GTS_PUNK

Film režiséra Vladimíra Adáseka Hana a jej bratia býva označovaný ako prvý slovenský film s gay tematikou. To síce môže byť pravda, ale čo je pri tomto filme dôležitejšie povedať, je, že ide svojím spôsobom o zvláštne podobenstvo (ponášajúce sa v mnohom na divotvorné diela Juraja Jakubiska alebo "nepodarky" československej novej vlny, ako napríklad Slávnosť v botanickej záhrade), ktoré stojí na chýbajúcej celistvosti príbehu, chaose a replikách plných zbytočných a neopodstatnených vulgarizmov. Ak divák od snímky očakáva konzistentný príbeh, nedočká sa ho, pričom je náročné povedať, čím sa vlastne Adásekovo dielo snaží byť a čím v skutočnosti je. Identifikovať možno krízu mladého Martina (Martin Keder), ktorý sa hľadá vo svete. Je na škodu, že film neuplatňuje serióznejší prístup prakticky ku všetkému, ale volí skôr chaotický spôsob rozprávania aj prezentácie jednotlivých postáv. V takom prípade by totiž vyznel oveľa lepšie, než je tomu takto. Ale aj napriek negatívam alebo slabinám, ktoré so sebou snímka prináša (najmä potom v rovine príbehu a spôsobe jeho rozprávania), dokáže zaujať viacerými drobnosťami - občasným dobre trafeným humorom (napríklad o horkom diazepame, na ktorý sa sťažujú samovrahovia, že im po ňom býva zle), bratislavskou výpravou zo začiatku nového milénia, ako aj hudobnou stránkou. Hana a jej bratia toho v sebe spájajú pomerne veľa. Bohužiaľ, vo výsledku nepredstavujú kvalitatívne dobrý film. V mnohom sa Adásekova snímka ponáša na podobenstvá, ktoré stavajú na vizuále, artovej stránke až subjektivizme autora, avšak neraz na úkor príbehu či dokonca zrozumiteľnosti. V praxi potom takéto filmy fungujú iba zriedka. A akási celková nefunkčnosť je výrazne citeľná aj v tomto prípade. Mohlo to byť lepšie, ale nie je.

Zlo režiséra Petra Bebjaka nie je zo žánrového hľadiska zlým filmom. Obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že ide o slovenskú produkciu. Snímka z roku 2012, natočená na ručnú kameru štýlom "found footage", sleduje skupinu lovcov záhad a paranormálnych javov, ktorí sa ocitnú v rodinnom dome v Bernolákove, v ktorom prebýva zlo (alebo Zlo?). Záleží asi na uhle pohľadu. Každopádne, netrvá dlho, aby sa začali diať zvláštne veci, a zvyšok už je viac-menej jasný. Film ako celok nie je svetoborný, ale skladá sa z viacerých fragmentov, ktoré stojí za to pochváliť. V hereckej rovine dokáže zaujať výkon Richarda Felixa. V rovine vizuálu zas jednoducho pôsobiaca, ale dobre zvládnutá kamera Erika Eržina, ako aj vizuálne efekty, ktoré sa vo filme nachádzajú. Tie ani zďaleka nie sú najhoršie a svoj účel dokážu splniť. Do veľkej miery sa podpisujú na celkovej atmosfére filmu, ktorá je schopná sa divákovi dostať "pod kožu" a vyvolať v ňom nepríjemné pocity až strach. A práve to je pri takomto filme znakom toho, že to, čo robí, robí dobre. Dá sa tu čoho zľaknúť a divák sa, veru, aj zľakne. Zlo námetom aj spracovaním pripomína nejednu zahraničnú produkciu. Ako domáca – slovenská produkcia sa však vo finále určite nemá za čo hanbiť, keďže predstavuje obstojnú hororovú snímku, ktorá stavia predovšetkým na atmosféru.

