Putování tučňáků

My, tučniaci, tu držíme stráž. Toto je sága nášho rodu. –––– Tento romanticko-poetický pohľad na život tučniakov mi akosi nesadol. Pritom takmer rovnaký film s rovnakými zábermi a príhodami som už videl, ale vtedy bol s normálnym nedetinským komentárom. Tu viacero dôležitých udalostí chýba a aj bez toho sa z citových vyznaní divák veľa nedozvie. (25.12.2018)

„Odvtedy tu my tučniaky držíme stráž. Toto je sága nášho rodu.“ Napriek určitej nude (neviem si pomôcť, zabite ma) čarovné čierno-biele putovanie. Od úvodných titulkov s malebnou hudbou som tušil, že sa nemusím báť dabingu tučniakov (šialený ale fungujúci a originálny nápad, dole klobúk) a nasledujúce minúty ma v tom uistili. Čoraz viac som sa vnáral do obdivuhodného a nedoceneného sveta bojovných tučniakov (a to ich nepokladám za nijako zvlášť fascinujúce ani nijako inak zaujímavé zvieratá). Nie je to dokument, nie je to normálny celovečerný film, je to niečo skoro úplne nové (hoci nie revolučné) a radšej ani nechcem vedieť, ako sa nakrúcalo. Viac na mojom ex-blogu: http://ivokucera.blog.sme.sk/c/189861/Putovanie-tucniakov-80.html. (07.04.2009)

Prenádherné vizuálne spracované dielko o tom, že život v Antarktíde nie je med lízať...tučniaci sú svojou fyzionómiou veľmi komické stvory, ich ťarbavo-rozkošné putovanie mi neraz dvíhalo kútiky hore....no priviesť na svet malého tučniaka je naozaj hrdinský, obdivuhodný čin...skvelé, dojímavé a obdivuhodné!!!! (03.04.2006)

Veľmi dojímavý príbeh životného cyklu prekrásneho živočíšneho druhu, ktorý s hrdinskou dôstojnosťou nesie jeden z najhorších údelov na našej planéte. Na kinospracovaní v podstate klasického dokumentárneho filmu sa podpísala snaha priblížiť tento žáner širšiemu konzumnému publiku. A tak je film namiesto typického komentáru okorenený fiktívnymi monológmi a dialógmi samotných tučniakov (rsp. jednej rodinky). Na prvý pohľad netradičné a občas pôsobiace trochu infantilne, keď si však privyknete, uznáte, že tento spôsob rozprávania príbehu je veľmi sugestívny. Znásobuje dojmy, ktoré vytvára samotná vizuálna stránka (vynikajúca kamera!). Dojímavých momentov zažijete hneď niekoľko, pretože príroda je krutá živiteľka a slabým sa druhá šanca neujde. Najdojímavejší záber bol pre mňa na maličké mláďa, trasúce sa zimou po tom, čo sa len na chvíľu dotklo ľadovej planiny, kým si ho rodičia medzi sebou vymenili... Nájdu sa však aj oveľa smutnejšie a realistickejšie scény a tak neodporúčam brať na film príliš malé alebo citlivé deti. Na dokreslenie atmosféry sa vo filme strieda nádherná inštrumentálna hudba s akýmisi „pesničkami“, ktoré vyzerali ako niečo medzi Kylie Minogue a Björk a ako jediný element ma rušili pri sledovaní. Vzhľadom na súčasný spoločenský profil divákov v kine spočítate na prstoch rúk, no zároveň si užijete ničím nerušené sledovanie úchvatnej prírody a príbehu, aký nenapíšu scenáristi v Hollywoode. (11.07.2005)

Tučňáččí (no není ta tučňáččina roztomilé?) upovídaná (vidím, že styl "lidského" rozprávění někomu nesedne, ale je funkční a dětem se to líbí) rodinka a hodně sousedů v komparsu. Přestože všichni ve fraku, dávají nám jasně najevo, že ten jejich život není žádná slast. Život je jim jedinou hodnotou, nic jiného nemají, takže se podle toho k němu i chovají. A to člověka, jenž hodnotu života tak často tragicky uzurpuje hodnotami umělými, chtě nechtě musí dojmout a chytit za srdce. Věřím tomu, že mraky zde sejmutých screenshotů zaujmou čestná místa u postýlek nejedné holčičky. Ale upřímně, neznám snad nikoho, komu by se tato stvoření nelíbila (ti ptáci, ne holčičky). K průzračně čistému prožitku možná jen něco chybí, a to použití pouze instrumentální hudby, bez slov, ale to už tady kolem zaznělo. Například v Atlantisu Luca Bessona to s operním zpěvem fungovalo, ale taky to ozvučení Ericu Serrovi trvalo několik let, než byli všichni spokojeni. Zde jde více o obrázky a skvělou kameru, než o dokonalou souhru všeho. Ach jo, stejně jsem si na tom něco našel. Ale i tak je to za pět. Za roztomilost. Kupodivu...ehm. (22.10.2005)