Posledná návšteva červeného domu
Obsahy(1)
Posledná návšteva červeného domu je dokumentárny film o takzvanom červenom dome, ktorý počas druhej svetovej vojny využívali japonskí vojaci ako kasárne pre miestne ženy, ktoré tam doviedli, aby im poskytovali „útechu“. (MFF Cinematik Piešťany)
Recenze (2)
Látka je to mimoriadne dôležitá, pretože akákoľvek fatálna devalvácia dejín a historickej pamäti je jednou z najzanedbanejších vecí, ktoré sa môže ľudstvu dostať. Lenže to, ako dokument na seba navodzuje atmosféru hrôzostrašného domu a zásypom monológov pripomína nevydarenú paródiu. A prestrihu filmárskej reči, kedy ženy o svojom utrpení hovoria akoby kontinuálne veta po vete, pričom, vždy vraví druhá, ale sprostredkovaná informácia akoby stála na pleci jednej osobe. Šoa (1985) síce stál na voľnom rozprávačskom základe, ale bol umne rozvíjaný a prerozprávaný v mrazivo plynúcich zápiskoch vylovených z pamäti traumy a bolestí. Napriek tomu, je dobré, že tento film vznikol. Pod dohľadom právnikov a tlaku verejnosti, by aj takáto forma mala prispieť k žiaducim precedensom, ktoré by však mali byť riešené úplne iným spôsobom ako vysvätením na plátno [MFF Cinematik, 2018]. ()
Takto to dopadne, keď má kameraman Parkinsona, režisér ADHD a strihač fičí na perníku. Všetko zrejme jedna osoba. Tento dokument týmto ženám nepomôže. Téma je vyčerpaná za 15 minút, zvyšok je zhluk náhodných scén a fotiek z albumov, trochu toho Blair Witch, to všetko z pohľadu skackavej kamery a v hluku okolitých motorových prostriedkov. Jediný človek, ktorý mohol hovoriť k veci aj viac ako 10 sekúnd, nie je ani predstavený. S faktami si tu nik ťažkú hlavu nerobí, ženy nemáme možnosť spoznať, hoci je ich asi len 5, skáče sa od jednej k druhej rýchlosťou svetla. Verklíkujú tie isté frázy po x-tý krát a filmárke to úplne stačí, ak aj položí otázku, prajete si, aby bola radšej ticho /pozvete ma na svoje narodeniny?, nič ste do príbehov nepridali? a pod./. Škoda času. (13. MFF Cinematik Piešťany) ()