Honor de cavalleria

Dosud mi je záhadou jak šlo tak přirozeně krásné záběry pořídit obyčejnou DV kamerou (resp. dvěma). Všednost a obyčejnost, které skrze absenci příběhu Serra navozuje, jsou výborným protipólem pro výstřední postavu Dona Quijota a příliš přecitlivělého posluha Sancho Panzu. Serra v rozhovorech přiznává inspiraci Františkem, prosťáčkem božím od Roberta Rosseliniho a Lancelotem od jezera Roberta Bressona. (22.11.2009)

Pokud je to tak, jak říká, Rosomák (a není důvod se domnívat jinak), že "Serra v rozhovorech přiznává inspiraci Františkem, prosťáčkem božím od Roberta Rosseliniho a Lancelotem od jezera Roberta Bressona", pak tyto tři filmy opravdu tvoří skvělou hrdinskou trilogii. Donem Quijotem se zabývám více nez půl století literárně, filosoficky, i jazykově (španělština). A film Alberta Serry "Čest rytířstva" také moji quijotovskou představu naplňuje téměř vrchovatě. Psaní by tu bylo, když ne na knihu, tak alespoň na novelu. (13.09.2019)

Príležitosť naplno doceniť tento film má len ten kto už čítal knihu a páčila sa mu. Jedná sa o (takmer) dve metafyzické hodiny, skoro žiadna hudba, Donovi Quijotovi rozumieť max. dve slová "Sancho" a "Panza", veľa statických záberov bez detailu, ktoré však nič nespomaľujú, ale navodzujú v divákovi meditatívnu náladu. Serra tu výrazne ukazuje svoj jednoduchý štýl a predostiera veľmi osobité a zaujímavé poňatie legendárneho príbehu o "Rytierovi smutnej postavy", s minimom oporných bodov a informácií, takže divák bude mať problém rozpoznať aspoň dve či tri scény z knihy, čím režisér zároveň prekonal predstavu teoretického prístupu, ktorý hovorí, že film by mal byť čo najdoslovným prepisom knihy. Scénky sú natoľko oddramatizované a nedbalé k postojom jednotlivých postáv, až sa jeden pýta, nakoľko sú skutočné a kde alebo čo je hranica ich reality a čo je fikcia, čo je vlastne ten istý problém, ktorý svojím románom vynikajúco a skvelo skúma sám Cervantes. Serrovi sa podarilo jeho jemnými a nenápadnými filmovými prostriedkami transformovať podivno-kuriózne priateľstvo medzi Donom Quijotom a jeho sluhom Sanchom Panzom, ktoré tam niekde "je" a akosi nenútene prestupuje celým filmom, čo z neho robí niečo ako poľudšťujúcu skúsenosť, či pokojný relaxačný zážitok, čo z neho robí skôr netradičnú a ojedinelú výnimku, ak by mal byť primeraný k spôsobu akým tvorí filmy väčšina súčasných či minulých umelcov. V takejto jednoduchosti je podľa mňa krása, nepovšimnutá veľkoprodukčnými filmami s astronomickými rozpočtami. Ten kto videl Spev vtákov si nemôže nevšimnúť to akým milým a hravým spôsobom dokáže režisér natočiť obrazy a výjavy kúpania sa v prírode, ktoré zasadil aj do tohto diela. Takisto ma rozkošne potešilo, že Serra naozaj dokáže zobraziť akoby hovorenie samotné, namiesto obsahu reči a postojov zachycuje jednoducho reč somotnú, akoby pozoroval a kochal sa faktom jej existencie, akoby pritom stál v nejakej mimočasovej oblasti a ukazoval, že reč nie je len komunikáciou alebo jej obsahom, ale upriamuje pozornosť na estetiku a jemnú komiku verbálneho prejavu. Knižné podanie je tak obohatené týmto jednoduchým filmovým dielom. (17.09.2010)

ocenenia : Mar del Plata Film Festival 2007 - súťažný výber (24.02.2010)