Le Dos au mur

Jack rozehrál hry, za které by se nemusel stydět ani Shakespeare. Celou dobu jsem netušila, kam až to může nakonec dospět, jen jednou věcí jsem si byla od začátku jistá, abych nakonec zjistila, že i tady jsem předpokládala špatně. Le dos au mur má velmi dobře vystavěný příběh. Že zúčastněné asi nic veselého nečeká, se dalo tušit z toho, jak ani jeden z nich nemínil ustoupit ze svých pozic. Přesto mě ten bezútěšný závěr zasáhl. (04.03.2024)

Mýma očima zajímavý, působivý a nepředvídatelný film, což mě bavilo i těšilo.. Herecký ansámbl sympatický, líbila se mi Jeanne Moreauová a ještě víc Gérard Oury.. Bez spoilerů jen dodám, že závěr mi nesednul, ani na vteřinu jsem neuvěřila, že by byl Decrey takový idiot, aby udělal takovou školáckou chybu.. Každopádně Molinaro stojí za průzkum: Oskar, Dotěrný chlap, Un témoin dans la ville, Mluv, mluv, zajímáš mě, Prachy v prachu a další.. Poděkování Willymu za tip.. (07.03.2024)

Prídu neverná manželka a jej gigolo do baru, na čo sa barmanka spýta: "jednu rundu intríg s ľadom a dvojitú zradu ako vždy?". Odrazu sa ozve parohatý manžel: "hej, ale nebudú konzumovať tu, poprosíme zabaliť do koberca. Ja sa o všetko postarám, stopy zahľadím, len účet si nechám, aby ma neskôr mohol usvedčiť". (28.03.2024)

Formálně - kamerou, hereckými výkony, scénářem, hrou se světlem a stínem, lokacemi, zvraty - naprosto dokonalý film. Jen mě nechytl u srdce, na konci jsem nějak postrádal v sobě pocity nutné k tomu, abych plně prožil celou tu antickou tragédii, a tak hodnotím subjektivně. Podobně jsem to měl s Čínskou čtvrtí - ačkoliv nám Milena Jelinek vysvětlila, jak dokonale je vystavěn scénář, skoro jako hodinový strojek, pocitově mi film přišel chladný, spíše skutečně jako dobře namazaný stroj, ale bez citu. A podobně zde. Ano, věděl jsem, co mi autoři chtějí předat, ale ten cit jsem tam žel necítil. Asi mi víc vyhovují filmy dělané ze zaujetí, vášně, vnitřního pnutí, které nemusejí být tak dokonalé a všechna kolečka promazaná olejem. (21.03.2024)

Kde mám v tejto veci vlastne teraz začať, keď vskutku ani pomaly nenachádzam dostatok vhodných slov, ktoré by napokon pomenovali možno až predsa prílišne ambiciózny, čierny titul [po scenáristickej stránke], a to konkrétne asi až so štyrmi šokujúcimi, »plot twistmi« v rámci celého rozprávania, čo bolo mimochodom na môj osobný vkus miestami naozaj vážne asi už aj trocha veľa... • Skrátka, nielenže som dané dianie začal postupne vnímať, ako totižto i príliš prekombinované, až sa v ňom začali možnože časom strácať i samotné postavy, ktoré si toho zobrali na plecia očividne oveľa viacej, než dokázali naostatok zvládnuť; v tomto prípade teda najmä i ústredný protagonista, resp. zabezpečený priemyselník Jacques Decrey, špecializujúci sa na priemyselné elektrické zariadenia. • I napriek tomu, že vôbec netrie biedu, tak to najskôr vyzeralo bohužiaľ iba zrovna tak, že jeho 8-ročné manželstvo s mimoriadne atraktívnou [zároveň i nemenej cudzoložnou] Glóriou, sa náhle otriasalo v samých ["betónových"] základoch, nakoľko sa manžel úplnou náhodou zrazu dozvedá, že ho naprosto surovým spôsobom podvádzala s akýmsi chudobným [divadelným] hercom Yvesom Normandom, čo ním na jednej strane tak hlboko otriaslo, že sa na strane druhej stával posadnutým, «vydieračským paroháčom», ktorý sa vari čoraz intenzívnejšie pokúšal predovšetkým len o to, aby manželka s milencom strašne psychicky trpeli, na čo používal čím ďalej, tým viac sofistikovanejšie nástroje, čo sa azda pomaličky začínalo konečne vymykať i spod kontroly, a ďalej už nebudem nijako extra zvlášť zachádzať do akýchkoľvek bližších detailov; jedine maximálne iba v tom zmysle, že tohto pomstychtivého jedinca sa s náramnou gráciou zhostil práve tento francúzsky predstaviteľ s tvárou Gérarda Ouryho, ktorý sa najprv venoval výhradne len hereckej profesii, odkiaľ už v podstate nebola ďaleká cesta k presadnutiu na režisérsku stoličku, čo zvládol rovnako nadštandardne. • A túto cudzoložnicu stelesnila vychádzajúca francúzska hviezda Jeanne Moreauová, ktorá sa svojim plne nadštandardným, hereckým prejavom → najviac blysla až vo svojej druhej polovici filmovej minutáže, čo boli súčasne i najlepšie scény v celom rozsahu servírovania z pozície režiséra É. Molinara [v obzvláštne znamenitom, režisérskom debute], s ktorým sa stretávam po prvýkrát, a pevne verím, že nie naposledy. Vo svojej filmografii totiž má i niekoľko obstojných titulov, ktoré by ma mohli v blízkej budúcnosti ešte veľmi osloviť, len im treba avšak poskytnúť prípadný potenciál. • Apropo, a čo majú spoločné títo dvaja Lefebvreovci? Keď jeden stál občasne pred kamerou ako herec Jean, zatiaľ čo povedzme hneď ten druhý zase neustále stál i rovno za kamerou ako hlavný kameraman Robert, kedy práve snímal postavu súkromného detektíva Mauvina. Sú z rodiny, alebo poprípade sú iba bratancami, či len menovcami? Mohol by mi ktosi na to správne odpovedať...? (14.03.2024)