Opilý anděl

Trojice Kurosawa-Mifune-Shimura poprvé spolu. Na to, že jde právě o jeden z ranějších Kurosawových snímků, je to rozhodně jeden ze skvostů mezi jeho filmy. Příběh samotný není nijak složitý, v podstatě sledujeme vyvíjející se vztah mezi laskavým avšak svérázným doktorem ("opilý anděl") a tvrdohlavým cholerickým yakuzákem. Shimura a Mifune se v těchto rolích skvěle doplňovali a jejich výměny byly místy jak komické, tak dojemné. Zkrátka dvojice k pohledání. Příběh má navíc i své prosté sdělení o tom, že silou vůle člověk může změnit svůj život. Za mě proto plní vše, co bych od Kurosawova filmu očekávala. Navíc oproti některým jeho pozdějším filmům má tento rozumnou stopáž, která není přestřelená, což pro mě bylo taky příjemné. A jako třešničku na dortu bylo celkově zajímavé sledovat mladého Mifuneho v jedné z jeho prvních rolí. ~(4,1★)~ (29.03.2020)

Akira Kurosawa je pre mňa jeden z najzaujímavejších režisérov vôbec. Jeho osobitý štýl, ktorý skĺbil podmanivosť východu, využívajúc pri tom aj západný štýl rozprávania - tvorí veľmi špecifickú ikonu na filmovom poli. Jeho vplyv na rôzne americké snímky je očividný. Opitý anjel predstavuje jeho prvý výraznejší film, v ktorom neskôr uplatnil mnohé zo svojich postupov a ktorý nesie rôzne špecifiká jeho tvorby - snaha o konanie dobra - stavanie protikladov vedľa seba - a samozrejme stály spolupracovníci na poli hereckom - Takashi Shimura a Toshiro Mifune. Film nepotrebuje využívať metafory alebo prirovnania- vystačí si s obyčajným výkladom príbehu - ktorý je obohatený o prvky Noir a ktorý je zaujímavý práve pre svoju schopnosť nič nekomplikovať a tak sa stať uveriteľnejším, osobnejším a v rámci prostredia aj živším. Ďalšie jeho diela budú niesť výraznejší rukopis a svoju slávu a bezchybnosť skutočne dosiahne až o niekoľko rokov neskôr, ale aj napriek tomu mám tento film rád, pretože na mňa vplýva určitou univerzálnosťou a aj napriek dobe svojho vzniku je pre mňa stále aktuálny, úsmevný a dramaticky bezchybne vystavaný. (28.02.2012)

Veľmi príjemné sociálno-humanistické okienko podfarbené pôvabnými starodávnymi filtrami, čo mi evokuje Renoira a Forda 30-tych rokov. Navyše s vyváženou osobnostnou rozpravou, žiadna postava nemá tú povestnú anjelskú svätožiaru nad hlavou, hoc sa ten kus dobra k mnohým ich činom určite priráta. Ale svet nie je zidealizovaný, čertovské rožky majú väčšiu moc nad našou kontrolou, spôsobmi a zvyklosťami, ktorých sa nevieme zbaviť ako náš prchký hrdina. Napriek tomu, akou tragikou sa obsahový vývin posúval naprieč časovému spádu vysokého štádiu tubery hlavnej postavy, práve tých zopár direktívnych súčiastok, t.j. vtip, expresivita a spomínaný pesimizmus dotvárajú tú správnu empatickú cyklickosť tragiky, z ktorej sa nedá vyjsť. Výkon Takašiho Šimury je obdivuhodný, myslím, že človečinské črty vie pokryť skutočne majstrovsky. Tentokrát možno neoplýval tou rozvahou, ani charizmou drsného muža, ale ľudskými kvalitami skrytými hlboko vo vnútri dozaista... Dostal som sa len k skrátenej verzii, možno sa raz dostanem k tej režisérskej, pokiaľ bude otitulkovaná. (08.06.2015)

První film, kde se ke Kurosawovi přidal jako herec Toshiro Mifune, a je to hned spolupráce velmi dobrá. Nejen, že Mifune ukazuje svoje mistrovství, ale především Kurosawa ukazuje, kde je jeho síla - ve filmu s příběhem, který v sobě mísí lidské prvky s takovými, které nejsou pro obyčejné lidi normální, třeba jako členství v Yakuze. A funguje to skvěle. (04.04.2017)

Kurosawove diela sa dajú rozdeliť na dve skupiny: jednou sú sociálne drámy a druhou historické príbehy. V oboch prípadoch sa režisér vyprofiloval na skutočného majstra svojho remesla. Aj toto prvé stretnutie tandemu Kurosawa - Mifune sa vydarilo. Príbeh plný emócií, tvrdohlavosti a životnej múdrosti sa odohráva na predmestí v povojnovom Japonsku. Nevľúdne prostredie akoby symbolizovalo stoku, v ktorej sa ocitá mladý gangster. Starý lekár sa ho snaží vyliečiť a zmeniť, lebo sám v minulosti čelil vlastnej voľbe. (06.04.2011)