Pokoj v duši patrí medzi slovenské filmy, ktoré v ére samostatnosti patria medzi tie najvýraznejšie. Minimálne čo sa diváckeho povedomia týka. Snímka režiséra Vladimíra Balka z roku 2009 o navrátilcovi z väzenia Tónovi Pánikovi (Attila Mokos) je inak celkovo kvalitatívne skôr podpriemerným kúskom. A je nutné konštatovať, že bohužiaľ. Námet o polepšenom hriešnikovi, ktorý sa vracia do rodnej obce, v ktorej okrem sklamania z ľudí a života nenachádza nič iné, je dobrý. V praxi je však tento námet realizovaný formou, ktorá so sebou neprináša pre film toľko potrebný "drive". Prakticky všetko, najväčšmi potom príbeh a postavy (až na výnimku hlavného protagonistu), preto pôsobí veľmi nevýrazne. Divák má pri sledovaní Balkovho diela pocit, že tomu celému chýba akási iskra. Ako sme už uviedli, námet je dobrý, ale realizácia značne pokrivkáva. Veľmi v tomto prípade nemožno vyzdvihnúť ani herecké obsadenie. To, že trojica prakticky hlavných protagonistov je kompletne predabovaná do slovenčiny, sa ešte dá prežiť, ale chabé výkony sú už menej ospravedlniteľné. Tie sa potom týkajú najmä Heleny Krajčiovej a Romana Luknára. Obaja sú vo svojich úlohách sklamaním. Sklamaním, respektíve nevyužitým potenciálom, je vôbec film ako celok. Pokoj v duši je známy predovšetkým vďaka "odrhovačke" Jany Kirschner, ktorá však patrí k tomu lepšiemu, čo snímka ponúka. Pochváliť možno aj postupný vývoj postavy Tóna Pánika, vrcholiac v závere príbehu. A keď už je reč o závere, v poslednej scéne zaujme práca s otáčajúcou sa kamerou. Ale to je tak všetko...

Dráma Nech je svetlo z roku 2019 je výpoveďou (nielen) o rurálnom Slovensku. Na miestach, kde ľudia žijú tak povediac "z ruky do úst", chodia na týždňovky do zahraničia, ktoré trvajú aj niekoľko mesiacov, majú nízke vzdelanie (a často, bohužiaľ, aj nízku schopnosť pracovať s informáciami a overovať si ich) a silné slovo má kostol, sa na každého, kto sa len trochu odlišuje od uzavretého lokálneho spoločenstva, pozerá s nedôverou, strachom a opovrhovaním. Snímka režiséra Marka Škopa sa nemusí ani zakladať na skutočných udalostiach, aby si divák dokázal predstaviť, že takých dedín, akú možno vidieť v tomto filme, sú po Slovensku desiatky, ak nie stovky. Dôležitejší než pohľad na rodinu štyridsiatnika Milana (Milan Ondrík) je v príbehu pohľad práve na dedinu ako takú, na ľudí, ktorí v nej žijú, pretože sú to práve oni, kto v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj život Milana a jeho rodiny. Či už je to Milanov chladný otec (Ľubomír Paulovič), ktorý synovi celý život všetko vyčíta, alebo miestny kňaz (Daniel Fischer) (na prvý pohľad nevýrazná, ale v skutočnosti veľmi nepríjemná postava). Divákovi sa miestami táto dráma až nepozerá dobre. Skutočnosť, že značná časť slovenského národa zmýšľa a koná tak, ako to znázorňuje Škopovo dielo, je nielen smutná, ale aj desivá. Na jednu stranu sa tu mnohí tvária, ako veľmi "milujú bližného svojho" a žijú podľa desatora, aby vzápätí (nielen) na internete okolo seba začali chrliť oheň a síru, nenávideli každého, kto im nie je po vôli, a volili proruských mafiánov. Nech je svetlo ťaží predovšetkým zo sily svojho príbehu a postáv. V oboch je málo ľudsky dobrého, čo so sebou prináša surový naturalizmus slovenského typu. Atmosféru diela zvýrazňuje aj prakticky absentujúca hudba. Z technického hľadiska Škopova snímka nijak neprekvapuje a vizuálne prináša európsky filmový štandard.

Seriál 11.22.63 je jedným z mnohých sfilmovaných diel spisovateľa Stephena Kinga. Príbeh, v ktorom sa stredoškolský učiteľ Jake Epping (James Franco) prenesie z roku 2016 do roku 1960, aby odvrátil atentát na prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho, má čo ponúknuť predovšetkým na začiatku a v závere seriálu. Začiatok je zaujímavý predovšetkým z dôvodu toho, ako sa postava Jakea oboznamuje so skutočnosťou, že sa dá cestovať v čase, a prispôsobuje sa životu na začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Záver seriálu je dobrý zas preto, že ukazuje, ako akékoľvek zmeny v minulosti, respektíve v prítomnosti, dokážu ovplyvniť dianie v budúcnosti - v dobrom aj v zlom. Najväčším kameňom úrazu je v tomto prípade však veľká časť toho, čo sa príbehovo odohráva medzi začiatkom a záverom. Kvázi ide o kriminálne ladenú drámu, ktorá sa navyše postupne zameriava na budovanie a rozvíjanie vzťahu medzi postavami Jakea a Sadie (Sarah Gadon). Ono všetko to v konečnom dôsledku zlé nie je, lenže po solídnom začiatku je kvalitatívny útlm citeľný, čo už seriál nedokáže napraviť ani výrazným záverom. 11.22.63 napriek tomu predstavuje dobrý seriál, v ktorom pozitíva jednoznačne prevažujú nad negatívami. Najpozoruhodnejšími prvkami, ktoré sa v ňom vyskytujú, sú koncept cestovania v čase a zvládnutá výprava pre obdobie začiatku šesťdesiatych rokov, čo sa odzrkadľuje na viacerých zaujímavých príbehových uhloch a celkovej atmosfére.

