Woodstock

Dokument o udalosti, ktorá sa vymykala všetkému dovtedajšiemu. Udalosť, ktorá bola vrcholom fenoménu kultúry "hippie" a zároveň oficiálne uzatvorila 60. roky, roky veľkých udalostí a prehupla históriu do ďalšej etapy. Kultúra "hippie" bola v samej podstate dosť fantastická, lebo hlásala zdieľanie tohto sveta nami všetkými. Zanechanie rozporov a zla a usilovala sa o spoločnú lásku medzi všetkými. Avšak bola totálnym úletom od reality a na ňu nakoniec narazila. Využívala na dosiahnutie svojich krásnych cieľov zlé prostriedky. Na jednej strane neviazaný sex každého s každým, dosiahnutie eufórie pomocou drog, žiadna hygiena, nikoho skoro nič nezaujímalo, len sa dostať do tranzu a tam to končilo. Ja však z istého uhlu túto kultúru uznávam, aj keď mnohí ju po rokoch považujú za úlet, najmä v spojení s týmto festivalom. Aj dnes v časoch krízy a zistenia, že kapitalizmus nám šťastie neprinesie, lebo je založený na sebeckosti a chamtivosti mi toto prináša odpoveď na to, ako sa zjednotiť. Ľudia totiž túžia po spoločnom dobre a aj vtedy ľudia prišli na túto obrovskú udalosť aj s tým, že hľadali odpovede v dobe, ktorá sa k nim nestavala dobre. Spoločnú eufóriu zažívame najmä na Slovensku pri veľkých športových úspechoch, ale potom akosi pominie. Môžem sa na to pozrieť aj tak, že uvediem príklad. Pred pár mesiacmi sme si ešte užívali jazier Košarísk blízko Bratislavy a včera, keď som tam zašiel, zistil som, že sú ohradené s nápismi ako súkromný pozemok, zákaz vstupu a voľne vypustené psy. Naša spoločnosť sa nezmenila k dobrému a preto tento fenomén aj dnes inšpiruje. Dokument ako taký, je dĺžkou prepálený, ale prináša neopakovateľnú atmosféru života detí kvetov. Zachytáva vystúpenia hudobných velikánov ako Jimmy Hendrix, The Who, Joe Cockera a podobne. Veľká masa ľudí si užíva spoločné kúpanie, váľanie sa v bahne, vylihovanie na tráve, či meditácie. Stretáva ich však aj realita, ako telefonáty domov, pôrody, zdravotné problémy, rôzne názory na ich pobyt tam od miestnych obyvateľov. Podporovali ich najmä odporcovia vojny vo Vietname. Udalosť z ktorej si spravili ľudia koncert zadarmo, ale zároveň si doň priniesli anarchiu a veľké zápchy. Dokument strieda hudbu, rozhovory a správanie ľudí, pracuje aj s obrazom, je to proste veľký relax, občas však aj nuda. Obraz a odraz jednej generácie a keď to s týmto vydržíte dokonca ako tých pár ľudí tam, dočkáte sa odmeny v podobe gitarového mága Jimmyho Hendixa. Úchvatné, nedokonalé, sporné, živelné, anarchistické, jednoduché a hlavne zmierujúce. Mier! (12.09.2012)

Director's cut... Aj Kryl to vravel, keď videl všetkých tých ľudí pod pódiom, ako začal veriť, že pesníčkou sa dá snáď niečo zmeniť. Asi najhromadnejšia podobná snaha v histórií sa sústredila na tomto najlegendárnejšom festivale, ktorý symbolizoval mier. Zatiaľ čo niekde ďaleko paralelne prebiehala vojna vo Vietname. Pre mňa bol tento improvizovane pôsobiaci dokument jeden z najľudskejších filmov, aké som videl. A napriek tomu, že sa odohrával v čase ďaleko pred mojím narodením (a viem, že je to klišé), mal som pocit ako keby som tam bol tiež. Určite pomohol aj fakt, že mám už pár festivalov za sebou a to je pocit, ktorý spozná človek len keď je na mieste uprostred tej nekonečnej atmosféry. Na druhej strane, zažiť Woodstock je pre mňa rovnako nedosiahnuteľné, ako vedieť si predstaviť akýkoľvek festival človeku, ktorý nikdy nebol ani len na koncerte. Janis Joplin pýtajúca sa divákov, či nie sú moc sfajčení a či majú dostatok tekutín, Hendrixove prevedenie americkej hymny,... To sú veci, ktoré zažila len jedna generácia. Je jasné, že nepoznala len dobro a krásu, akú vidíme tu, ale zažila toho veľa a nič podobné sa už nezopakuje. (10.02.2014)

