jedna_vrana

Každý štát v rozvinutejších častiach zemegule má svoju národnú galériu. Bolo mi do plaču, keď som videla, v akom stave bola budova národného významu v čase pred rekonštrukciou. Ako si ministri hľadali zdôvodnenia, že nenašli prostriedky v rozpočte. Áno, stálo to horibilnú sumu, ale tu sa nachádza slovenský národný poklad, kam by sme mali vodiť naše deti! Nie v Auparku, ani v IKEi. Zázrakom sa nakoniec projekt rekonštrukcie schválil. Celým dokumentom nás sprevádza riaditeľka SNG Alexandra Kusá, ktorej otec sa na obnove navyše podieľal. Je možno prehnane emotívna, ale ten príbeh stál za to. Možnosť vidieť pána Vladimíra Dedečka a počuť, čo ho v živote tento projekt stál. Sám sa dokončenia prestavby nedožil, ale my, ostatní, sme vďační, že nakoniec SNG nespadla.

Kevin Costner na mňa už prvým filmom, ktorý som videla v kine „Tanec s vlkmi“, zapôsobil tak charizmaticky, že sa snažím sledovať filmy ním obsadené alebo režírované, či produkované. Len niekoľko z nich ma sklamalo, väčšinou tie z posledného desaťročia. Občas sa pustil aj do projektov, ktoré nevyšli. Ale nezabudnuteľné filmy so silným charakterom postavy mi zostali navždy v pamäti. Len jedna výhrada k dokumentu -  práve poslednú dekádu dokument úplne vynechal a s pribúdajúcimi rokmi komentár k filmom zvýšil rýchlosť na „prelet“ nad obsahom.

Obsah to vystihuje tentokrát presne. Aká bude cena? Otec zachraňuje dcéru a zametá stopy jej zločinu. Príbeh vás zasiahne, to áno. Lenže mnohé kroky postáv sú nechronologické, pôsobia deravo a neuveriteľne. Opäť hrozný zvuk, že musíte reproduktory vytiahnuť na maximálnu únosnosť, aby ste rozumeli dialógom. Ondřej zahral výborne, ale narazil na deravý scenár a ten žiadne herecké výkony nenahradia. Ak vám je jedno, ako to dopadne, znamená, že tento miniseriál nenapísali pre vás. Teda pre mňa.

O Alvarovi Aaltovi sme mali krátku prednášku na univerzite. Bolo to tesne pred Nežnou revolúciou, takže o architektoch mimo socialistického bloku sa smelo hovoriť len stroho. (Zato si dodnes pamätám modulový systém bytoviek P1.14!) Aj po toľkých rokoch si pamätám, ako nám prednášajúci povedal: „Ak Aalto stál pred úlohou vymyslieť projekt a na pozemku rástol strom, tvrdil: vymysli to tak, aby tam ten strom zostal.“ Veľmi som sa potešila darčeku, ktorý som v tom čase dostala – bola to kniha o severskej architektúre a už vtedy som zahorela túžbou, že tieto krajiny raz musím navštíviť. Tento sen sami čiastočne splnil, ale vo Fínsku som ešte nebola. Dokument o Alvarovi bol pre mňa prínosný, dozvedela som sa viac o jeho súkromnom živote - o dvoch ženách, ktoré ho sprevádzali životom – Aino a Elissa. Bavili ma zábery - svetlo bolo dôležitým prvkom na vytvorenie pocitu z jeho architektúry. Objavila som čaro jeho dizajnérskych interiérových prvkov – stoličiek, či lámp.

Walkman bol vo svojej dobe zázrakom, zrazu sme si mohli hudbu „nosiť so sebou“. Nevadí, že to šušťalo, mne sa ten pocit zdal dokonalý. Počúvať hudbu na slúchadlá a byť odstrihnutá od okolia. A práve Jean-Michel Jarre bol jedným z mojich top favoritov. Jeho albumy Oxygene a Équinoxe, som si púšťala dookola, ako to tínedžeri robia. Nemala som to šťastie, aby som jeho koncert zažila naživo. Viem, že to musí byť obrovský zážitok, okrem hudobného aj vizuálny. Ďakujem, že nám slovenská Dvojka sprostredkovala jeho koncert v Bratislave, dnes už aj v obývačke máte silný zážitok. A viete čo? Vďaka nemu aj tá naša Bratislava vyzerala pekne a myslím, že Jarre zvýšil záujem sveta o cestovanie našim smerom. Skladba, ktorú zahral so symfonickým orchestrom mi spôsobila zimomriavky.