Dokumentárny film Arnolda Kojnoka z roku 2007 je istým spôsobom filmom o smrti. O smrti železnice medzi Poltárom a Rimavskou Sobotou a postupnom umieraní tých, ktorí boli s touto trasou dlhé roky spojení. Prácou či inak. Viac než pohľad na železnicu ako takú si dokument všíma práve svojské figúrky z írečitého prostredia s ešte viac írečitým jazykom. Kojnok sa zameriava na ľudí jednoduchých, žijúcich však rozhodne nejednoduchý život. Oni sú tým, čo robí z jeho snímky dielo divácky atraktívne. Človek sa síce vedia nedozvie o histórii železnice medzi Poltárom a Rimavskou Sobotou, ale čo-to sa dozvie o miestnych ľuďoch, ich životoch, starostiach aj malých radostiach. To, že dokument je najmä o ľuďoch, koniec-koncov, prezrádza už jeho názov. Ľudia na trati sú z technického hľadiska do veľkej miery jednoducho natočeným dielom. Túto jednoduchosť ale snímka adekvátnym spôsobom dokáže kompenzovať v obsahovej rovine vďaka ľuďom-respondentom, ktorí v nej vystupujú. So železničnou traťou žili, dožívajú aj zomierajú.

Kawasakiho růže Jana Hřebejka z roku 2009 sú jedným z mnohých českých filmov, ktoré sa svojou obsahovou stránkou vyrovnávajú s komunistickou minulosťou niekdajšieho Československa. Príbeh o rodine, ktorú poznačila spolupráca so Štátnou bezpečnosťou, si všíma, ako sa po rokoch vynárajú staré traumy a ovplyvňujú život všetkých zúčastnených, pričom sa na povrch dostávajú aj skutočnosti, ktoré boli mnohým doposiaľ skryté. Hřebejkovej snímke na jednu stranu trvá pomerne dlho, kým sa dopracuje ku svojej podstate, čo ukrajuje relatívne značnú časť z jej celkovej minutáže, na stranu druhú sa však vďaka tomu môžu vyvíjať postavy, ktorú sú v konečnom dôsledku najvýraznejším prvkom filmu. "Kostlivci v skrini" totiž svojím spôsobom ovplyvňujú všetkých s tým, že divák má možnosť sledovať, ako sa so situáciou (ne)dokážu vysporiadať. A to ako vo vzťahu k ostatným ľuďom, tak aj vo vzťahu voči sebe samým. Kvalitné výkony vo svojich úlohách predvádzajú najmä Lenka Vlasáková, Daniela Kolářová a Ladislav Chudík. Kawasakiho růže majú v každom prípade papierovo naviac, než čo ponúkajú v praxi. Film, hoc ako celok obstojný, ťaží najmä z dobre napísaných a zahraných postáv. Ďalšie aspekty snímky vrátane príbehu sú skôr priemerom, ktorý zaujme, ale výraznejšie diváka nenadchne. A to práve preto, lebo väčšia výraznosť či akási údernosť dielu celkovo chýba.

Ján Slovák je zvárač a ochotnícky herec, ktorému učarovalo divadlo. V dokumentárnom filme režiséra Andreja Kolenčíka z roku 2012 má divák možnosť nahliadnuť do jeho obyčajne neobyčajného sveta. O ňom aj o živote rozpráva nielen Ján Slovák, ale aj jeho manželka, vďaka čomu vzniká plastický obraz o jeho osobe, súkromí či práci. Napriek neraz neľahkej situácii sa snaží na živote vidieť to dobré a tešiť sa z maličkostí, okrem divadla napríklad z rôznych výhier, ktoré si roky poctivo zaznamenáva do diára. Hviezda je dokumentom o obyčajnom človeku. Všíma si vybrané životné situácie, servírujúc ich pred diváka také, aké sú. Neprikrášľuje ich, ale ani ich nijakým spôsobom nekritizuje. Aj vďaka tomu pôsobí dokument ako neutrálny celok, ktorému sa veľmi nedá čo vytknúť.

