Režie:
Martin ŤapákKamera:
Tibor BiathHudba:
Ján ZimmerHrají:
Viera Strnisková, Emília Vášáryová, Štefan Kvietik, Mikuláš Huba, Július Antalík, Jozef Majerčík, Marek Ťapák, Jozef Čierny, Vladimír Petruška (více)Obsahy(2)
Rok 1914. Přichází válka a s ní i odchod mužů na frontu. Její dopad a krutost pocítí i jedna zapadlá oravská vesnice Ráztoky, kde po odvodech zbydou pouze starci, mrzáci a ženy – mezi nimi i mladá a krásná Eva Hlavajová (E. Vášáryová). Ta, jako spousta dalších žen, zůstala na všechno sama a může jenom doufat, že se její láska Adam Hlavaj (Š. Kvietik) vrátí domů živý a zdravý. Fyzicky náročná práce bez pomocné ruky ji však čím dál víc ubijí. Zcela zoufalá přichází prosit místního notáře Okolického (M. Huba), aby zařídil Adamův návrat z války. Ten využívá situace a podlomenou a zoufalou Evu znásilní. Po tomto aktu jí sdělí, že se o navrácení Adama postará, ale nesmí nikdy říct o tom, co se mezi nimi stalo, a ani prozradit otce případného dítěte. Měsíce však plynou, Adam se stále nevrací a Eva mezitím porodí děvčátko. Kromě úmorné práce a starání se o dítě se ale k tomu musí vyrovnávat i s tlakem jejího okolí, které si po narození dítěte na ni začne ukazovat. Eva se tak dostává na hranici svých sil... Sociálně kritické a protiválečné drama o dopadech první světové války na prostý slovenský lid bylo natočeno v roce 1966 podle stejnojmenné předlohy slovenského spisovatele Milo Urbana z roku 1927. Režisérem filmu byl slovenský začínající režisér Martin Ťapák, který k tématice slovenského folklóru měl více než blízko. Sám z oblasti Oravy pocházel, a také byl profesionálním tanečníkem a choreografem, jenž se zaměřoval na lidové tance. Do tohoto dvojdílného snímku zasadil prvky jemu vlastní – lyričnost, baladičnost a důraz na každodenní život a lidové tradice oravské vesnice. Což je patrné i v mnoha jeho filmech jako např. Balada o Vojtovej Marině (1964) nebo v další adaptaci díla Milo Urbana Krutá ľúbosť (1978). (Česká televize)
(více)Recenze (44)
....tak 21 rokov po vojne vznikol na Slovensku protivojnový film na motívy kolaboranta Milo Urbana (šefredaktor novín Gardista v rokoch 1940-45,ktorý propagoval myšlienky nemeckého fašizmu počas druhej svetovej vojny na Slovensku).Tomu sa teda povie PARADOX.Zaujímalo by mňa aké protivojnové dielo by napísal z obdobia druhej svetovej vojny.........Filmu sa až na pár prehnane patetických scén nedá nič vyčitať aj keď kniha je lepšia -pôsobí silnejšie a sú tam viaceré témy rozvinuté a nie také "ufiknuté" ako vo filme.PS: pre prof.Fraňovú - s odstupom času si myslím,že môj referát o tomto diele mal naviac ako na dvojku :) ()
Dvojdílný televizní film se odehrává v období první světové války a začínající režisér Martin Ťapák ho natočil krásným poetickým způsobem s obrovským vlivem slovenského folklóru a zobrazuje tak i lidové tradice, které se na začátku 20. století na slovenském venkově dodržovaly. Tohle jsem vždycky na Ťapákovi obdivoval, že dokázal točit snímky, ve kterých byla zjevná opravdovost a upřímná snaha přiblížit se co nejvíce realitě. Klobouk dolů před jeho ranými díly, nikdo to už takhle natočit nedokáže. Věrohodnost je podtržena civilními obličeji starých a upracovaných lidí, většina z