Česká cesta

"Všetko je podvod, aj Tvoje oči sweet Marylin" nôtila začiatkom deväťdesiatych rokov bratislavská panková kapela Slobodná Európa. Václav Havel v dokumente zase vraví: "Byla to taková divadelní akce, jako všechno v téhle revoluci." A kupónka tieto mini poučky potvrdzuje: zohraté divadielko a dosť aj podvod na občanoch, ktoré dalo vzniknúť základine dnešných oligarchov. Ich tatíkovia či maminy boli v stredných či vyšších ekonomických, politicko, eštébackych funkciách po celom ČSSR a dakedy aj mimo neho. Bola to akási pestovaná ekonomická sivá záloha strany práve určená pre zmenu politických pomerov. Z takého prostredia pochádza mimochodom i "otec kupónovej privatizácie" (ako ho prezentovali médiá) Václav Klaus. Dokument toto všetko pomerne trefne pomenúva, no tá záľaha hovoriacich hláv a nekonečné opakovanie tých záberov s Havlom, Klausom, Mečiarom a Bushom zráža dokumentu %. (24.12.2016)

Ozaj relevantný dokument, ktorý prináša niektoré zaujímavé fakty a ukazuje súvislosti.↵  Pre väčšiu zrozumiteľnosť by bolo dobré rozdeliť ho na bloky po jednotlivých etapách, ktoré viedli k privatizácii, napr. Jak se Klaus stal ministrem. Viac by som tiež zdôraznil hlavné príčiny, ktoré k privatizácii viedli, trebárs, že to bol politicky tak ľúbivý nástroj, že nebola ani otázka či, ale v akom rozsahu k nej dôjde. Veľmi by som uvítal aj popisky a časové určenie jednotlivých scén.↵  Hodnotím ako záslužný počin preto, aby sme lepšie pochopili fungovanie našich politikov v minulosti. O mnohom vypovedá najmä fakt, že Klaus ako hlavný hýbateľ kupónovej privatizácie, sa vôbec neodhodlal pre tento film vyjadriť o svojich pohnútkach. (11.02.2017)

Poskladaním výrokov množstva aktérov kupónovej privatizácie, zväčša tých neúspešných, sa tvorcom nepodarilo objasniť divákom ekonomickú inscenáciu a pritom nie je rozhodujúce, či ju zažili na vlastnej koži alebo nie. Keďže nešlo o spravodlivý prevod štátneho majetku do rúk občanov, ale do rúk inscenátorov, možno iba pochváliť otcov českej cesty privatizácie, že na svoje ciele využili chamtivosť a ekonomickú negramotnosť občanov. Na chamtivosť vsadil Kožený istotou desaťnásobku a na negramotnosť tí, ktorí rozdávali majetok do vlastníctva a nie do správy. Výsledkom bola ekonomická polarizácia spoločnosti, v ktorej sa neobnovila stredná vrstva a namiesto istoty desaťnásobku dostali občania istotu, že za bohapusté rozkradnutie majetku nebude nikto potrestaný. A dnes je to už história, ktorá nie je nepodobná príbehom úspešných a ctihodných oligarchov v zavedených západných demokraciách, ktorých predkovia začínali ako gauneri. Možno o nejaký čas tento príbeh niekto spracuje lepšie a vo všetkých súvislostiach. Obávam sa však, že vtedy to už bude zaujímať ešte menej ľudí, ako dnes. (09.01.2018)

Dodnes si dobre pamätám ten šteklivý pocit burzového magnáta, keď som rozbaľoval voňavé kupónové knižky a lepil do nich tisíckorunový kolok, čo bol vtedy majland. Nemal som v čase prvej vlny ešte osemnásť, takže som vlastnú knižku nemal, ale bol som poctený dôverou od štyroch členov blízkej rodiny na neobmedzené „investovanie“ kupónov. Niečo sa podarilo investovať výborne, niečo menej a niečo padlo za obeť vtedajšej mafii kupónových fondov. Tak to bolo a dokument sa to snaží dosť obšírne objasniť. Škoda, že výlučne formou hovoriacich hláv a zopár ohraných archívnych záberov. Berie to tak zoširoka, že začína ešte v čase socializmu, prevzatia moci 1989 a vzniku OF a na privatizáciu sa dostane až niekedy v druhej časti. Slovenský názov filmu Kupónová privatizácia je potom trochu mylný, lebo tej sa venuje len nejakých desať minút. Ale aj tak ma film dosť nudil rozvláčnym tempom, zväčša nudným rozprávaním toho mála aktérov dokumentu, pričom skutoční aktéri privatizácie dali od filmu radšej ruky preč. (09.01.2018)

Velmi zajímavé, i když stále tápu, k čemu ta protichůdná sdělení a vzpomínání všech zúčastněných vypravěčů dnes vlastně jsou, také po zhlédnutí obou dílů zcela chápu, proč zde nevystupuje Klaus, ten náš československý Santa, kterému skutečně na jeho cestách po Československu chyběla jen ta červenobílá čapka a velký pytel přes rameno, o jehož případném obsahu snad raději ani nepolemizovat. Na vše zde vyřčené lze hledět dvěma směry. Za prvé: dnes už to nikoho nezajímá, hlavně teenageři si v některých případech dokonce myslí, že po roce osmdesát devět se z ČSSR vyháněli Němci, jak jsem se doslechl v jedné televizní anketě...není se co divit. Za druhé: jinak, než jak to kolem nás vypadá dnes, to asi ani dopadnout nemohlo. Neschopnost nakládat s nenadále uchopenou mocí všech zúčastněných, kteří s tím měli co dočinění, je z tohoto dokumentu naprosto zřejmá, tolik másla, co mají všichni na hlavě, by namazalo tolik chlebů, že by z toho měl radost i prof. Nejedlý (Chleba bude...a máslo bude!). Jakási zoufalá, falešná naděje je možná nedílnou a nesmrtelnou součástí Česko-slovenského národa. Achjo, to je to jediné, co si obyčejný dělník může říci, a jít na další šichtu. Slova za vše - "No tak, my jsme mu zajistili proslov na náměstí, žejo, zajistili jsme mu potlesk, žejo, ale víc pro něj udělat nemůžeme" - Havlův výrok k roli Alexandera Dubčeka k celé této sametové divadelní šou, jak to sám náš dramatik, který si na svém luxusním hrádečku již v šedesátých letech s kolegy rozděloval politické funkce, nazýval. Vlastně jsem chtěl jen napsat, tragikomický dokument převážně pro fajnšmekry, ve kterém si lze snad jen připomenout onu euforii svobody počátku devadesátých let v srdcích obyčejných lidí, tedy těch, kteří cinkali a tleskali a převážně dopomohli k tomuto všemu, nicméně vše mělo velmi hořkou, kapitalisticko-mafiánskou příchuť. (12.12.2021)