovín v rámci príbehu jej nijako nepomáha. Navyše, seriál vďaka opätovnému využívaniu mnohých predovšetkým interiérových lokácií budí dojem štúdiového počinu, čo takisto nie je plusom. Najvýraznejšou slabinou celého seriálu je však jednoznačne zobrazenie hokeja a hokejových zápasov. Tie vo väčšine prípadov vyzerajú takmer až tragikomicky, pričom na nich dobre vidno, že hokejová stránka seriálu má byť v skutočnosti iba atraktívnou kulisou pre rozvíjanie drámy, na ktorú sa kladie najväčší dôraz. Puraido je nepresvedčivým a nezáživným seriálom, ktorý neveľmi baví obsahovo aj spracovaním. Ak divák očakáva výraznú hokejovú stránku, nedočká sa jej. A z dramatického príbehového hľadiska to takisto nie je najlepšie, nehovoriac o tom, že naprieč všetkými epizódami znie hudba ohranej a preceňovanej skupiny Queen.

Nízka pôrodnosť, starnúca populácia, ale aj takzvaní hikikomori. To všetko sú niektoré z problémov Japonska dvadsiateho prvého storočia. Téme hikikomori, teda ľudí, ktorí sa prakticky úplne odstrihli od spoločnosti a často ani roky nevychádzajú z domu, sa venuje aj tento dokumentárny film televízie NHK. Všíma si viacero prípadov hikikomori, hľadá príčiny, prečo sa ľudia uchyľujú pred spoločnosťou a životom ako takým do zatvorených izieb, ale takisto sa zameriava na to, ako možno situáciu riešiť a poskytnúť ľuďom pomoc. Samozrejme, ide o oveľa komplexnejší problém, ktorý sa navyše líši prípad od prípadu, než ako dokáže necelú hodinu trvajúci dokument zachytiť, ale z hľadiska témy a spracovania ide o divácky zaujímavý počin. Ten navyše poukazuje na to, ako napovedá už jeho názov, že fenomén hikikomori je zároveň spojený s úmrtiami, ktoré si neraz dlhé mesiace nikto nevšimne. Dying Out of Sight: Hikikomori in an Aging Japan je pohľadom na jeden z čoraz vypuklejších problémov japonskej spoločnosti. Svojím námetom sleduje dokument zaujímavú tému, ktorú typicky priemerným, ale adekvátnym NHK štýlom predstavuje divákovi v praxi.

Ľahko poňatý investigatívny dokumentárny film japonskej televízie NHK o zločinnosti mládeže. Necelú hodinu trvajúca snímka stavia na tragickom konci jedného zločinu, od ktorého rozvíja bližší pohľad na konanie viacerých delikventov. Autori sa prostredníctvom rozhovorov s nimi, ich rodinami, ale tiež skrz pohľad na štatistiky snažia nájsť príčinu, pre ktorú sa mladí ľudia v Japonsku najmä kvôli rôznym pofidérnym brigádam ocitajú viac či menej dobrovoľne vo svete zločinu. Youth Falling Into a Life of Crime svojím spracovaním skôr iba poukazuje na existenciu tohto problému. Väčšiu sociologicko-ekonomickú sondu než len niekoľko stoviek dotazníkov z nápravnovýchovných zariadení by však divák v tomto dokumente hľadal márne. Vzhľadom na prístup k spracovaniu témy aj rozsah je ale vo výsledku dielo, poukazujúce na jednu z odvrátených strán Japonska, adekvátne.

Mix romantiky a ecchi nikdy nie je na škodu. A v hojnom množstve sa vyskytuje aj v tomto anime štúdia Madhouse z roku 2013, ktoré vychádza z "dating sim" videohry, čo vidieť predovšetkým z druhej polovici seriálu. Kazuya Maeda dostane od svojho otca fotoaparát, ktorý prinesie do školy. Netrvá dlho a dostane sa vďaka nemu do jedného z fotografických krúžkov, ktoré sa škole pôsobia. Rovnako netrvá dlho, kým Kazuya začne fotografovať svoje spolužiačky v rôznych, často lascívnych pózach. Niežeby sa teda bránili, niektoré sú dokonca rady a Kazuyovi ochotne pózujú. Ako sa však zdá, Kazuya má srdce len pre jednu - Haruku Niimi, s ktorou sa aj dá nakoniec dohromady, lenže... Lenže v tej chvíli prichádza zlom. Ako-taký príbeh, ktorý doposiaľ anime rozvíjalo, náhle končí, pričom prakticky celá druhá polovica seriálu sa v jednotlivých epizódach zameriava na ostatné dievčenské protagonistky, respektíve to, ako im vlastne všetkým Kazuya vyznáva lásku. Práve tu najväčšmi cítiť, že anime vychádza zo simulátoru randenia, keďže tvorcovia chcú takýmto spôsobom ponúknuť divákom fan service s každou ich možnou obľúbenkyňou. Hoci je príbehová stopka rázna a možno nečakaná, takýto bližší pohľad na jednotlivé rozkošné dievčenské postavy a ich charaktery (a často sú to teda veľmi, ehm, vyvinuté charaktery) poteší. Photo Kano nie je anime, od ktorého možno očakávať špičkový príbeh. Zároveň sa ale na nič nehrá a netvári sa ako niečo, čím v skutočnosti nie je. V príjemnej vizuálnej podobe divákovi ponúka najmä pohľad na študentky v (nielen) stredoškolských uniformách, spomedzi ktorých si istotne každý nájde svoju favoritku.

