Bláznivý Petříček

Hádam najrozšafnejší Godard. Pierrot le fou spája dve polohy režisérovej tvorby, prvú založenú na revizionistickom uchopení gangsterky a noirového dialektu, kde sledujeme dvojicu mladých ľudí, sympatických zločincov (podobne ako v Bande á part alebo na konci s dychom), naplňujúcich ideu, podľa ktorej je k dobrému filmu potrebná hlavne žena a zbraň, a konajú v snahe naplniť svoje nedosiahnuteľné ideály slobody anarchisticky sviežim spôsobom, rovnako ako formálna stránka filmu. Druhou zložkou je Godardov intelektualizmus a stým spojené nepreberné množstvo skrytých symbolov a alúzií s politickým podtextom vo filme. Tým pádom je sledovanie Pierrot le fou rovnako zábavne nespútané, ako aj vnemovo náročné. Divák má radosť z neviazaných činov hlavnej dvojice protagonistov, zostavenej z nenahraditeľného Belmonda a Karinovej, ich sviežosti, vzájomnej lásky, čítania poézie a predvídateľnosti posilnenej občasným muzikálovým ladením a nádhernou farebnosťou filmu s rozsiahlym využívaním symboliky výtvarných diel, no zároveň sa mu v tom všetkom servíruje náročná spleť s politickým podtextom. .......... Obe zložky sa krásne prepájajú v takmer neustálej prítomnosti kontrastu modrej a červenej. Tento kontrast nadobúda viac významov, simultánne korešpondujúcim s oboma polohami filmu. Na prvý pohľad je to vizuálne príjemné, na druhý sa môže jednať o vyjadrenie rozpoloženia mysle postáv Belmonda a Kariny, ktoré sa neustále obmieňa a poukazuje na ich nestálosť ("sme tak nestáli, že naša láska sa zdá byť vymyslenou" zaznie vo filme) a tretia možnosť je samozrejme politická, pričom obe farby symbolizujú dva rozdielne politické režimy. Godard túto masu podáva samozrejme formálne neodolateľným spôsobom v krásne rámovaných obrazoch a ironickým pohrávaním sa s objektívnou a všetko podmieňujúcou prítomnosťou filmového média. (30.03.2014)

Večierok u svokra pripomína reklamné videoklipy korporácií (farebné filtre navodzujú atmosféru monotónnosti). Ferdinand (nazývaný aj Petríček) má už dosť „pokoja“ v tomto svete, daným zabezpečeným manželstvom a podobnými párty. Uniká z večierku a následne aj z doterajšieho života. Spoločníčkou je mladá žena (femme fatale). Výstrihy momentiek horúčkovitého hľadania šťastia a lásky nepodmienenej vecami. Obaja sa snažia silami náhody a nečakanosti konania uchopiť neuchopiteľné, aj napriek pochybnostiam a vonkajším okolnostiam (teroristi v úzadí). Neopakovateľná kinetická koláž Okamihu vpečateného do pamäti - bez súvislosti s kontextom príbehu - obsahujúceho útržky rozhovorov, myšlienok, denníkových záznamov, prírodné motívy, muzikálové vsuvky, v súhrne tvoriaca multižánrový film. Godardova slobodná úvaha o hľadaní, zjavne ovplyvnená existencializmom, prekvapí v každom okamihu, v toku ubiehania času si napr. nájde dosť času aj na hĺbavé rozmýšľania alebo naopak groteskné odľahčenia. Snaha uchopiť život a nie prežívať, končí opäť na nitke nemožnosti uniknúť z chápadiel okolitého sveta. Okrem skvelých pocitov ostávajú aj otázky, napr. Stačí krátkodobá slobodná láska a prchavosť okamihu i s vedomím, že vytriezvenie bude kruté; je toto výhra ? Je dobré pochovať navždy minulosť pri náhlej zmene? P.S. V úvode filmu, v scéne na večierku, hovorí o svojom ponímaní filmu zopár slovami americký tvorca drsných filmov Samuel Fuller. (08.02.2006)

U konce s dechem považuji za jeden z nejnudnějších filmů, co jsem kdy viděl (a že by tam byla nějaká hloubka, to ne), ale Bláznivý Petříček, to je... Začnu jinak. Já jsem celý ten film měl dojem, že si ze mě někdo dělá pr*el. Všechny ty záběry, šílenosti, neustále rádobyhluboké žvanění o čemkoli... Já mám dojem, že to celé bylo myšlené jako absurdní komedie a že to ani nemá mít nějakou hloubku. A taky jsem to taky celé nakonec bral. Takže jsem se nakonec příjemně bavil, užíval si všechnu tu absurditu a na nějaké hluboké myšlenky jsem kašlal, jelikož si myslím, že tam beztak nic nebylo, jenom to tak vzdáleně vypadalo, aby v tom diváci hledali bůhvíjaká moudra a Godard se bavil nad tím, že tam něco vůbec hledají. A tak mi to celou dobu připadalo a právě proto se mi Bláznivý Petříček vlastně líbil. A klidně se na něj podívám znovu, dokonce jsem se u toho ani moc nenudil. 4* (02.12.2018)

Aj Bláznivého Petríčka som videl veľmi dávno a niet sa čomu čudovať, že stretnutie po rokoch ho stálo, ako ostatne väčšinu mojich dávnych favoritov, jednu hviezdičku. Nie je to hlúpy, zlý alebo nepodarený film. Je to film slávneho Jeana-Luc Godarda, ktorý sa pokúsil doň pretaviť svoje videnie sveta, svoje postoje a postupy. Problém vidím jednak v tom, že to, čo chcel do filmu dostať, je príliš okaté a chcené a tiež aj v tom, že nebral pritom príliš ohľad na divákov. To pokladám za kolektívnu chorobu väčšiny slávnych režisérov. (11.12.2012)

Alžírska vojna, Vietnamská, Studená, tie všetky, a ešte ďalšie, tu boli zmienené, no film uteká od príbehu ako dezertér z bojiska. Vyprázdnená road movie, ktorú je radosť pozerať ako vizuálnu exhibíciu, či radosť počúvať ako exhibíciu myšlienkovú. Ale tým to končí. Godard (R.I.P.) proste nahustil do necelých dvoch hodín vlastné aj cudzie trade marky, ktoré ho bavia. Stráviteľnejšie na Petríčkovi je, že sa nejedná len o intelektuálne, no aj o popkultúrne odkazy. Hodnotím nižšie než som pôvodne chcel, lebo kto vie, čo všetko bolo z predlohy doslovne prebraté skrz denníkový voice over. (15.09.2022)