"Three hundred plus thousand people have lived together peacefully."     Zaujalo ma, ako sa tu táto myšlienka opakovane zdôrazňuje. "These people are communicating with each other. That rarely happens anywhere, anymore." To sa v USA akože automaticky očakáva, že keď sa zíde veľká masa ľudí, tak sa medzi sebou začnú vraždiť? Ale to len tak na okraj. Woodstock bol monumentálny hudobný festival, ktorý mal veľký kultúrny, ale aj politický a dokonca až filozofický význam. Tento mimoriadne obsažný dokument sa ho snaží zachytiť zo všetkým možných uhlov pohľadu, čo sa mu veľmi úspešne darí. Hudba je predstavená ako vyššia forma komunikácie. Zišli sa tu špičkoví umelci svojej doby (The Who, Crosby, Stills & Nash, Jefferson Airplane, Santana, Janis Joplin, Jimmy Hendrix), tí sú ale, žiaľ, premiešaní s fádnymi predstaviteľmi domácej scény, hrajúcimi nejaké banálne country, či hudbu už zopár dekád prekonanú. A to je aj moja najväčšia výhrada, hlavný dôvod, prečo nemôžem dať plný počet hviezdičiek. Druhou výhradou je potom postoj danej generácie k životu, ktorý nebezpečne balansuje medzi pokrokovým a dekadentným (drogy, neviazaný sex). Názory niektorých indivíduí boli pritom obzvlášť tupé. Zaradené v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.     "I got something to say. I want to know how come the fascist pigs have been seeding the clouds?" (11.04.2022)

Dokument, který přinesl pohled na jeden hudební festival opravdu z každé strany. Jednak přišlo mnohem víc lidí než se čekalo a tím pádem se řešili problémy s jídlem, toaletami, ubytováním, vodou. A pak se festival odehral v době protestů proti válce do Vietnamu a povinným odvodům. Jeden z obyvatelů blízkého městečka, když dostal možnost se vyjádřit k festivalu, začal kritizovat fakt, že mladí lidé živelně přespávají na poli. Na to mu kolemjdoucí připomněl, že to je jako ve Vietnamu a proti tomu by měl také protestovat. Pán zůstal zmatený, protože takovou paralelu si neuvědomil a zjevně nechtěl na záznam kritizovat vládu. No, ale právě takové konfrontace festival poskytl, aby i do malého městečka přinesl čerstvý vítr informací. Ostatně mladí lidé zmiňovali, že nepřijeli jenom za hudbou, chtěli zažít něco jiného. A to se jim zjevně povedlo a určitě na svoji účast tam vzpomínali celý život. Jinak hudba je velmi zajímavá. Jimi Hendrix zahrál americkou hymnu tak, že zněla jako letecký útok, Joan Baez a další zahráli protestní písně. Objevili se i zpěváci a kapely, kteří byli populární v té době. Umělecky působivé je i rozdělení obrazovky na dvě i tři části. Při sledování tohoto dokumentu si člověk uvědomí, že něco podobné by v současné America nebylo možné zorganizovat. Nakonec všichni otázaní chválili mládež, že je mile překvapila, protože v očích starší generace to byli všechno zdrogovaní ztracenci, což se nepotvrdilo. (01.11.2015)

Co mě osobně hodně bolelo a mrzelo, že jsem neměl možnost vidět v tomto dokumentu legendární skladbu White Rabbit od Jefferson Airplane. Naopak ve mě úžasný dojem nezanechala ani Joplin nebo Hendrix, ale pro mě do této doby zcela neznámý zpěvák Arlo Guthrie - Coming to Los Angeles a Country Joe. Z jeho písně mi šel mráz po zádech po tom, co se diváci postavili a zpívali jako jeden člověk jeho protivietnamský song. Bylo fantastické shlédnout jak bylo pro všechny důležité, že se toho mohli zúčastnit. 8/10 (25.10.2010)