Loni v Marienbadu

Opäť pohľad Resnaisovou optikou na vzťah muža a ženy, tentoraz v prostredí luxusného hotela dýchajúceho atmosférou dávnych čias, v ktorej sú dvaja milenci uväznení ako v pláne, ktorý ktosi vymyslel bez preskúmania východiska. Ťažká, baroková poetická básnická romanca uväznená v čase a priestore, spletité slovné hračky a nič nehovoriace dialógy, scenáristický paradox prelínajúci sa s bojom proti priamočiarosti príbehu, figúry nepôsobiace na efekt, ale jemné hranie sa s divákom, impozantné herecké výstupy (schválne na tomto mieste používam výraz výstupy, pretože cela snímka najviac pripomína komorný dramatický výstup v pomyselných troch aktoch na divadelnej scéna) kamera pohybujúca sa v presných líniách vľavo, vpravo a dopredu a strhujúca hudba. Príbeh postupom času naberá zreteľnejšie črty a kontúry, a na konci je všetko odrazu jasné ako nikdy predtým - ale len v rozbitom zrkadle reality. Fragmenty súcna, bytostná dokonalosť. L'Année dernière à Marienbad ma uchvátil, prikoval k sedačke a nepustil až do záverečných titulkov. Absolútne bezchybný film, podľa môjho názoru ešte lepší než než predchádzajúca Hirošima, moja láska. 100% (08.02.2014)

K zhliadnutiu toho skvostu ma priviedol videoklip kapely Blur (skladba To the End). Výborný atmosferický trip pod taktovkami Resnaisa a Grilleta mi sadol na jesenný pondelkový večer ako uliaty. "Príbeh" sa dá chápať vo viacerých rovinách - je na divákovi, jeho imaginácii a schopnosti asociovať jednotlivé fragmenty dejovej linky a vytvárať z nich akúsi príbehovú koláž plnú nejasností a tajomna. Mrazivý hudobný podmaz a krásne zacyklené dialógy sú čerešničkami na torte. 9/10. (28.10.2015)

O některých filmech se říká, že nejsou pro každého. Nevíte-li co si pod tím tvrzením představit, podívejte se na Loni v Marienbadu a s největší pravděpodobností to pochopíte. Co se mého názoru týče - opravdu jsem bojoval, zkoušel skládat významy, zkoušel jsem vnímat jen obrazy, pokoušel jsem ten film vnímat instinktivně... a přestože se určité výsledky dostavily, utkvěla mi na konci v hlavě jen hra, ve které černovlasý dlouhán nikdy neprohrává. Přelomový, moderní film? Možná. Jsem ochoten dát tomuhle uměleckému patvaru ještě jednu možnost. Do té doby však zůstávám zmatený a zaražený. 40% Mimochodem, chladným mě nechávají i další kousky Resnaisovy tvorby - Válka skončila a Hirošima, má láska. Asi jsme si s tímhle umělcem nebyli souzeni. (01.03.2007)

Nejoriginálnější modernistické šílenství. Ve vnímaném spojení obrazů, slov, zvuků a hudby má divák možnost najít pravdu i pointu podle svého gusta. V tom vidím tu pravou magii Resnaisova snímku. Chápu ale, že to nemusí učarovat každému. Jedinečný filmový kaviár, který bude buď zbožňován nebo znechuceně zatracován. (05.05.2011)

Umenie žijúcich mŕtvol. Prostredie nedáva šancu nespútanej prírode. Geometricky presné tvary záhrad poukazujú na okázalý, nabubralý antropocentrizmus. Potvrdzujú ho i nazdobené vnútorné priestory. Živočíšnej spontaneite nenahráva ani reč filmu. Dokonalá umelina vzťahov, architektúry i životných ťahov. Do toho nezmyselné plkanice v obrazovo skvostných variáciách. Radosť pozorovať zahnívajúcu kultúru hóch buržoázie. Samozrejme, ako tu viacerí píšu, je to mnohovrstevné dielo, a zďaleka nie len sociálkritické, dá sa to celé kľudne vnímať ako nepokojné strhávanie sa zo spánku, určované logikou sna neuspokojeného zaľúbenca. No mne sa po posledom pozretí páči práve vyššie opísané karnevalové besnenie smotánky v umelo vytvorených okázalých kulisách, kde napriek vonkaškovej "nádhere" prirodzene nefunguje takmer nič. (05.12.2017)