classic

Aristokrat, flegmoš a takmer paroháč v jednej a tej istej osobe - Giulio "Princ" Lovanelli, sa vskutku oveľa viacej zaujímal najmä o svoje štvornohé kobyly, než povedzme zrovna i o svoju dvojnohú, a k tomu zároveň i zákonitú kobylu - Luciu "Princeznú" Lovanelliovú, ktorá bola zo vzniknutej situácie naprosto a mimoriadne zúfalou; s príchodom akéhosi osobného strážcu - Diega Sciannimanicoa, mimochodom oddaného fanúšika - Rudolpha Valentina; nastávalo akési zintenzívnenie udalostí v podobe vyvolávania nastupujúcich schválností zo strany nešťastnej Lucie, ktorá zinscenovala »milenecký vzťah« s Diegom, a to iba kvôli tomu, aby svojho manžela primäla čo najviac žiarliť; skrátka, odteraz som si väčšinou myslel ledaže to, že sa bude vzniknutá situácia napokon uberať úplne opačným smerom, než v akej sa teda postupne i v holej skutočnosti zobrazovala, keďže scenáristické karty boli zo začiatku rozdané podľa mojich azda najideálnejších predstáv, pričom, môj [prefíkaný] protihráč v podaní Stena [autora tohto komediálne zafarbeného titulu]; začal s nimi akosi čoraz viac «blafovať» s tým, že na to používal priamy rukopis : amerických screwballových komédií na taliansky spôsob, čo som zrejme nedokázal hneď správne odhadnúť, tak preto mal predo mnou väčšiu výhodu a náskok, a pritom mi to nijako extra zvlášť zase ani neprekážalo... • Jeden z posledných titulov - charizmatickej predstaviteľky - Monicy Vittiovej, ktorý sa nezaradil vedľa tých najvydarenejších, aké totižto nakrúcala s Michelangelom Antonionim na začiatku LX. rokov XX. storočia, keď sa ešte len začínala pomaličky rozbiehať na "striebornom plátne" → Dobrodružstvo, Noc, Zatmenie a Červená pustatina, ktoré patria k mojim obľúbeným titulom ← a toto zlaté obdobie, resp. príslušnú dekádu, zaraďujem medzi najlepšiu v rámci talianskej kinematografie.

Vhodená psychologická sonda priamo doprostred medziľudských, komplikovaných vzťahoch v jednom manželsky naštrbenom zväzku, do čoho sa v podstate postupne nabaľovali i ďalšie aktívne zložky; najmä teda, čo sa konkrétne týkalo toho Grahamovho príchodu, keď prišiel po zhruba deviatich rokoch znovu navštíviť svojho dávneho kamaráta - Johna Mullanyho - momentálne teraz v profesii, ako určitého právnika, a k tomu azda i naprosto patologického klamára, ktorý vskutku akosi neustále iba podvádzal svoju introvertnú manželku a žienku domácu v jednom a tom istom ponímaní - sexy Ann Bishopovú Mullanyovú, a to rovno s jej sestrou [čiže s jeho švagrinou!] - Cynthiou Bishopovou [extrovertnou nymfomankou]; čo bola asi základná synopsia tohto mimoriadne sebavedomého, autorského, vrátane i mnohými cenami ovenčeného, ale najmä akéhosi debutového titulu - Sex, lži a video[kazeta] od Stevena Soderbergha, ktorý mi následne predstavil akési »ústredné kvarteto« zaujímavých postáv, ktorým priam dominovali predovšetkým dve z nich; hereckí predstavitelia: James Spader & Andie MacDowellová v rámci celkovej scenáristickej narácie, kedy sa obzvlášť kvalitatívne a vyvážene pracovalo s dialógovou štruktúrou, čo bolo podľa mňa rozhodne i najsilnejšou stránkou naprieč týmto "bergmanovským" dianím, plným najrôznejších vzťahových situácií: „Trebárs také Grahamovo hobby spočívalo v tom zmysle, že si vytvoril "osobný projekt," ohľadom toho, že nakrúcal rôzne ženy pred [video]kamerou ↑ viď i o pár riadkov vyššie pomenovaný, trojslovný titul; ktoré sa mu vyspovedali na tému - sexuálnych skúseností,” čo predstavovalo akúsi hnaciu silu s tým dôvetkom, že sa mi nikdy poriadne ani nijako zvlášť zase nezunovala, ba úplne naopak - fungovala na plné obrátky až do záverečných tituliek → no, nie v takej konštelácii, akú máte zrejme asi na mysli...? • Toto kinematografické dielo predsa trocha viac klamalo i svojim telom, na čo určite príde každý vnímavý divák, a práve preto radšej od neho dopredu neočakávajte nič príliš «extravagantného,» jednak čo Vám nemôže ani prípadne nijako sľúbiť, aj keď by dajme tomu strašne chcelo, a tiež čím sa vo svojom názve rovnako stále i vyznačuje; inakšie by ste mohli odísť z potenciálnej projekcie výraznejšie sklamaní; skrátka, zabudnite na to, čím sa prezentujú podobne ladené [nazvime ich, ako nejaké eroticky] koncipované tituly, ktoré si ale nedávajú tak extra záležať na scenáristickom kredite ← čo som tentoraz vari len uvítal.

