Nick Tow

Obitus má pravdu: "ne a ne a ne". A aby som si ešte prisadil, problémom Slnovratu nie je len to, že vás ani raz nevystraší ani neovanie aspoň závanom nejakej atmosféry. Nanajvýš vás ubije rádobyvtipnými replikami a predvídateľnosťou, aká je vlastná napríklad filmom, pre ktoré sú v požičovniach vyhradené "špeciálne" miestnostky. Akurát, že v pornofilmoch sa hrdinovia nakoniec málokedy zoberú, zatiaľčo tu to vyzeralo tak, že raz možno aj áno.

Keď tak čítam tunajšie komentáre, vidím, že niekomu možno postačilo, že tvorcovia filmu "neuhli kamerou" pred homosexuálnymi scénami, mne to ale rozhodne nestačilo. "Uhli" totiž pred ozajstnou drámou Wildeovho života a len sa tak frivolne zviezli na "atraktivite" témy. Hovoriť otvorene o tejto stránke umelcovej osobnosti nie je nijakým hrdinstvom ani zásluhou. Scéna zo súdnej siene našťastie podtrhla jeden dôležitý moment: Wildeova mravná "zvrátenosť" tu totiž zafungovala iba ako zástupný symbol odvekej bariéry medzi "normálnym" meštiackym svetom a "nenormálnym a nemorálnym" svetom umelcov. Ak si ale človek po tomto neškodnom filme znovu prečíta napríklad Oscarovu trpkú epištolárnu spoveď menom "Epistola in carcere et vinculis" - vyškerí sa naň ozajstná, do krvi rozdrásaná a mokvajúca rana z jedného vzťahu - samozrejme, vzťahu medzi Osacrom a Bosiem. Vzťahu medzi odovzdaným, chápavým, citlivým a preto zraniteľným mužom a jeho opakom, egoistickým, neurotickým a výpočítavým frackom, ktorý spôsobil smrť slávneho spisovateľa omnoho skôr, než mu k nej dopomohlo fyzické vyčerpanie a trvalo poškodené zdravie z dvojročných nútených prác. Wilde s obľubou vravieval, že do svojich diel vkladal iba svoj talent, zatiaľčo svojho génia vložil do svojho života. Ak by sa chcel v budúcnosti nejaký filmár opäť zmocniť témy Wilde, možno by do svojho diela nemusel vložiť svojho génia, ale talent, ten by som poprosil vyžmýkať do poslednej kvapky. P. S. Stephen Fry, akokoľvek mu vlastne režisér nedal veľa príležitostí ukázať aj čosi viac, než len masku dekadentného pôžitkára s vlhkým pohľadom, sa predsa len narodil práve pre túto úlohu, to teda fakt.

Že práve Michael Polish, režisér hypnotických podivuhodností typu Twin Falls Idaho či Nortfolk skĺzne k tak povrchnej a rodinne presladenej "agitke" je pre mňa ďalším dôkazom starej pravdy. Život je krutý cynik. Pretože práve Michael Polish nám týmto filmom - "oslavujúcim zmysel cesty za snom" - ukázal, že on sám už z podobnej tŕnistej cesty dávno zišiel a túži si vykračovať po chodníku slávy v Holywoode.

Rozdiel, medzi tým, čím chcel pravdepodobne tento blokbaster byť - a tým, čím naozaj je, je asi taký, ako rozdiel medzi vypaseným hamburgerom z reklám - a tou umelohmotnou splasknutou plackou, ktorú vám s úsmevom podá slečna v uniforme "U mekáča".

Tenhle remake to nevymák. Na krchově zbytečnejch filmů přibyl čerstvej hrobeček.

Dopozerať do konca túto amatérsku vykrádačku bola naozaj "smrteľná jazda".

Amatérské "záhrobné" béčko so všetkými kladmi a zápormi, ktorými ovplývajú....amatérske záhrobné béčka. Hm, netušil som, že hnijúce ne-mŕtvoly sa živia mačkami. Človek sa skrátka celý život učí...