Karolína Fialová (Barbora Mudrová) pracuje ako pokladníčka v supermarkete. Práca ju nebaví a je zdeptaná z celého sveta. Po nepríjemnom zážitku v metre stretne "boha" Adama (Tomáš Vaněk), ktorý zmení jej nazeranie na svet, aby ho následne ona mohla zmeniť niekomu ďalšiemu (Lukáš Langmajer). Krátkometrážny študentský film režiséra Kristiana Hrušovského sa príbehovo snaží iba sprostredkovať posolstvo, že každý je pánom či paňou svojho (ne)šťastia, o čom by bolo možné do značnej miery polemizovať. Ale dobre. Hrušovský svojsky zdieľa túto myšlienku prostredníctvom príbehu, ktorý inak ničím diváka veľmi neoslovuje. Snímka je obstojná herecky, pričom najlepší výkon podáva David Matásek v role vedúceho filiálky supermarketu. Na prirodzene krásnu Barboru Mudrovú sa zas veľmi dobre pozerá. Žena, bůh a pomeranče sa snaží, ale v konečnom dôsledku ničím veľmi nenadchýna. Ale vďaka krátkej minutáži ani príliš neunavuje a nenudí. Neškodný priemer, s ktorého myšlienkou sa (ne)možno stotožniť.

Napriek tomu, že sú Sharp Objects, vychádzajúce z knižnej predlohy spisovateľky Gillian Flynn, relatívne krátkym seriálom, obsahovo je táto kriminálna dráma viac než výživnou. Dej, zasadený do fiktívneho mestečka Wind Gap na Stredozápade Spojených štátov, sleduje novinárku Camille Preaker (Amy Adams), ktorá sa sem vracia, aby napísala o vraždách mladých dievčat. Zároveň sa nielenže vracia do mesta, kde je najzaujímavejšou činnosťou večné klebetenie, ale takisto do rodného domu, naďalej poznačeného traumou z minulosti, ktorá sa jej rodinou stále tiahne. Seriál z roku 2018 môže byť na prvý pohľad dielom nenápadným, o to viac ale diváka pozitívne prekvapuje. So všetkými dôležitými aspektami totiž seriál pracuje veľmi dobre, vďaka čomu predstavuje atraktívny celok. Príbeh ako taký je postavený na zdanlivo jednoduchom základe, ale s jednotlivými epizódami, počas ktorých sa pred divákom odhaľujú ďalšie a ďalšie dejové skutočnosti a súvislosti, sa zároveň odhaľuje jeho celková komplexnosť. Tá priamo súvisí s postavami, ktoré v rámci príbehu vystupujú. Tie sú nielenže kvalitne napísané, ale rovnako dobre herecky stvárnené, pričom najmä (ale nielen) Amy Adams predvádza vo svojej role výborný výkon. Rovnako si pochvalu zaslúži tiež Patricia Clarkson v úlohe jej manipulatívnej a kontrolujúcej matky. To, že ich postavy, ale aj plejáda ďalších, v seriáli pôsobia na diváka tak dobre, je spôsobené aj tým, ako dielo dokáže znázorniť nálady a emócie, ktoré medzi ľuďmi vo Wind Gap panujú. Spomienky, strach, manipulácia, kontrola. Atmosféra umierajúceho malomesta na Stredozápade je reflektovaná skrz postavy aj výpravu. Príbeh naprieč ôsmimi epizódami sleduje rovinu súčasnosti, rozvíjajúc a posúvajúc dej dopredu, ale takisto sa využívaním nekonvenčného, ale šikovne zapracovaného strihu vracia do minulosti. Priamo tak vzniká prepojenie medzi dvoma časovými rovinami, ktoré divákovi umožňuje lepšie pochopiť osobnú históriu postavy Camille, jej rodiny, ale tiež mesta. Sharp Objects aj vďaka tomu predstavuje obsahovo atraktívne kriminálno-dramatické dielo s výraznými postavami. Pred diváka v rámci príbehu postupne predkladá rôzne čriepky, dovoľujúc mu pri skladaní celkovej mozaiky rozmýšľať nad tým, ako sa veci vlastne majú. Niekedy pôsobia komplikovane, inokedy až príliš jednoducho. V každom prípade však seriál s režisérskym podpisom Jeana-Marca Valléeho ponúka viacero kvalitných aspektov, pre ktoré sa ho oplatí vidieť. A všetko to navyše dopĺňa aj veľmi dobrý soundtrack.