Rovno z Budapešti následne prichádza do New Yorku i akási zabudnutá sesternica Bélu "Willieho" Molnára - Eva Molnárová [s maďarským prízvukom v podaní pôvodom maďarskej predstaviteľky - Esztery Balintovej; podoba scenára je tým pádom i nadmieru autentickou], aby sa tu vskutku zrovna zdržala na povedzme - nejakých zhruba 10 dní, pokým teda nepôjde i ďalej do Clevelandu, kde býva jej teta Lotte; lenivému bratancovi sa týmto [nečakaným] príchodom zrejme úplne [z]mení doterajší spôsob života, alebo ani vôbec nie, keďže neustále iba pokračoval v hraní hazardných hier, či súčasne aj v akomsi stávkovaní, a to konkrétne spolu so svojim najlepším kamarátom Eddiem, ako tomu vlastne bolo už aj rok predtým, keď sa prvýkrát stretli v »betónovej džungli« v ozaj malom vigvame. • Tento »flákačský,« čiernobiely a nezávislý titul s akýmisi dramatickými prvkami, sa mi naprosto presne [s]trafil do noty, inými slovami tiež povedané: „Sadol mi, ako riť na šerbeľ,” s čím v podstate rovnako korešpondovala i Evina obľúbená pieseň ♫ Screamin' ♫ od autora Jaya Hawkinsa, ktorá vypĺňala akúsi melancholickú atmosféru v samotnej nadväznosti na zvyšné dva herecké prejavy v priamych stvárneniach - Johnom Lurieom & Richardom Edsonom, čo bolo v spoločnej kombinácii - nevídaným, civilným «hereckým koncertom,» ako by ste ich naozaj stretli i kdesi na ulici; aspoň v LXXX. rokoch XX. storočia, to bol podľa mňa naprostý a bežný jav v Spojených štátoch amerických s navrch i so samými emigrantmi v čele medzi týmito, akože pôvodnými osadníkmi, nakoľko pôvodný Američan ani nejestvuje; iba začínajúcemu autorovi Jarmuschovi sa svojským štýlom podarilo zachytiť danú problematiku, ale nie práve tak, ako si asi teraz myslíte → krásna vizuálna stránka čoraz viac pridávala na surovosti materiálu; nedokážem si predstaviť, že by sa tieto postavy prechádzali po daných lokáciách v žiariacom kolorite; vtedy by sa rozhodne uberalo na autenticite v rámci celkového vyjadrovania sa prostredníctvom filmových obrazov.