Zlý chlap spí dobře

Antagonista Iwabuči  a protagonista Niši, mi počas dvoch hodín a tridsiatich minút, neustále dokazovali, kto má nad kým akú kontrolu, až to začínalo byť poriadne znepokojivé, keďže sa tým pádom poukazovalo na rozsiahlu korupciu, siahajúcu až do tých najvyšších miestach spoločnosti, ale o tom to určite len nebolo, totižto vedúcu osobnosť hnalo dopredu aj niečo úplne iné, než iba získavať veľké obnosy peňazí na odmenách, čo sa postupom času i pekne vykryštalizovalo... PS: (Treba byť v prvom rade veľmi trpezlivým divákom, ktorému sa potom film za to aj patrične odvďačí, len podotýkam, že každému to automaticky sadnúť nemusí, keďže ide o pomerne dosť náročnejšie ukotvenie pre inteligentnejšie publikum, ktoré bohužiaľ v súčasnosti nejako postupne vymiera, až s príchodom Generácie Z sa už dajako umŕtvilo (pravdaže jestvujú aj  niektoré výnimky), a to ani nehovoriac o tom, čo vlastne nastane po Generácii Alfa ? Našťastie ešte spadám do "Ypsilonu" , a tak sa ma toto vymieranie vyslovene netýka. V blízkej budúcnosti sa obávam vysokého poklesu záujmu o klasickú kinematografiu, ktorú čoraz intenzívnejšie nahrádza tá digitálna, v ktorej sa bude zrejme najviac dbať o prehnané vizuálne efekty, ktoré vytlačia samotný scenár, na úkor ktorého sa budú napríklad do popredia tlačiť kostýmoví (ANTI)hrdinovia.) POKRAČOVANIE KOMENTÁRA : V druhej polovici bolo už očividne viac viditeľné, že hlavná postava príliš tlačila na pílu (aj robila konkrétne chyby, či povedzme "kiksy" , čomu je samozrejme na príčine trošku viacej prekombinovanejší scenár, ktorý sa miestami nevedel akosi spratať do kože !), z čoho som musel následne vyvodiť i dôsledky z toho vyplývajúce, to jest, skrátka jedna hviezdička musela kvôli tomu odpadnúť, ale i napriek tomu sa jedná o pozoruhodne spracovaný snímok, ktorý si stopercentne zaslúži nielen moju pozornosť... (10.01.2022)

Tři roky po Krvavém trůnu se Kurosawa vrací k Shakespearovi, byť tentokrát ne přímou adaptací některého z děl, ale zakomponováním jeho klasických témat do tragédie z prostředí japonských zkorumpovaných syndikátů. Jakkoli to zní lacině, tak to funguje na výtečnou. Scénář je skvělý a v nejlepším odkazu Shakespeara. K tomu skvostní herci v čele s tradičně excelentním Toshiro Mifunem v roli zdánlivě šedé myšky držící se spíše v pozadí dění. A jelikož jde o Kurosawův klasický film se vším co k tomu patří, tak jeho již bohužel tradiční chybou je přílišná rozvleklost v určitých pasážích a z toho pramenící zbytečně nadsazená stopáž. (09.02.2007)

PĚT NA STOLE V JAPONSKÝCH. Velmi aktuální film, jakoby někdo zfilmoval pozadí některé z nedávných českých korupčních afér (nebo že by se na světě, ať už kdekoliv, zase tolik za těch více než 45 let od vzniku filmu nezměnilo?). Do detailů vypilovaný příběh o korupci, jejím zametání, smutné neprůstřelnosti lotrů a o pomstě v poválečném Japonsku připomíná Shakespearova 'Hamleta' a Dumasova 'Hraběte Monte Christa'. Toširo Mifune zde vystupuje zase v jiné roli, než na jakou jsme zvyklí z Kurosawových samurajských filmů (a není to jen tím, že je tentokrát oholený). Za srdce vás jistě chytne melodie, kterou si průběžně pohvizduje a jež přešla i do hudby v pozadí filmu. Tradiční optimistický závěr, přes všechno důvěřující v lidskost, na který jsem si u Kurosawy zvykl a jeho filmy i díky němu zamiloval, je tentokrát dost hořký. (12.01.2007)

Samozrejme, jedným z neodškriepiteľným faktom, prečo Kurosawa bol na západe prijatý najvľúdnejšie pre svoje schopnosti z ostatných japonských režisérov, bol aj jeho západne príťažlivejší spôsob rozprávania východných príbehov. Demaskoval skôr motívy a pohnútky postáv, s ktorým sa západný človek vedel individualisticky lepšie stotožniť, ale stále si uchovával silný rukopis na to, aby ostal nezávislý. V Zlý chlap spí dobre využil hneď niekoľko netypických formálnych vychytávok: umele svetlo (podobný vo Felliniho Sladkom živote), hĺbka obrazu rozpoznateľná z amerických noirov, či shakespearovský námet, z ktorého v celku neobyčajne a nepozorovane vychádzal. Ale dodal mu opäť trochu inší rozmer, zápletka je náročná na okamžité pochopenie a postavy ťažšie "vcucnete". Strieda sa tu typická nátura expresívnosti, spoločenského rozvratu, široké pole mimiky a sklesnutých tvárí atď. Ale akosi som nevstrebal majstrovo dno síl a jeho zámer natoľko, ako v podaktorých jeho dielach, ktoré považujem jednak za vrchol kinematografie (zbytočné všetko menovať), alebo za silno osobné (Dersu). (13.02.2016)

Po niekoľkých Kurosawovských filmoch z minulosti prišiel na rad tento z vtedajšej súčasnosti. Nenadchol ma. To, čo som ochotne prehliadal vo filmoch kde sa chodilo v kimonách alebo brnení, mi dosť prekážalo tam, kde tí istí herci chodili v oblekoch. Ak Kurosawovu kriminálku, tak teda Nebo a peklo. Tú od kriminálok nakrútených v tom čase v Európe a Amerike odlišovali iba japonské tváre a japonské reálie. Len škoda, že som ju videl pred mnohými rokmi. (25.01.2010)