nich bez hereckého vzdělání, jenž bezchybně doplňují opravdoví herci, kterým nedělal žádný problém srůst s rolí a mezi neherci působí naprosto přirozeně. Za všechny zmíním roli Mikuláše Huby (bratr slavnějšího Martina Huby, který jako by mu z oka vypadl) a jeho zákeřnou postavu Okolického. Co mě ale dovádělo k šílenství, byl spratek Adamko, který v každém záběru, kde se ukázal křičel a fňukal, jako kdyby ho na nože brali. Ve druhém dílu už je naštěstí klid. Hudbu zkomponoval Ján Zimmer a jeho burácivé tóny tvoří k filmu nezapomenutelnou kulisu. Musím zmínit ještě překrásnej čistej obraz díky HD kvalitě, ve které ho slovenská televize vysílala. Absolutní pastva pro oči!!!! ()
Pokiaľ by sme hľadali film, ktorý by najlepšie charakterizoval vo všeobecnosti slovenskú kinematografiu, Živý bič by bol skvelý príklad. Adaptácia knižnej predlohy, depresia na slovenskej dedine, krásne zábery prírody, osudový príbeh, muž, navrácajúci sa z vojny, cirkev na vrchole dedinskej hierarchie, hysterické ženy a nakoniec krčma. Len mne pripadá snímanie slovenskej krajiny krajšie vo farbe, ale to je môj problém. Prvá časť je odlišná, ako tá druhá, čo je myslím dobre, skutočne som mal pocit, že pozerám skôr voľné pokračovanie, ako jeden film v celku. Bohužiaľ mám pocit, že pokiaľ ste videli viacero podobných slovenských filmov, tak vás Živý bič emocionálne až tak nezasiahne. 70%. ()
Televízny film ,,Živý bič" nakrútený podľa románu Mila Urbana z roku 1927, ktorý bol kompozične rozdelený na dve časti: Stratené ruky a Adam Hlavaj rozprávajúci o živote v dedine Ráztoky v roku 1917, ktorá je síce ďaleko od frontu, ale jej dopady sú veľmi silné na miestnich obyvateľov. Prvá časť rozpráva príbeh mladej ženy Evy Hlavajovej (Emília Vášáryová)j, ktorej muža Adama (Štefan Kvietik) odviedli na vojnu a jediný, kto jej v tejto ťažkej situlácii môže pomôcť vrátiť manžela späť je notár Okolický (Mikuláš Huba), ktorý však zneužíva svoje postavenie a dokonca Evu zneuctí a jej trápenie ukončí až tragická smrť. V druhom diely sme svedkami úteku Adama Hlavaja z frontu, jeho pomsty na Okolickom a vzbury dovtedy skôr pasívnych dedinčanov proti neznesiteľným pomerom v dedine. Martin Ťapák nakrútil film vtedy s prvotriednym obsadením (dobre zahratá je postava zmrzačeného a nemého Ondreja Koreňa v podaní Jozefa Majerčíka), pričom sa dá povedať, že prvý diel je viacej vydarenej ako druhý. Nič sa nedá uprieť ani výtvarnému spracovaniu a vcelku vydarenej hudbe Jána Zimmera. V kinách sa najskôr objavila skrátená 89 minútová verzia a neskôr mala v televízii premiéru plná dvojdielna verzia. (1. komentár k filmu) ()
Galerie (9)
Zajímavosti (6)
- Filmovalo se i v obcích Habovka a Čimhová. (M.B)
- O tomto filme sa režisér Martin Ťapák vyjadril, že v rámci jeho tvorby je preňho najobľúbenejší. (Marina111)
- Námet filmu nemohol byť dlho sfilmovaný, nakoľko autor románu bol v časoch Tisovho režimu šéfredaktorom denníka Gardista. (Raccoon.city)
