Anderton

Slow Cinema blockbuster je bezpochyby chvályhodný nápad. Opičia séria nebola nikdy adrenalínovou jazdou, ale Ball sa rozhodol ísť v pomalšom tempe ešte ďalej a vzhľadom na to, že až natoľko artový scenár Friedman nenapísal i keď sa snažil, dĺžku predsa len cítiť. Občas môže mať divák dojem, akoby chceli ísť pomaly v stopách Tarkovskiho. V podstate by celý film mohol slúžiť ako prológ k inému začiatku novej série, prípadne jeho prvá polovica na cestách. Nejde priamo o výčitku, len ma napadá, že sa prípadná nová trilógia mohla rozbehnúť svižnejšie. Každopádne som rád, že 95% stopáže sa odohráva v prírode a ľudí je minimum. Avšak posledné tri diely patria k špičke novodobého Hollywoodu, čo o Kráľovstve vyhlási asi málokto. I keď potešilo. 70%

Pre mňa zatiaľ najlepšia časť. Záhada semena, ktoré sa nemohlo podľa logických pravidiel ocitnúť na mieste, kde sa našlo, pripomína záhady Jonathana Creeka. Riešenie pritom samozrejme racionálnu logiku má, i keď ide zatiaľ len o domnienky. Sudca pripomenie občas aj Columba, viď príhodná pripomienka so psami. Začína sa vypočúvanie pred sudcom, čím seriál naberá na tých správnych obrátkach a emócie začínajú poriadne kypieť.

Seriál je dejovo stále hutný, s čím možno veľa ľudí nebude súhlasiť a to najmä z toho dôvodu, že dôkazy by asi bez problémov stačili k tomu, aby začal súd. Každopádne stále je sa na čo pozerať a prísun nových informácií je dostatočný. Len sa čudujem, prečo sa síce dôkazy točia okolo liekov, ale nikto netlačí na postavy s odpoveďou na otázku, prečo ich dievča dostávalo. Podobne je to aj s fotkami v počítači.

Druhá epizóda je zrejme ešte lepšia než tá prvá, pretože obsahuje viacero nových a dôležitých informácií a vyšetrovatelia zisťujú, že majú dočinenia s ľuďmi, pri ktorých budú musieť využiť naplno určité psychologické metódy, či finty. Nakoľko je legálne robiť to, čo sa rozhodnú robiť v záverečných minútach, neviem odhadnúť, každopádne záverečný zvrat, resp. cliffhanger, bol pre mňa veľmi prekvapivý.

O prípade som nič nepočul, čo je samozrejme najlepšie, pričom už úvodný diel prinesie zopár zvratov. Ide o veľmi emotívny začiatok, matka je neustále v slzách a na pokraji nervového zrútenia a do toho musí polícia všetko riešiť s chladnou hlavou. No a objavuje sa pochopiteľne aj novinár, ktorý musí všetko zverejniť a tvrdohlavá obhajkyňa. Nič nové, ale v žánri účinné.

Osobne považujem rozhodnutie Gatissa a Moffata venovať sa tejto látke za niečo podobné, ako keď sa Cameron upísal Avatarom, Jackson King Kongovi alebo Nolan Dunkirku (veľmi subjektívny názor, upozorňujem). Skrátka prečo radšej nenatočili piateho Sherlocka a venujú sa niečomu, čomu sa môže venovať každý šikovnejší filmár a neriešia to, čo im ide najlepšie? Klady série som vyzdvihol pri poslednej časti, jej rozloženie do troch veľmi odlišných tretín, za ten hlavný zápor považujem, nech to vyznie akokoľvek nezmyselne, samotnú látku.

Mne to zasadenie do súčasnosti k Drakulovi nepasuje, pričom epizóda obsahuje zopár momentov, ako by to šlo. Určite som bol spokojný so záverečnými minútami a pointou, ktorá ale pochopiteľne musela značnú časť obecenstva sklamať. Tvorcom kvitujem, že každá epizóda pôsobí relatívne ako samostatný film s veľmi odlišnou atmosférou, vzhľadom na to, kedy sa odohráva finále, ho ale považujem za najslabší článok tejto "trilógie".

Atmosférická vyvražďovačka na lodi Demeter má najväčšiu nevýhodu v tom, že nejde o christieovskú detektívku, pretože totožnosť vraha je publiku zrejmá. Gatiss s Moffatom však pripravili dva zásadné zvraty, jeden v polovici príjemne prekvapil a ten záverečný bohužiaľ len prvých divákov, pretože kedy sa bude odohrávať finále sme sa dozvedeli vďaka šuškande krátko po vydaní seriálu. Osobne ma táto plavba bavila o niečo viac ako úvod, čo ale nemení nič na obavách z postmoderného finále.

V prvej polovici sa divák musí pýtať, k čomu je nová adaptácia slávneho románu, keď skoro všetko vyzerá rovnako a rozpráva sa ten istý príbeh. Avšak onedlho Gatiss s Moffatom prídu s niečím, čo jednej polovici publika spôsobí hlavobôľ, tá druhá bude naopak nadšená. Ťažko povedať, čo z toho nakoniec vzíde, takže aj hodnotenie prvej časti je pre istotu zdržanlivé. Nechýba cynický humor, ako aj veľmi drsné scény, takže postmodernisti si prídu na svoje.

Občas som si pri sledovaní hovoril, že Mungiu by mohol byť menej doslovný a tézovitý, avšak záver akúkoľvek doslovnosť nahradzuje niečím buď málo uchopiteľným, alebo "len" menej pochopiteľným na prvú signálnu. Ide skôr o mozaiku ľudí žijúcich na jednom mieste, než by mal príbeh skutočnú hlavnú postavu, dej medzi nimi neustále preskakuje a síce začína a končí pri Matthiasovi (v podstate je tu jediný nerozhodný a preto najzaujímavejší), avšak ani zďaleka nejde len o neho. Verím, že Mungiu má solídny prehľad o tom, ako sú veci vnímané na rumunskej dedine a nemusí "fabulovať", aby uspokojil medzinárodné festivalové publikum. Čo sa týka emocionálnej vyhrotenosti v relatívne podobných dielach, stojí R.M.N. niekde medzi Horiacim Mississippi a Budiž svetlo. 'R.M.N.' Ending, Explained: What Happens To Rudi, Matthias And Csilla? (dmtalkies.com)