Asistentka

Jeden den v kanclu s uťáplou myškou, aneb cesta do hlubin kancelářské duše. Ta cesta je hodně kritická a hlavně jiná než jsem čekal. Přesto tím, že divákovi nic nevysvětluje, k ničemu se nevrací, jen si jede ten svůj další běžnej den, udělala filmu skvělou službu. Řekl bych, že film upletl z hovna bič. Jo a trailer je docela zavádějící. (24.05.2020)

Téma je silná a spoločensky závažná. Takže tých 5-10 minút, keď sa jej to venuje je dosť dobrých. A zvyšok? Zvyšok NIČ. Hra na každodennú atmosféru je šialená nuda. Takže tu máme ďalší film zo života, kde sa nič nedeje, nič sa nevyrieši a prospešný je akurát k rýchlejšiemu zaspaniu. Weinsteinovské bububu (fakt nie všetci producenti sú úchylné prasce) si zaslúži omnoho lepšie spracovanie aby mohlo spoločensky rezonovať. Zbytočný film s celkom dobrou herečkou. 4/10 (14.12.2020)

Takto to dnes chodí. Na prestížne asistentské miesta nadnárodných spoločností sa hlásia stovky absolventiek s kvalitným vzdelaním. Núdza o miesto teda nie je, je z čoho vyberať. Po náročnom výberovom konaní však nenasleduje raj na Zemi, ale tvrdá otročina. Nezriedka zahŕňajúca ponižujúce práce, prináležiace skôr niekdajším sluhom a dnešným upratovačkám. Šéfovia to tak ale veľmi často chcú. Nezriedka sa vyskytuje i sexuálne obťažovanie, priame, či nepriame. Psychohry s miestom a jemné vyhrážky sú tiež častou súčasťou týchto, toľko žiadaných miest. Pracovných miest plných očakávaného masochizmu, jemu zodpovedajúcej veliacej ultraprísnosti šéfov, vyťažovania na maximum, miest plných ponižovania a prísľubu perspektívy lepšejšieho fleku. Po jeho získaní sa kolobeh opakuje. Všetci mlčia, lebo sťažnosť automaticky znamená problémy. Nie pre vedenie firmy, voči ktorému ponosa smeruje, ale takmer vždy pre zamestnanca, čo sťažnosť podal. Zničujúci systém "vysnenej" práce veľmi presne odpozorovaný z reality a pôsobivo prevedený do filmu. (08.01.2021)

„Asistentka“ je jedným z tých malých „veľkých“ filmov. Takmer zo všetkého, čo má k dispozícii (napr. prostredie), sa uskromní z minimom. Ale ten minimum využíva veľmi dobre a efektívne. Atmosféra a hudba sú v rezonancii – spoločne vytvárajú dostatočnú „depku“ pre príbeh a pocit frustrovanosti. To, že mnohý z nás sa totožní s príbehom a pocitmi Jane, nie je náhoda. J. Garner v roli asistentky je celkom presvedčivá. Záver, ktorý „príde len tak“, naznačuje to, že niektoré veci sa nemenia (prípadne len ťažko a veľmi pomaly). Škoda absencie skutočne údernej scény (stačila by jedna) – inak by boli jasné štyri hviezdy. Osobné hodnotenie: 79% (***) (07.11.2020)

„Asistentka,” to je skrátka dievča pre všetko, to jest, v podstate prvá, ešte za tmy prichádza a posledná, tiež za temravy odchádza. Veď predsa pracuje vo vychýrenej, newyorskej, filmovej, produkčnej spoločnosti, pričom na toto miesto sa hlási, povedzme minimálne ďalších aspoň 400 uchádzačiek, a tak by sa nemala vonkoncom miešať do šéfových, vskutku (in)diskrétnych záležitostí, ktoré vystrája za zatvorenými dverami, a tak by mala radšej rovno držať jazyk za zubami, teda pokiaľ je jej vôbec job milý ? Nielenže sedí za kancelárskym stolom, kde občas zdvíha ozaj ťažké telefonáty, najmä šéfkova, nasrdená ženuška, je extrémne úzkoprsá, ale aj trebárs k tomu i poupratuje príslušné miestnosti, keď následne potom ponachádza rôzne predmety, ktoré by tam vlastne ani nemali čo pohľadávať, všakže ? Spojí si 1+1, a vtedy má už naprosto jasnú predstavu o tom, kde je pes zakopaný... Táto pomocníčka, šedá myška, sa ináč volá Jane, a spoznávam ju počas naozaj dlhej šichty, a to konkrétne od samého rána, až do hlbokého večera. Vo firme pracuje sotva 2 mesiace, a pritom sa z nej vykľuje hotová workoholička, ktorá dokonca úplne zabudla na otcove narodeniny, tak je zažratá do roboty, že popritom asi absolútne nič iné nestíha ? Odkedy však dorazí nová asistentka, jej deň sa začne uberať trochu depresívnejším spôsobom, udejú sa presne také udalosti, ktoré istý čas nejako naplno očakávame, a kam až nakoniec zájdu, to nechám iba na divákovi, aby sa o tom sám presvedčil... / Austrálska filmová režisérka, Kitty Green, nakrútila presne ten druh filmu, ktorý je každému hneď nad slnko jasný. Neukazuje všetko, napríklad šéfa-producenta, nikdy neuvidíme, iba Ho počujeme po hlase, kedy vydáva zo seba presne ten strašlivý tón, ktorý protagonistke spôsobí to, že sa jej snáď automaticky vtisnú slzy do očí, aby sme sa pochopili, povie jej priamo do duše, čo neostane bez jej vnútorných následkov. Skrátka, chce docieliť najmä našu predstavivosť, vďaka ktorej využívame mozgové závity na maximum. Väčšinou sa pohybujem po priestoroch budovy, kde sa ani nič také zaujímavé nedeje, skôr úplne bežné, dennodenné, rutinné všednosti na pracovisku, ktoré sú ale okorenené o niečo extra naviac. PS: Harveyho Weinsteina a Miramax, asi určite poznáte, a to môže byť i hlavnou inšpiráciou scenáristky K. Green... ? (24.01.2021)