John Kinley: „Ste tu, aby ste prekladali.“ Ahmed:  „Vlastne som tu, aby som interpretoval preklad.“ Film, ktorý má správnu dávku napätia, príbeh je vyrozprávaný takmer dokonalo (mierna výčitka sa vo mne zrodila v druhej polovici, keď to začalo byť také typicky americko – hrdinské). Výstavba charakterov postáv je založená na hereckom obsadení Jakeom Gyllenhaalom (v úlohe seržanta Kinleyho), dej však podčiarkol výkon Dara Salima (Ahmed), ktorý dáva celej misii potrebnú hĺbku a vytvára citovú rovinu. Vďaka tomu je divák súčasťou deja, donúti ho zamýšľať sa nad osudmi postáv a ctiť silu vernosti a dodržaných sľubov. To, čím bol pre mňa „The Covenant“ odlišný od iných filmov tohto žánru, je pocit autentičnosti a uveriteľnosti a iný pohľad na vojnou zmietané kúty sveta.

Čo ma tak rozčúlilo? Všetko. Dokument je príliš krátky, poskytuje veľa záberov slabej kvality (adekvátne k technologickým možnostiam, ktoré vtedajšia doba poskytovala – tomu rozumiem), časté zábery na podporné tímy v NASA. Keby aspoň v titulkoch bolo, kto je kto a akú mal úlohu pri misii. Mohla to byť pekná pocta Genovi Cernanovi, kozmonautovi so slovenskými koreňmi. Bola to však nudná výprava na Mesiac.

„Willi, vykŕmiš ho! Za tri dni musí pribrat' štyri kilá.“ „Štyri? Dá sa to?“ „Dá. Ako pokus by to bolo zaujímavé. O tri dni to skúsime znova. Potom uvidíme, na čo sa hodí.“ Myslím, že tento film sa vyrovná filmom zo sveta, ktoré sa odohrávajú v koncentračnom tábore. Štefan Kvietik, Manfred Krug a Edwin Marian v podstate tvoria štandardné spektrum postáv lágru – väzni, trýznitelia a posluhovači. Pred časom som si pozrela poľský film „Mistrz“, už vtedy som si povedala, že sa musím vrátiť k našej, starej československej verzii. Neurobila som chybu – obidva filmy ma zaujali svojim posolstvom, lebo príbeh nie je len o boxerovi, ale hlavne o dobe a ideológii, podľa ktorej bolo v poriadku vyhladzovať a vyhladovať celé národy.

„Já si po mytí zubů i vykloktám. Dávám lavor do vany, abych neplýtval vodou a myji si obličej - zase 7-krát: 3-krát horkou vodou, s omytím uší mokrými konečky prstů a 4x studenou vodou, také s mytím uší. Pak si na záchodě čtu anglicky, stejně se jí nikdy nenaučím. A zkouším sám formulovat věty. Zadek si utírám tak dlouho, až je papír čistý. Někdy - jen velmi zřídka - jen 4-krát. Většinou 7, 13 nebo dokonce 21-krát. Někdy spotřebuji i půl rolky, než jsem hotov. Umývám se 7x: zadek 3x, sedíce na kraji vany, pak vestoje, 4-krát v rozkroku a šulína. To dělá 7.“ Deň v živote nahnevaného muža s celoživotnými výčitkami a nenaplnenosťou lásky. Je to satira, miestami dotiahnutá do extrému. Film netvorí len plochý humor - ako sú vulgárnosti a správanie hlavného hrdinu, ale obsahuje hlbokú sociálnu kritiku (ako napríklad scény z tretieho sveta alebo poukazovanie na to, ako sa k sebe správajú susedia, či všeobecne, ako sa ľudia rozprávajú). Hlavný hrdina sa javí ako čudák, k jeho nenormálnosti ho ale ženie správanie spoločnosti.

Ešteže to malo len päť dielov! Nedalo sa na to pozerať. Nie kvôli nekvalitnej filmárskej robote, ale kvôli obsahu. Mohol to byť slušný celovečerný film. Takto to bolo pre mňa neúnosne rozťahané a tú tretiu hviezdičku som dala až na konci. Keď sa vyjasnilo, ako to celé bolo. Nesympatické a problematické geto, ktoré sa nachádza v civilizovanom Švédsku. Chýbalo mi posolstvo – chceli ukázať odpudivú stránku kriminality švédskej mládeže, obraz drsnej reality, ako druhá generácia imigrantov riadi predmestia a využíva neplnoleté deti na špinavú prácu, aby sa vyhli spravodlivosti? Alebo neschopnosť polície a sociálnych inštitúcií konať?