BadCough

Jean Reno si to u mňa síce nepokazí, aj keby bolo natočených ďalších 10 Ciest do Ameriky a Purpurových riek, ale... PREČO sa musia Američania večne pchať tam, kde nemajú čo hľadať. Tradícia starých francúzskych komédií, svižné dialógy a nezameniteľný humor, práve to bolo na originálnych Les Visiteurs lákadlom, ktoré ma nútilo pozerať film znova a znova. USA s absolútne inými filmovými zvykmi to samozrejme nemohli zvládnuť ani zo štvrtiny tak dobre. Alebo ide fakt len o to, že sa objaví hocaký kvalitný film s diváckym ohlasom, tak poďme rýchlo žmýkať peniaze... Čo tam po umeleckej hodnote... ?

Keďže nemám veľmi napozerané Jakubiskove filmy 60-tych a 70-tych rokov, vskutku neviem, či Nejasnou správou vykráda sám seba. Ja som však týmto filmom bola úplne unesená. Svojrázny humor a postavy, magickú atmosféru prírody či fantastické scény stojace na rozmedzí skutočnosti, sna a fantázie diváka, netreba, myslím, vyzdvihovať. Páčil sa mi kontrast moderných a historických prvkov - nad stádom oviec a drevenými chalupami poletujúce helikoptéry a cirkusantská opica hrajúca sa s gameboyom.

Libido... človeku udrie krv do hlavy a hneď je ...hovädo.

Na tie dve, maximálne tri hviezdičky to je, ale bola som sklamaná, sklamaná, sklamaná. Zo študijných dôvodov som sa reálnym prípadom Rozparovača zaoberala, a tento film neodráža vtedajšiu realitu ani za mak. Zdalo sa mi to príliš zmysticizované, zidealizované, prešpekulované a nasilu tajomné za každú cenu. Zanedbaný Londýn konca 19. storočia, obzvlášť Štvrť Whitechapel, určite nebola zahalená čarovnou hmlou a nežili tam švihácki detektívi ani spanilé ryšavé prostitútky. Popravde si myslím, že väčšina tých ľahkých žien už v tridsiatke, ak sa jej vôbec dožili, nemali ani zuby a trpeli minimálne tuctom chorôb od syfilisu až po gangrénu. Dopozerala som to iba preto, že po prvých dvadsiatich minútach som to začala vnímať ako rozprávočku, ktorá sa voľne inšpirovala švihaním britvy akéhosi Jacka The Vraha.

I am simply SPEECHLESS!

Ľudská tragédia bola už nespočetnekrát sfilmovaná a kritika podo mnou je oprávnená, skúsme sa však na to pozrieť z "obalového" hľadiska. Formátovo nekonvenčné, dych vyrážajúce násilné scény strieda hudba a lá Spievanie v daždi. Táto trúfalosť mi ale po pár minútach prišla ako výrazne pozitívny aspekt filmu, ktorý pod málo známym vedením režiséra Danielsa dokázal "oscarovo" zaujať. Hoci je téma otrepaná, a východisko života Precious málo uveriteľné, herecké výkony berú dych.

Film je vizuálne veľmi invenčný. Páči sa mi množstvo farieb, ktoré paradoxne umocňujú izoláciu postáv - s tým súvisí fakt, že väčšina scén sa odohráva v interiéri. Potešili ma detaily, napríklad starý muž čakajúci na autobusovej zastávke. Časti príbehu do seba zapadajú bez toho, aby o tom človek musel sekundu rozmýšľať! Very well.

Divnosť najhrubšieho zrna, ale podaná s citom. Z lietajúcej ryby mi bolo do smiechu a občas aj do plaču. Krásna Bregovićova hudba a skvelé výkony Faye Dunaway a Lili Taylor. Páčilo sa mi, že humor bolo treba objavovať a Deppove reflexie dávali ( aspoň pre mňa ) obrovský zmysel.

Jeden z najkrajších a najtrefnejších soundtrackov od čias Vanilkového neba, myslím. Páči sa mi lyrické prepojenie mien Summer - Autumn spojené s nádherným nehollywoodskym koncom. Teším sa na ďalšie filmy od M. Webba, myslím že jeho kariéra videoklipového režiséra mu pomôže zaujať na poste toho filmového.

Njaviac ma potešila tretia "izba". Inak už bolo všetko povedané, Andersovi a Rockwellovi vykĺzla podstata príbehu pomedzi prsty. A Roth je neskutočná postavička.