Colour

Až dodatočne som si uvedomila komplexnosť tohto filmu. V podstate sa neprikláňa ani na jednu stranu, len sucho konštatuje stav, do akého sa krajina dostala a prevetráva ho z najrôznejších uhlov pohľadu. Poukazuje na mnoho problémov, od kriminality až po silené zamestnávanie černochov / hispáncov, aby sa nepovedalo, že sú diskriminovaní (to však neznamená, že sa mnohokrát skutočná diskriminácia nestala). Na druhej strane ukazuje, že cesta rasizmu či neonacizmu je nezmysel a človeka to veľmi ničí. Zobrazuje, prečo sa ním človek stáva, i prečo to nemá význam. Tiež ukazuje, že nie všetci černosi sú rovnakí, existuje mnoho správnych chlapov. Film má svoje nedostatky, neutiahnutý koniec, no za svoju komplexnosť mu dodatočne dávam 5*

Existujú európske filmy, ktoré milujeme, lebo im rozumieme. Pustite ich Američanovi a leda ak sa nechápavo poškrabká za uchom. Tak som sa cítila ja pri sledovaní tohto filmu. Je vynikajúci, originálny, trefný, pripomínajúci priam prvky epického divadla, no všetko je maximálne prispôsobené pre americké publikum - neustále pschoanalýzy, veľkomestský stres, hlášky vychádzajúce z ich bežného života. Práve to medzi mnou a filmom spravilo veľkú dieru, no môžem sa hnevať za to, že film jednoducho nebol určený mne Európanovi? Ako exkurz do života v New Yorku to však stojí za pozretie ;) Po iných stránkach sa nedá veľa vytknúť, je to skutočná režisérska lahôdka. I keď výkon Woodyho Allena... hm... 80%

Príbeh z Filadelfie najviac trpí tým, že sa snažil spojiť dva protipóly - humor s vážnou témou. S vtedajšou optimistickou vervou sa pustil do prekombinovaného príbehu (čo malo pôsobiť vtipne), kde všetci vedeli všetko, ale každý sa tváril, že vlastne nevie nič. Na pozadí sledu bláznivých udalostí sa odohrávala medziľudská dráma odhaľujúca vtedajší fenomén - krásnu ženu plnú vášne, ktorá však navonok pôsobí ako ľadová kráľovná. Cukor sa snažil túto myšlienku predrať viac na povrch, avšak neustálym opakovaním slov ako krásna bohyňa, ľadová kráľovná a množstvom podobných variácii to bolo skôr na škodu. Nebyť toľko presladenej cukrovej vaty naokolo, sústrediť sa viac na dramatické prvky a nechať viac priestoru ústrednej trojici, ktorú tvorili vynikajúci herci tej doby (Grant, Stewart a Hepburn ani zle hrať nevedia) a bolo by to oveľa lepšie. 70%

Úchvatné veľdielo dokonalé vďaka tomu, že dokázalo alegoricky rozpracovať a do konca dotiahnuť toľko motívov, že vytvára jedno z najkomplexnejších diel o ochrane prírody. Na povrchu sa jedná o obyčajný príbeh mladého muža, ktorého zasiahla kliatba démona a ak sa chce zachrániť, musí nájsť príčiny, pre ktorú sa na démona zmenil. Vo vnútri vidíme hneď niekoľko motívov - spaľujúcu nenávisť, ktorá spôsobí, že sa človek mení na démona, ktorý nakazí celé okolie a nakoniec tým zabije samého seba; motív prírody, ktorá nie je pomstychtivá, no napokon vždy človeku vráti to, čo jej spravil; motív lásky k prírode, bez ktorej by človek nebol človekom. Miyazaki na 3 hlavných postavách zobrazil samotný konflikt - na jednej strane Mononoke, ochrankyňu prírody, ktorá pre ňu spraví čokoľvek; pani Eboshi, vládkyňu hutníckeho mesta, milovníčku ľudí, ktorá pre ich dobro zničí aj posledný strom a Ashitaku stojaceho medzi nimi, ktorý pôsobí ako zjednotiteľ oboch frontov. Kto sa ponorí do podstaty tohto diela, uvidí ohromujúce vízie geniálneho režiséra/scenáristu, ktorý dotiahol do detailov každý diel mozaiky. K tomu brilantná hudba a zrodila sa jedna z najlepších drám. 97%

Nádherný film, netuším, čo skôr vyzdvihnúť, či Gérarda Phillipa, ktorý bez problémov uveriteľne zahral sedemdesiatročného starca s výzorom dvadsiatnika, vynikajúci scenár, jemný humor, zaujímavé obrazové metafory a nápady, geniálne gradované napätie a nenápadné myšlienky, ktoré bolo treba vystriehnuť, no o to viac zapôsobia. S Goetheovým Faustom má spoločný len námet, zvyšok si upravil po svojom, no o to pôsobivejšie. Jedno z najpríjemnejších prekvapení posledného obdobia. 90%