Spoločnosť nám predhadzuje mnohé diela, ktoré máme akoby pokladať za výnimočné, za tie najlepšie v našej kinematografii, napríklad to prehnali s tým Obchodom na korze, ktorý mi až tak výnimočný neprišiel, aj keď bol dobrý, no Živý bič je podľa mňa jednou z najväčších klasík a balád, či všeobecne príbehov o slovenskom ľude, ktorému sa veru ľahko nevodilo. Na strednej škole to podobne ako Rysavá jalovica bolo jedno z diel povinnej literatúry určenej najmä k maturite a musím uznať, že som tomu vtedy až tak veľkú pozornosť nevenoval, aj keď mi to zostalo v pamäti ako niečo silné a nezbavil som sa toho, až časom mi to dochádzalo, aké veľké dielo toto je, aký som bol hlúpy a preto mi je smutno, keď vidím mnohých ignorantov, ako toto dielo zhadzujú. Vžiť sa do života ľudí počas 1. svetovej vojny je ťažké, no presne takto to bolo, vrchnosť zdierala obyčajný ľud, cirkevní hodnostári posielali ľudí na smrť za cisára, odmietali krstiť deti splodené inak, než manželským spôsobom, niektorí kňazi to pochopili, no nemali to ľahké. Taktiež ľud bol apatický a neschopný sa vzoprieť, čo i len pár nadriadeným, no až keď sa vojna z pohľadu Rakúsko-Uhorska prehrala a ľudu povstala možnosť sa s vykorisťovateľmi porátať, až keď prišli domov ich muži, až vtedy zahodili zábrany, no aj zľutovanie. No tá dedinská závisť, sprostota, čo sa týkala ohovárania, vysmievania sa, tá zostala dodnes. To ukazuje najmä samovražda Evy, ktorá sa bála muža a nevedela žiť medzi takým ľudom, ktorí ju odvrhol za nemanželského syna, to dokazuje aj hnev, síce oprávnený, no dotiahnutý do zlého konca na notára, dokazuje to aj odvrhnutie zmrzačeného muža. Vojna, choroby, ľudské zlerobenie a intrigy navzájom a vykorisťovanie cudzou maďarskou vrchnosťou trápili náš ľud a v istom zmysle ho trápia dodnes. Toto dielo sa mi páči viac ako podobné Červené víno, tu chlap radšej zbehol, aby zabíjal iných, či hlavne bratské slovenské národy, tu chlap burcoval apatický ľud, ktorý má dodnes apatiu v sebe a preto má výstižnú hymnu, ktorá mi snáď u žiadneho tak výstižnou nepríde. Stále nás potrebuje niekto zobúdzať, no vždy na to príde, až keď sa tak udeje aj naokolo, keď to dejiny zariadia a preto sme stále skôr otrokmi. Možno Slovenské národné povstanie sa dá považovať za výnimku, no keďže mám odpor k zabíjaniu, mám tu aj trocha dilemu. Niektorí u nás nie sú ovce, tu ňou nebol Adam, no takých máme v národe vždy málo a nikto ich nepočúva najmä zo strachu a tak aj dnes slúžime napríklad americkým záujmom a niektorí ich zločiny naschvál zamlčujú a nútia nevzdelaných a nevedomých podporovať zlo. Živý bič je poetické dielo, no napríklad, čo sa týkalo záverečnej smrti, vzhľadom na to, že ľudia na Orave asi nevedeli dobre až vôbec plávať, aj uveriteľným. Toto nie je žiaden trapas, žiadne preafektované dielo, kde by zlo bolo prehnane zvýraznené ako napríklad v Červenom víne, na tom má zásluhu aj skvelý Mikuláš Huba, no proste to dobro reprezentované Štefanom Kvietikom je niečo, čo sa mi ozaj páči. Klenot našej kinematografie, až sa mi nechce veriť, na čo sa to dal autor predlohy románu, ale na druhej strane u mňa opäť stúpol režisér Martin Ťapák. Dielo rovnako silné ako napríklad Je třeba zabít Sekala, najmä tým, že dobro tam vôbec nezvíťazilo a spravodlivosť sa hľadá, či skôr zmysel a existencia dobra na svete sa hľadá. Je to mierne iné a mne istým zmyslom, čo sa týka dobrých a zlých slovenských vlastností bližšie, no chcel by som ho v prvom rade odporučiť druhým. () (méně) (více)