Kto je Satoshi? Takzvané "alternate reality games" prepájajú fiktívne príbehové naratívy a skutočný svet, v ktorom hráči riešia rôzne úlohy a hádanky. Britská hra tohto typu - Perplex City - svojho času patrila k najpopulárnejším na svete. Zadania k nej boli vydávané na špeciálnych kartách, pričom jej hráčom sa postupne podarilo vyriešiť všetky z nich. Všetky až na jednu. Karta číslo 256 s fotografiou japonského muža zostala dlhé roky nevyriešená... Dokumentárny film režiséra Laurenta Barthelemyho mapuje príbeh riešiteľov hry Perplex City z celého sveta, ktorí sa roky snažili zistiť identitu neznámeho muža na fotografii. Muža, o ktorom jediné, čo vďaka nápovede vedeli, bolo, že sa volá Satoshi. Od hľadania na stále rozpínajúcejšom sa internete, cez vytváranie webstránok, nálepiek a hrnčekov, až po zapojenie umelej inteligencie. Dlhoročné vytrvalé pátranie po Satoshim je v tejto snímke zachytené skutočne pútavo. Dielo navyše zaujímavou formou predstavuje aj celkový koncept "alternate reality games". Finding Satoshi je dynamickým a kvalitne spracovaním počinom, ktorý sa venuje sa unikátnej téme. Práve tá potom tým, čím si Barthelemyho dokument diváka najväčšmi získa. A zaujímavé je takisto záverečné konštatovanie, že aj v samotnom filme je ukrytá hádanka. Ak by sa ju divákovi aj náhodou nepodarilo nájsť, celkový dojem z filmu táto skutočnosť určite nepokazí.

Z Japonska si v mnohých ohľadoch môže brať príklad celý svet. Ako však ukazuje dokument televíznej stanice NHK, starostlivosť o pacientov v minimálne jednej tokijskej nemocnici pre mentálne chorých k nim nepatrí. Ani nie hodinu trvajúci, ale zábermi silný a miestami až nepríjemný dokumentárny film vďaka whistlebloweri odhaľuje nielen nevhodné, ale priam až protizákonné násilné správanie zamestnancov zariadenia voči pacientom. Okrem iného snímka poukazuje na podozrivo vysoké percento úmrtí pacientov, ako aj na to, že nemocnicu vedie riaditeľ, ktorému bola pred rokmi odobratá lekárska licencia. Discharged by Death: Inside a Japanese Mental Hospital je investigatívnou mozaikou, všímajúcou si situáciu v jednej z nemocníc, ktorú okrem autentických záberov zo skrytej kamery dopĺňajú viaceré rozhovory s ľuďmi, ktorí sa situáciou v nej zaoberajú, aj pohľad na celkovú situáciu v tejto oblasti japonskej zdravotnej starostlivosti. Námetom zaujímavé, vizuálne nepríjemne mrazivé, spracovaním priemerné.

Matky samoživiteľky to nemajú ľahké. Obzvlášť, ak sa starajú o šesť detí a žijú v anglickom Wolverhamptone. A komediálny seriál britskej televíznej stanice Channel 4 si práve jednu takú matku všíma. Je ňou Della Garry (Rebekah Staton), ktorá so svojimi deťmi a otcom (Philip Jackson) na krku prežíva zo dňa na deň a s gráciou jej vlastnou a s cigaretou večne v ústach odráža nástrahy osudu, nech už majú podobu účtu za kúrenie alebo majiteľky domu, v ktorom v podnájme bývajú. Pomerne krátka dvojsériová záležitosť je v mnohom podobná nielen iným britským komediálnym seriálom. Vo svojej podstate stavia najmä na výraznosti postáv a námetov jednotlivých epizód, ako aj na citeľne vysokej prítomnosti humoru. Alebo minimálne snáh oň. Napriek tomu, že niektoré hlášky či scény dokážu diváka svojou formou a realizáciou pobaviť, do veľkej miery predstavuje tento seriál iba jeden z mnohých v podstate až tuctových komediálnych počinov, ktoré sa na globálnej seriálovej mape ľahko strácajú. A hoci, ako sme už uviedli, dielo stavia na výraznosti postáv, nedá sa hovoriť o tom, že postavy v ňom sú zvlášť dobré. Napríklad taká Germaine Garry (Helen Monks) je často až neznesiteľne otravná. Jej excentrické vystupovanie je príliš veľa aj na odľahčený komediálny počin a určite nezlepšuje jeho celkovú kvalitu. Raised by Wolves predstavuje komediálny seriálový priemer, pracujúci s tradičnými, možno už až opozeranými šablónami. Vo výsledku ide o dielo, ktoré príliš nenadchne, nezanechá výrazný dojem a divák naň pomerne rýchlo zabudne. Ale jedno jeho pozretie je znesiteľné.