tron

Street Fightera môžeme vnímať ako jednu z prvých filmových adaptácií počítačových hier. Pravdupovediac je neuveriteľné, že vôbec vznikla, keďže rok predtým mal premiéru superprepadák Super Mario Bros. Zároveň ale už rok po ňom hit Mortal Kombat. Street Fighter na to nešiel zle. Splašil na svoju dobu šťavnatý rozpočet 35 miliónov dolárov, z ktorého si hlavná herecká hviezda odkrojila fajnových 8 miliónikov, pričom inkriminovanou hviezdou nebol nikto menší, než vtedajšia sebavedomá akčná star JCVD, v tom čase na vrchole popularity (Cyborg, Levie srdce, Živý terč, Dvojitý zásah, Univerzálny vojak). Jean-Claude sa predstavuje na vrchole síl, vyzerá v pohode, dobre sa naňho pozerá, predstavuje sa v trochu odlišnejšej pozícii, než sme u belgickej pumy zvyknutí, má drsnú farbu vlasov (ehm), miestami to poňal až na úrovni lascívneho kastingu na šťavnatú rumunsko-azerbajdžanskú pornorolu a vyskytuje sa v pozoruhodnej scéne, v temer brutálne zastrelí svojho najlepšieho kamaráta len preto, že vyzerá ako Hulk po dvoch mesiacoch hladovky. Okrem toho tu uvidíme démonického záporáka Raula Juliu, ktorý sa v tej dobe tešil popularite vďaka Addamsovej rodine. Raul sa tu vyskytuje bez typických fúzikov, žiaľ sa jednalo o jednu z jeho posledných rolí; zomrel v tom istom roku vo veku 54 rokov a film je venovaný jeho pamiatke. Mal som ho veľmi rád, škoda ho. Nechýba austrálska speváčka Kylie Minogue, ktorej to v akcii prekvapivo pristane (niektorými jej chvatmi akoby sa o pár desaťročí neskôr inšpirovala Scarlett Johansson v marvelovkách). Za réžiou a scenárom stál Steven E. de Souza. Ide o jeden z mála počinov, ktoré natočil; špecializoval sa totiž najmä na písanie scenárov, jeho vitrínka je fakt bohatá na klenoty (48 hodín, Komando, Smrtonosná pasca 1 + 2). Treba každopádne dodať a uznať, že réžia mu ozaj nešla ktovieako od ruky. Film na ničom nešetril, trvá hodinu a trištvrte, neustále sa niečo deje, obsahuje desiatky postáv (vrátane Wesa Studyho), je tam plno akcie v interiéroch i exteriéroch, na rieke, záporákovi z končekov prstov šľahajú modré CGI blesky, celé je to ale ťažkopádne, nevie to strhnúť, humor je pomerne primitívny, akcia nezáživná (hoc skutočne jej je veľa). Je to kuriózne deväťdesiatkový akčniak so všetkým dobrým a najmä zlým a WTF, čo k danému desaťročiu patrilo. Pozerať sa na to príliš nedá, ale ako absurdná skúsenosť prečo nie.

O Sting sa hovorí ako o najlepšom pavúčom horore sveta. Tak si najskôr urobme rešerš. Pavúčie horory zďaleka nie sú také rozšírené, ako žraločie. Keď si ich zrátame a vezmeme do úvahy len čisté horory (teda nie Pána prsteňov: Návrat kráľa), so šokom si uvedomíme, že ich v skutočnosti za posledné desaťročia vôbec nebolo veľa, skôr naopak. A väčšina z toho boli tvrdé už ani nie béčka, ale rovno céčka na hranici pozerateľnosti. Dostali sme sa kvôli tomu do štádia, že za jeden z najvydarenejších kusov môžeme považovať pretrikovanú komediálnu blbosť Útok pavúkov s Davidom Arquetteom. V tomto (pavúčom) štádiu tým pádom výkriky „najlepší pavúčí horor na svete!“ majú len pramalú výpovednú hodnotu. Za mňa výsostne najlepším zostáva Arachnofóbia, ktorá majstrovsky spojila nepríjemný horor s čiernou komédiou. A to hororové komédie fakt nemám rád. Ono je pekné, že tvorcovia Stingu uprednostňujú postavy, ale čo z toho, keď sú útrpne neoriginálne? Herci sa síce snažia (prirodzenú Alylu Browne možno čaká kariéra), ale je to prd platné, keďže také klišé by neuhral ani Ian McKellen. Ostatné postavy (s výnimkou otca a dcéry) sú vyložené karikatúry, prípadne komické postavičky. Atmosféra zasneženej štvrte s činžiakom, v ktorom sa odohráva peklo, by mohla byť geniálna, ale to by sa v snehu muselo odohrávať viac, ako 120 sekúnd z 91-minútovej stopáže. Pri pozeraní sa mi často zo spomienok vynárali Critters 3, čo nie je práve najväčšia pochvala, ako iste sami uznáte Jasné, pavúk z vesmíru, čo my o ňom vieme? Ale dať sem tvora, ktorý rozumie ľudskému hlasu (!) a píska (!!) a pritom sa správa ako bežný (gigantický) pavúk, to som proste nepochopil, nebavilo ma to a sem-tam som starecky krútil hlavou nad detskosťou tvorcov. Samotný pavúk a scény s ním sú nechutné, hoc druhé Evil Dead nečakajte. To je škoda, myslím si, že ak už chceli byť tvorcovia iní, mali pritlačiť v píle práve pri gore, enormnom množstve pavučín, slizu atď. To sa odohralo len v zopár scénach a ani tie ma ako drsného hororového fanúšika nijak zvlášť neodrovnali. Dokonca si trúfať povedať, že ak by tvorcovia vystrihli 50 najdrsnejších sekúnd, bol by to rodinný film (!). Scenár je neskutočne neoriginálny (lezenie vetracími šachtami, pokazená baterka), predvídateľný (čo myslíte, ak sa na samom začiatku „náhodou“ ukáže, že je pavúk alergický na naftalínové guľôčky, budú vo finále použité proti nemu?) a dramaturgicky odfláknutý (aký malo zmysel na začiatku sa tváriť, že ide o budovanie vzťahu medzi pavúkom a dieťaťom, keď na konci z toho nič nezostalo?). Ale tak tie mizerné 3* si asi zaslúži, najmä v porovnaní s Lavalantulou 2.

Labyrint som si pozrel 12 rokov od jeho premiéry a určite by to trvalo ešte dlhšie, nebyť môjho obľúbeného chozeho, ktorý to však s motivačným komentárom trošku prestrelil a teda choze, mňa to fakt nebavilo. Pražské podzemie je ako každé iné podzemie (napr. čachtické) fascinujúca vec už tak nejak z princípu, ale príbeh okolo toho, ktorý tvorcovia vystavali, je úplne banálny, nezáživný, nudný a krajne neoriginálny. Detto postavy. O hereckých výkonoch je s prepáčením asi prehnané hovoriť, je to skôr také objavovanie sa. Úplná katastrofa to určite nebola, ale dobrý horor tiež nie.