Mnoho povyku pro nic

Určitě je lepší, když herci z oblíbených amerických seriálů hrají ve volném čase Shakespeara, než aby topili koťata nebo trhali beruškám křidýlka. Je to ohleduplnější, protože Shakespeare je mrtvý a žádné týrání ho už nebolí. Jeho fanouškům ale můžou z tohoto počinu trnout zuby._____ Udělat z komedie drama je škoda, protože Shakespearovy dialogy jsou v původní hře vtipné. Jenomže to by je museli Whedonovi herci umět zahrát. Což neumí. Takže si říkám, že přeměna kompediálního žánru na dramatický je spíš důsledkem nedostatku talentu než novátorského tvůrčího přístupu. Shakespeare není půlhodinový seriál plný různých efektů, které špatné hraní dokážou ukrýt. A je jedno, že Whedon chudáka starého Wildu nesmyslně přenesl do současnosti. Kromě toho, že tak ušetřil na výpravě, tím ničeho jiného nedosáhl, protože jesli mu šlo o civilní podání, tak to byla hloupost už od prvního nápadu. Much Ado About Nothing je hra plná vášně, žáru, zklamání, krutých obviňování a vtipu. Ti, kdo ji hrají, by měli umět takové emoce vyjádřit. Místo toho tu máme letně oblečené pohledné lidi, kteří poletují obyvákem a zahradou, přičemž se častují renesančními dialogy, které stěží dokážou vyslovit, takže je říkají tak unyle, jakoby četli telefonní seznam. Skoro jsem z nich cítila, jak už by to rádi měli za sebou, protože energie do toho nedali ani kapku. Z vynikající hry se stala jen kuriozita pro skalní fandy Whedonových seriálů - mezi které se nepočítam, přestože jsem si zamilovala Angela. ______ Branaghova verze Much Ado About Nohing, kterou tady někteří připomínají, je dobrá, ale kdo chce vidět skvělé provedení téhle hry, navíc v tomto případě funkčně přenesené do (skoro) současnosti, má možnost zkusit tuhle nepřekonatelnou verzi . /20. 1. 14./ (20.01.2014)

Tí čo objavili Whedonovu tvorbu až vďaka Avengers a považujú ich za vrchol jeho tvorby, by mali dať ruky preč. Much Ado About Nothing je malý indie film a darček pre skalných fanúšikov, pretože jediní tí ocenia množstvo jeho dvorných hercov pokope. To však neznamená, že ide o nefunkčnú záležitosť - Much Ado About Nothing stále ponúka to najlepšie z jeho tvorby a zo Shakespeara súčasne. Pomerne dôsledná adaptácia síce nakoniec výraznejšie prekvapí iba jednou zásadnou zmenou, ale zasadenie do modernej éry, spolu s čiernobielym formátom evokujúcim klasické komédie 30-40 rokov vytvára naozaj špecifickú príchuť. Neobvyklý experiment, ktorý sa pretavil v neočakávanú výhru. (28.10.2013)

„Mnoho kriku pre nič” , je ináč komediálna hra od autora "Williama Shakespeara" , ktorú si Joss Whedon spracoval na čiernobiely materiál, pričom najprv som sa musel pekne zorientovať, čo sa týka množstva týchto, naozaj pestrofarebných postáv, trebárs "Donovia" Pedro a John, ďalej lepšie som si určite (za)pamätal « ústredný pár » Beatrice s Benedickom, čiže oveľa vhodnejšie dve béčka, než povedzme, Leonato, guvernér Messiny alebo ešte Dogberry, strážnik nočnej hliadky, že Claudio, gróf z Florencie a Héró, je ďalší párik, na ktorý sa usporadúvajú samé intrigy, t. j. od tohoto zlomového momentu, spočívajúceho v nepodarenom, svadobnom obrade, to začalo byť o moc zaujímavejšie, pretože dovtedy som bol iba zmätený, ale potom už ani nie, kedy som sa čoraz viac dostával do potrebnej, duševnej rovnováhy, čakajúc, ako sa to vlastne celé nakoniec skončí, čo už asi ani nikoho neprekvapí, že šťastlivo... ? / Lámal som si hlavu, odkiaľ mi je vskutku známy Borachio... ? Keď následne poviem Lucius, syn Lucilly a synovec Commodusa, tak už vari je to všetkým úplne jasné, pretože ostatný herecký ansámbel, mi bol väčšinu času neznámy, aj keď som ich možno kdesi zazrel... ? Vidieť sa to síce celkom oplatí, no súčasne pre shakespearovských fanúšikov - asi automatika, a pre tých druhých - len akási (ne)povinná nutnosť ?! (09.10.2020)

Tak takáto aktualizácia Shakespearovej komédie mi celkom nesadla. Jedhoducho, jej prístup k uzatváraniu manželstva medzi dospelými ľuďmi je neuveriteľne zvrátený, osobitne s ohľadom na ne-štylizáciu. Podrýva (pretáča) to humor, ktorý pramenil z predlohy. Tá si uťahuje z ľudskej trucovitosti a pracuje s tým, čo v Ľadovom ostrí nazvali "otočením magnetu", trestá intrigánov a vyzdvihuje alžbetínske cnosti až za hranice nebies. Len tie alžbetínske cnosti, no. V každom prípade, táto verzia Mnoho kriku pre nič je milá fanúšikovská záležitosť, či už si robíte prierez Shakespearom, alebo ste už dlho nevideli niekoho z obsadenia v jeho materskej role. (16.06.2014)

William Shakespeare, Joss Whedon a jeho dvorná herecká elita v indie filme. Shakespeara mám osobne veľmi rád, Whedona tiež (samozrejme už od Firefly, ako inak) a táto "trendy" adaptácia okúzľujúco prepája prvky ich tvorby. Komorný príbeh z jedného sídla odohrávajúci sa v súčasnosti obsahuje takmer nezmenené shakespearovské dialógy a jazyk, ale aj britký humor jemu vlastný. Whedon ho súka do čiernobielej formy s rutinnou kamerou, honosiacou sa však niekoľkými výraznými obrazovými kompozíciami. Kostra príbehu je obalená svojským humorom kombinovaným s Whedonovskými gagmi (ale značne omedzenými a v prospech predlohy výrazne zriedkavejšími), ktorý ju ovenčuje najmä v úvode a závere. V jadre naopak vystupuje do popredia dramatická línia, ktorá naberá na obrátkach a vrcholí v emocionálne vypätej, dokonale zahranej a zrežírovanej scéne prerušenej svadby, v ktorej všetci zúčastnení predvádzajú svoj kumšt, a následnej scéne v dome. Tieto dve sú vlastne vrcholom filmu, po ktorom opäť prichádza zvoľnenie a humorné odľahčovanie (podľa mňa vydarenejšie než v úvodnej časti), sprevádzajúce diváka až do patrične uspokojujúceho záveru. Jediný problém vidím v tom, že sa v prvej časti filmu Whedon príliš nesnaží získať si diváka, zaujať ho a udržať; všetko pôsobí tak nejako improvizovane alebo trochu bez tvorcovského záujmu a nadšenia jemu vlastnému. Zvyšok to však bohato vynahrádza, takže výsledkom je spokojnosť. I tak sa však neubránim dojmu, že to šlo aj lepšie a elegantnejšie. 75% (21.05.2014)