Wagner sa takmer celý život venuje náročnému povolaniu a keď jedného dňa pochopí, že je čas zraziť opätky a odpochodovať do penzie, rozhodne sa odovzdať štafetu svojho remesla niekomu mladšiemu. Každý majster predsa túži vychovať svojho nástupcu a pokračovateľa. Problémom je, že Wagner sa venuje ozaj neobvyklému remeslu: je totiž nájomným vrahom. Raz ho však osud zvedie dohromady s istým Maxom, mladým zlodejom a z Wagnera sa konečne môže stane "inštruktor". Kassowitz rozpráva svoj príbeh nevzrušivo, chladne, doslova inštruktážne a tak je jeho najsilnejšou zbraňou cynizmus, okorenený dávkou spoločenskej nekorektnosti. Keď sa ale príbeh začne lámať do druhej polovice, akoby ho vzal do rúk iný režisér: Pribúdajú obrazové metafory a intertextuálne odkazy, cynizmus a nadhľad sa zvoľna prepadáva do mierne ťažkopádnej a prudko predvídateľnej drámy. Čoraz intenzívnejšie vstupovanie do filmovej metareality - sprostredkovanej citovaním televíznych programov plných agresivity, násila, sexu či tuposti po čase začne liezť na nervy. Vieme, čo nám tým chce rejžo povedať, len nechápeme, prečo to robí tak okato a neoriginálne. Vidieť teenagera s pištoľou v ruke, tesne po tom, čo chladnokrvne zastrelí človeka, ako spokojne sedí ďalej v byte nebožtíka a prepína v telke programy /násilie, prestrelky, sex/ mi príde viac ako "prefláknuté". Nevyvážený čudný film pre nevyvážených čudákov.

Éterická /anebo když chcete tak stratosférická/ dívenka s elfím ňufáčkem a hříšně rašícím tělíčkem v prostředí tokijských barů s nadrženými biznismeny, nepřejících kolegyň, pofidérních kšeftů, odiózních brlohů a tajemné a ututlané vraždy... A k tomu všemu soundtrack s dominujícím "najazzlým" ságem a vkládané komiksové obrázky, kterými dotyčná dívenka "glosuje" svůj vlastní příběh. Ten kontrast - křehká nezkažená víla versus studený a hříchem prolezlej svět cizáckého magalopolisu je úchvatnej, jenomže cosi tady nehraje. Proč - to se dozvíme až na konci filmu. Pro někoho bude ta pointa mírným zklamáním, pro jiného třešničkou. Ať tak nebo tak - už kvůli tý "stratosférický" atomosféře je ten film nezapomenutelnej. Neodpustím si však jedno doporučení: jestli jste na lolitky, nechte si raději zajít chutě. Neručím totiž, že při některých scénách nebudete v pokušení vojet svůj DVD přehrávač...

1999. Ja viem, ten film sa volá 1408, ale keď sa v roku 1999 Stephen King takmer stal obeťou "vražedného auta" (skoro ako z jeho kníh), všeličo sa zmenilo. Tá silná trauma sa akoby vkradla aj do spisovateľovej dušičky: Stephen skrátka vymäkol a žiaľ, na veľké pecky svojej kariéry (To, Nezbytné věci, Misery, Osvícení, Řbitov zvířátek a i.) už nikdy nenadviazal. Hovorím to preto, že aj v predlohe k tomuto filmu, teda v poviedke 1408 zo zbierky Všechno je definitivní, neprichádza King z ničím, čo by sme už v jeho tvorbe nečítali v originálnejšom, intenzívnejšom a celkovo "gulervúcejšom" prevedení. To, čo tvorcovia filmu napokon s poviedkou urobili možno nazvať medveďou službou: príbehu nepomohli ani Johnom Cusackom, ani režijnými nápadmi, metrážou, hudbou či gradáciou deja. V scéne rozhovoru Michaela a šéfa hotelu - pred prevzatím kľúča - je tak paradoxne viac napätia a mrazivej hrôzy, než v scénach zo samotnej izby. Som presvedčený, že tisícštyristoosmička by mala väčšie šance na úspech ako krátkometrážna story /viď televízne príbehy Nightmares and Dreamscapes či "hodinovka" v Masters of Horror/. Ale jedno sa musí nechať: v súťaži na tému "nočná mora hotelovej upratovačky" má tento film veľké šance uspieť. Nechcel by som odpratávať ten bordel...