Hořící sníh

Mám rád niektoré staršie sovietske, ale aj novšie ruské vojnové filmy z čias druhej svetovej (napr. Choď a pozeraj sa alebo Brestská pevnosť...). Ale Horiaci sneh? Ďakujem, nech radšej nesneží. Je veľmi poznačený dobovými skresleniami. Najviac ma iritovali debatné krúžky ruských vojakov medzi nápormi nemeckých tankov. To sentimentálne pseudofilozovanie o živote pri kalíšku vody. Film dosť okato hrá na city: jeden vojak sa zdôverí, že sa bude ženiť a vzápätí padne, druhý si posťažuje, že je jediným synom svojej matky a potom s ručných granátom vybehne proti spomínaným tankom, veliteľ má zľutovanie s dezertérmi, atď. O čo viac tu nezáleží na Konkrétnom ľudskom živote, o to viac je oplakávaný. A ešte jedna poznámka na záver k obsahu filmu: neodohráva v Stalingrade, ani na Volge, ale niekoľko desiatok kilometrov pred Stalingradom na rieke Miškova... (01.11.2012)

Reziser Gavriil Yegiazarov natocil len dalsi dostatocne nudny vojnovy sovietsky film. Namiesto krasnej bitky o cele jedno mesto tu mame len svojrazny pribeh vojakov istej delostreleckej baterie, ktora v roku 1942 brani postupu nemeckych vojsk dalej. Dialogy su miestami az teatralne a prilis vela tu je patosu. Minutaz 105 minut az tak nevadi, ale film rozhodne nepatri k tomu najlepsiemu, co sa v byvalom ZSSR natocilo a na velikanov /Michalkov, Tarkovskij/ kvalitativne stale nema. 37 % (16.05.2015)

Velmi dobře natočený snímek z bitvy o Stalingrad, která předzamenala obrat ve válce a přivodila Němcům po pořážce u Moskvy další krutou porážku, ze které se už ale nevzpamatovali. U Stalingradu Němci přišli, díky paranoidnímu Hitlerovi, který viděl ve všech snahách neměckých generálů o ústup pouze zradu, o celou šestou armádu, téměř čtvrt milionů můžů, z nichž více než polovina zahynula krutou smrtí a konce války se v zajetí dočkala jen malá část. O bitvě o Stalingrad byla natočena spousta snímků, ale tento patří k nejlepším. (14.04.2012)

Pátos kolektívneho hrdinu (všetci sa správajú rovnako, nikto nič nespochybňuje) a sebaobetovania v burácavom hrmení striel. Hviezdička za ukázanie nerovnosti medzi rovnými: Telo mŕtveho politruka (komisára) musí byť za každú cenu odnesené z bojiska, no desiatky tiel obyčajných vojakov môžu hniť na bojisku celé hodiny. Po bitke sa medzi mŕtvolami zadumane prechádza generál, bez akéhokoľvek záujmu o osud tiel. Darmo, nie sú to politickí súdruženkovia, len (s)prostý ľud. Generál samozrejme, v súlade s politickou inštrukciou tvorcov filmu, prejaví svoju ľudskú stránku. Prepustí totiž do ďalšieho boja tankistu, ktorému hrozí poľný súd a takmer istá smrť zastrelením. Ten mu z vďaky vykreše takú prísahu vernosti a udatnosti, že z generálovho zadku po nej netrčí ani len tankistov nos. Jediné, čo naozaj zaujalo a pobavilo bolo záverečné čistenie udelených medailí - rádu Červenej armády, ktoré preživšia hŕstka udatných ocenených vojakov nahádže do kastrólika, výdatne zaleje vodkou a postupne začne z ešusu upíjať. (27.10.2020)

Najskôr to vyzerá na celkom nudnú konverzačku, avšak po čase sa Horiaci sneh slušne rozbehne a čaká nás doslova hodinová akčná vojnová scéna v špinavom prostredí s kvalitne nakrútenými scénami. Bohužiaľ je k dispozícii verzia s pomerom strán 4:3 a so značne vyblednutými farbami, čo výrazne znížilo zážitok z filmu. Ak by sa premietala nejaká pôvodná (ak vôbec existuje) širokouhlá verzia s reštaurovaným obrazom, pokojne by som si Horiaci sneh zopakoval napríklad v kine Lumiere. Sčasti ako úvod Ciest slávy od Kubricka, ale tu je to presne naopak, reči predchádzajú akcii, i keď samozrejme ide o nižšiu umeleckú ligu. (30.10.2020)