Opilý anděl

Expresívne herectvo aj emócie, odlišná mentalita, kde sa v jednej scéne ústredné postavy pobijú pre maličkosť, aby sa v ďalšej bavili o ďalšej liečbe a tak to ide po celý film. Mne tento prístup v tomto filme vyhovoval, nie vždy to tak pri ďalekovýchodnej kinematografii pociťujem. Kurosawa natočil jednoduchý, zrozumiteľný príbeh o ľuďoch a hlavne pre ľudí, čo je mnohokrát cennejšie, ako vyumelkovaný art. Práve preto mi mierne prekážal ten krátky umelecký sen. Dôvody Sanadu na liečbu nenapraviteľného pacienta, v ktorom vidí samého seba za mladi a vedľajšia línia s mladou pacientkou dodávajú filmu potrebnú hĺbku a emócie. 90%. (03.11.2012)

So strachom ocakavam den, ked uz nezostane ani jeden film od pana Akiry Kurosavu, ktory som nevidel. Jeho filmy su totizto tak preplnene zivotom, pravdou a mudrostou, ze vzdy po dopozerani kazdeho jeho filmu citim v sebe zvlastny pokoj a naplnenie, co sa mi u inych filmov nestava. To sa tyka aj Yoidore tenshi. Kurosawova rezia spolu s hereckymi esami Toshirom Mifunem a Takashi Shimurom, vytvorili smutny pribeh o cloveku ktory zil v bahne zloby, sebectva a nevrazivosti. Clovek ktoreho pluca boli plne spiny koli tuberkuloze, ale paradoxne ho zabila spina ludskej spolocnosti v ktorej zil. KRASA - je slovo ktorym sa da opisat najvystiznejse tento (a aj ostatne Kurosavove diela) film. (10/10) (04.05.2007)

První snímek s nímž Kurosawa výrazněji prorazil do podvědomí diváků a kritiky. Především však jeho první spolupráce s Toshiro Mifunem a tudíž zrod jedné z nejzásadnějších a nejplodnějších spoluprací herce s režisérem v dějinách světové kinematografie. Opilý anděl nemá špatný scénář, ani herce, ale dojíždí na přílišnou zdlouhavost a teatrálnost v některých scénách. Přeci jen Mifune se ke svým životní výkonům teprve rozehrával a Shimura tu nemá zase tak moc prostoru. Toto platí o klasickém sestřihu a upřímně řečeno si neumím moc představit jak vypadá ta verze, která je o bezmála hodinu delší. Slabší čtyři * a ve výsledku film, který je zajímavý spíše tím, že poprvé svedl dohromady dva velikány japonského filmu, než-li svou skutečnou kvalitou. (10.02.2007)

Veľmi príjemné sociálno-humanistické okienko podfarbené pôvabnými starodávnymi filtrami, čo mi evokuje Renoira a Forda 30-tych rokov. Navyše s vyváženou osobnostnou rozpravou, žiadna postava nemá tú povestnú anjelskú svätožiaru nad hlavou, hoc sa ten kus dobra k mnohým ich činom určite priráta. Ale svet nie je zidealizovaný, čertovské rožky majú väčšiu moc nad našou kontrolou, spôsobmi a zvyklosťami, ktorých sa nevieme zbaviť ako náš prchký hrdina. Napriek tomu, akou tragikou sa obsahový vývin posúval naprieč časovému spádu vysokého štádiu tubery hlavnej postavy, práve tých zopár direktívnych súčiastok, t.j. vtip, expresivita a spomínaný pesimizmus dotvárajú tú správnu empatickú cyklickosť tragiky, z ktorej sa nedá vyjsť. Výkon Takašiho Šimury je obdivuhodný, myslím, že človečinské črty vie pokryť skutočne majstrovsky. Tentokrát možno neoplýval tou rozvahou, ani charizmou drsného muža, ale ľudskými kvalitami skrytými hlboko vo vnútri dozaista... Dostal som sa len k skrátenej verzii, možno sa raz dostanem k tej režisérskej, pokiaľ bude otitulkovaná. (08.06.2015)

Tentokrát se již nejedná o tak nadčasové dílo jako většina ostatních Kurosawových filmů, často z filmu čiší naivita platná době vzniku a některé scény jsou pro současného diváky jaksi úsměvné. To je pro film z roku 1948 celkem pochopitelné, ale u Kurosawy se mi to stalo poprvé. Přesto, jako vždy velmi povedené dílo a skvělý Mifune. (26.04.2008)