Bez sentimentu treba uznať, že záverečný celovečerný diel je jedným z najslabších. Na 120 minút to na mnohých miestach už pripomínalo len varenie z vody. Sarkastický humor sa vytratil, zostala už iba neznesiteľná horkosť. Treba uznať, čo zaostalo na humore, sa rozvilo v dramatickej úrovni - Charlesovi muzikanti, ktorí skončili, ako skončili, pribúdajúce množstvo utečencov, ostreľovanie tábora, Mulcahyho ohluchnutie, Hawkeyho zrútenie. Tu sa musím pozastaviť, Hawkeyho postihnutie v záverečnom diely mi prišlo silené, akoby sa len snažili natiahnuť stopáž. Čím bližšie bol koniec, tým viac z postáv sálala únava a na nás padala nostalgia. Záverečné GOODBYE hovorilo za všetko.

Welkeom tu Dongmagkol začína ako akčný film, premieňajúci sa na jeden z najkrajších protivojnových diel plný nádhernej poetiky, príjemných upokojujúcich záberov na horskú prírodu a dedinu, vtipných momentov... a horkosladkého zobrazenia naštrbených vzťahov jedného národa ideologicky oddeleného na dva tábory, ktorý sa začne spájať. Valná časť filmu je tak krásne jemná, vtipná i smutná zároveň, že som poväčšinu času mala široký úsmev a malú kvapôčku v rohu oka. A potom prišiel koniec, ktorý ukázal silu vojakov a vytvoril odkaz o jednote rozdrobeného národa. Koniec zpeňažil všetko, čo dovtedy budoval - musím uznať, že to bol jeden z najsilnejších a najpoetickejších koncov, pri ktorom som si takmer vykĺbila sánku. Kam sa hrabú americké vojnové drámy. 90%

Expendables by mali byť s podtitulom "365 spôsobov, ako sa dá niekoho zabiť". Celý film je len plejáda akčných sekvencii, ktoré nie sú natočené originálne, leda ak sa snažia o originalitu v spôsobe zabíjania. Nie nadarmo raz jeden známy povedal, že človek je najvynaliezavejší v zabíjaní. Vojaci tu boli rozstrieľaní, rozštvrtení, dobodaní, rozkrájaní, presekaní... Tých slovies by sa našlo. Toto mi má na dobrý film stačiť? Mihotavý dej, americké klišé o tom, že stačí kôpka Američanov, ktorí porazia niekoľkotisícovú armádu; roztrasená kamera s desiatkami strihov za minútu, ktorá vo mne namiesto napätia vyvolávala nudu a rozladenosť; pár chlapských rečí, to nie je predstava dobrého akčného filmu. 40%

Som ohromená. Z fantazijného deja, ktorý v náznakoch prerozpráva celý život hlavnej postavy; zo sveta prestáv, kde sa realita rovnomerne prelína so snami a je len na inteligencii diváka, čo všetko pochopí a postrehne; z jednoduchého scenára, ktorý pri najväčšej jednoduchosti dialógov dokázal vyjadriť veľké množstvo medziľudských vzťahov medzi jednotlivými postavami i ich životnými radosťami a strasťami. Klobúk dole pred atmosférou, ktorá bola priam hmatateľná, dokonca sa podaril i husársky kúsok - za málo peňazí použiteľné efekty. Čo však zrazilo hodnotenie až o 2* je absolútne, ale absolútne nezvládnutá réžia. V mnohých momentoch som mala pocit, že režisér je len presedlaný rutinér metalových videoklipov. Dýcha to z toľkých miest, až mi bolo zle. Nemetalového fanúšika tiež musel otravovať spomalený efekt padajúceho ťažidla s baletkou v červených šatách, ktoré sa pomaly trieštilo na milión kúskov... a mnoho iných. Poslednou výčitkou je hudba, síce krásna, no aby v muzikáli boli až 2 krátke spievané piesne... Nebyť toho hlúpeho režiséra za 5*, vážení. 69%

Prečo pri dnešných komédiách nemám onen krásny príjemný chlácholivý pocit a široký úsmev na tvári? Tak fajn pri sledovaní filmu som sa dávno necítila. Vynikajúce gagy sypajúce sa snáď každú pol minútu, ktoré ani po desaťročiach nestratili lesk, boli veľmi originálne a svieže. Obraz Ameriky ešte neskreslený snahami vyzerať čo najkrajšie medzi inými krajinami tiež potešil. Záverečné lezenie na mrakodrap doprialo nielen napätie a vzrušenie, ako to ten chlap vôbec dokázal, ale aj krásne zábery na dobovú Ameriku - ruch na ulici, okoloidúcich, mrakodrapy, kde-tu zeleň, ktoré sú krajšie než všetky fotky a pohľadnice. Na dobu tiež mimoriadne vydarený štýl. Klobúk dole, na jednej úrovni podaktorými Chaplinovymi filmami. 91%