71 fragmentů chronologie náhody

71 fragmentů chronologie náhody čili 71 tyčinek mikáda, po jejichž odebrání nezbude nic, jen další chladné oznámení ve zprávách, že mladý student v bance zabil tři osoby a pak sám spáchal sebevraždu. Ústřední hybnou silou je konsekvence Pascalovy sázky na boha, kdy i ten, který se rozhodne nesázet, nutně volí. (27.01.2007)

Ja chápem, aký je tento film skvele vystavaný, aký je inteligentný a aký je v každom detaile premyslený. Ale je tiež predvídateľný. Po pol hodine bude aj divák, ktorý o filme vopred nič nevedel, tušiť, akým smerom sa bude ďalej vyvíjať a ako film skončí. V jeho priebehu nás nečaká nič prekvapivé, čo je samozrejme zámer, lenže neustále opakovanie správ, zobrazujúcich násilie, ktorého posolstvo je nám jasné od ich prvého uvedenia, začne mierne nudiť. Repetetívnosť sa trochu týka aj jednotlivých epizód zo života filmových postáv. Všetko je previazané, svet je veľký Babylon, násilie je ukryté hlboko v nás, môžeme sa kedykoľvek ocitnúť ako súčasť krátkej spravodajskej reportáže, hneď po bosnianskej tragédii a pred Jacksonovou výpoveďou. Všímavý divák na to posledné príde po pol hodine. Haneke je menej otvorenejší smerom k divákovi a tým pádom zaujímavejší v detailoch, akými sú gestá typu odsunutia ruky (porovnajte prístup adoptívnych detí k novým rodičom), čítania si knihy pred spaním, poznámok ako milujem ťa a následnej reakcie, chytenia amoku pri nezložení kríža a nakoniec prácou so symbolmi. Kríž ako symbol kresťanského Rakúska, kde taktiež mohlo dojsť k takejto tragédii, alebo aj ako symbol osudu, čiže nadprirodzenej moci, ktorá mohla doviesť postavy na miesto činu? Hlavne kríž ale symbolicky predstavuje celý film, ktorý je rovnako skladačkou epizód, ktoré do seba zapadnú v závere, upomínajúcim na utrpenie ukryté v symbole kríža (vianoce s ním majú tiež niečo spoločné). Táto paralela je geniálna a ak by mal film v záverečnej polhodine väčšiu gradáciu a v porovnaní s napríklad Siedmym kontinentom by mi prišiel svojimi filmovými prostriedkami silnejší, bol by som spokojnejší. (22.03.2013)

Film Michaela Hanekeho začína presne týmto písaným úryvkom : 23. 12. 1993 zastrelil 19 ročný študent Maximillian B. na pobočke jednej viedenskej banky troch ľudí a krátko potom guľkou do hlavy spáchal samovraždu. Zmieňovanú udalosť uvidím, až na konci, medzitým vnímam niekoľko typovo odlišných postáv, ktoré majú niečo spoločné s touto finančnou inštitúciou. Buď sa nachádzajú priamo v „epicentre” , keď tam vtrhne tento šialenec, alebo sa ich to nepriamo týka tak, že ich príbuzní sú zrovna v nesprávny čas na nesprávnom mieste, poprípade, ako zbraň vlastne, cez koľko rúk, doputovala k Maximillianovi, ktorý znenazdajky, nazlostený vyšiel zo svojho auta spred benzínky, a nasmeroval si to na miesto, na ktorom vznikol deň pred Štedrým večerom, a v celej Viedni, nepríjemný M-A-S-A-K-E-R, ktorý sa následne niesol v negatívnom duchu ! Filmom ma často sprevádzali archívne zábery ( správy ), kde sa horúčkovito vysielalo znepokojivé dianie v bývalej Juhoslávii, t. j. občianska vojna, alebo chaos v Somálsku, či aj pedofilná celebrita Michael Jackson sa obhajuje a cetera. Postupom filmového času, sa cez jednotlivé dátumy, roku 1993, presúvam práve k tomu, k čomu ma nasmeroval samotný úvod. Je to nesmierne ťažká vec, ktorá mnohým divákom sadnúť nemusí, občas som sa v tom strácal, ale treba to pozorne sledovať, pretože si tieto jednotlivé fragmenty, dokážem rafinovaným spôsobom pospájať dohromady. Obsahuje to také zábery, ktoré mi nevyčarili úsmev na ksichte. Vskutku, na Hanekeho, dobrý pozor si dajte, lebo si o vás nemyslí nič pozitívneho... Zhliadol som od neho ôsmy film, a je mi 100 % jasné, čo si myslí o človeku, ako takom... A nie je to nič pekné ! (10.09.2017)

Čekal jsem to divočejší, to musím přiznat. Princip kompozice, který jsem odvozoval dopředu z názvu, je oproti očekávání nakonec vlastně docela sevřený - jde o fragmenty ze života několika málo lidí, jejichž osudy se nakonec protnou. Nic bych proti tomu neměl, kdyby ony fragmenty byly motivovanější vždy(!). Možná změním jednou po další projekci názor, ale teď se mi zdá, že Haneke zůstal na půli cesty, kdy nám část fragmentů říká něco podstatné o protagonistovi, jindy nám to neříká nic (a tudíž je to významově redundantní). Samotná paralela výstavby s fragmentárností zpravodajství zprostředkovaného médii, kdy nikdy nepoznáme úplnou pravdu ze zlomků (různě upravené) předkládané reality, se mi zamlouvá. Přesto to řadím k těm slabším filmům, které jsem od Hanekeho viděl. (05.08.2019)

Hanekeho trilógia je síce jednotná vo forme ako i naturalistickom režijnom vedení, obsahovo je však kolísavá. Rovnako ako v Bennyho videu tu Haneke koncentruje svoju nenávisť voči societe značne vykonštruovanými udalosťami, ktoré následne nemôžu šokovať do takej miery, do akej by si možno autor prial. Chápem jeho posolstvo, no zároveň som názoru, že hoci ľudia síce sú všeobecne zlí, nemyslím, že žijeme v toxickej morálnej dystópii, tak ako ju vidí/videl Haneke. Jeho dištancovanie sa od prvoplánových emócii a úmyselný chlad mu podľa môjho názoru dozrel až v neskorších filmoch, tu ešte pôsobí trochu nevykvasene, až vychcene. Z trilógie na mňa najsilnejšie zapôsobil siedmy kontinent, ktorý oplýval navyše aj dráždivou nejednoznačnosťou výpovede a boľavým existenciálnym presahom. (13.11.2019)