Arkanoid

Epizóda má všetko, čo na The X Files baví. Charizmatického záporného hrdinu s priam až nadprirodzenými schopnosťami, narušenie obvyklého vyšetrovania a tajomnú postavu s nejasnými úmyslami, čo doňho zasahuje. Stačí už len pridať scény zločinu so silným emočným nábojom a o kvalitnú zábavu je postarané.

Od konšpirátorov konšpirátorom: konšpirujte, pochybujte, majte zdravý, skeptický úsudok a nebojte sa prijať nové fakty. Škoda, že prípady sú väčšinou uzavreté len na jednu epizódu dlhú asi 42 minút. Niektoré totiž potrebujú lepší rozvoj zápletky, bohužiaľ takýto priestor nedostávajú a divák nedostane pocit naplnenia zo skutočne dobre rozvinutého príbehu. The X Files svojou epizódnosťou ponúkajú divákovi skoro vždy rovnakú štartovnú čiaru, akú dostal v predošlých epizódach. Nerozvíjaním, resp. slabým rozvíjaním postáv a neustálou zamotanosťou stále rovnakých otázok sa tak dá dospieť akurát ku nude, ktorú odbúravajú len jednotlivé prípady.

Napätie je trochu udržované, žiadne wow scény sa však bohužiaľ nekonajú. O postavách sa dozvedáme trochu viac, no žiadna väčšia hraničná situácia nenastáva. Epizóda končí skoro až happy endom, nebyť dlhého záveru na tvár Mr. Lockea s pohasnutím všetkej radostnej hudby.

Vzťahy medzi postavami sa trochu zamotali príchodom Buffyinho starého známeho. Humorom sa šetrilo, konflikt bol načrtnutý správne, no jeho vyriešenie nepôsobilo až tak dramaticky, čo sa v divákovi vyvolaných emócií týka. Avšak záverečný trpký dialóg Buffy a Gilesa, najmä jeho konštatovania stavu sveta, pôsobia ako čerešnička na torte priam božsky.

Varovanie: sledovanie Charlesa Mansona môže narušiť Vašu psychickú rovnováhu, dokonca Vás aj doviesť k disociatívnej poruche. Podprahová reklama nie je med lízať, čo Mulder a Scully okúsia na vlastnej koži. Naťahuje sa to však ako v predvídateľnom béčkovom thrilleri.

Surrealizmus prostredníctvom nočných môr zamieša karty vo vzťahoch postáv a dôjde aj k finálnemu riešeniu zrady. V závere sú civilne zobrazené aktuálne biznisy klanu a vyzerá to tak, že všetky témy sú po tejto epizóde uzavreté.

Istý užívateľ spomínal, že sa dostáva stále hlbšie do rodiny Sopranovcov, ktorá mu postupom času nie je až taká cudzia. Pre mňa to platí snáď pre všetky postavy, ktoré hýbu dejom a aj niektoré vedľajšie. Štandardný seriál o mafii sa zaoberá zločinom a nezhodou bossov kvôli obchodu, v The Sopranos ide o zobrazenie túžob, psychického stavu a nezhôd vyvolaných povahou postáv, len tak akokeby mimochodom dosadených do prostredia podsvetia. Obchody, postupné rozširovanie moci, či zobrazenie denného chleba postáv nie sú dôležité, focus je zameraný na narušenia psychického stavu postáv alebo udalosti, ktoré to vyvolali. Finálne verdikty nad postavami nepredchádzajú starostlivo naplánované akcie, ale vtipné zhody okolností, pri ktorých sa divák vie zasmiať prirodzeným dialógom. Rozhovory postáv bývajú často okorenené popkultúrnymi odkazmi a priamou debatou aj o obľúbených filmoch postáv, čím svoju faunu tvorcovia podkresľujú a vytvárajú ešte reálnejší obraz existencie svojich hrdinov. Kto je kto v spoločenskom rebríčku je divákovi predložené vtedy, keď sa má dozvedieť o vnútorných potrebách niektorej z postáv, čiže v pravý čas, aby mu táto informácia mohla prísť zaujímavá a užitočná. Zrada sa nezisťuje búrlivým priamym odhalením, je našepkávaná v desivých snoch spôsobených tráviacimi problémami a necháva diváka rozlúštiť kód surrealizmu. Scenáristi nikoho nenechajú pochybovať, kto je hlavná postava – dávajú jej prevahu vo väčšine epizód série. Až po objasnené vzťahov s ňou môžu mať ostatné postavy vlastné dejové línie. Seriálový unikát, na ktorý sa nezabúda. Dosť bolo rečí, choďte si vychutnať pohľad na Tonyho užívajúceho si kačice v bazéne. Musím dodať, že kto seriál nepozerá v originále, akoby ho ani nevidel, lebo sa oberá o italoamerický slang, originálnu dikciu Jamesa Gandolfiniho, Tonyho Sirica či hlas Stevea Buscemiho, ktoré nemajú obdoby. S odstupom času vnímam The Sopranos ako asi najlepšie stvárnenie témy boja otcovskej úlohy a líderstva v práci aj v rodine s krízou stredného veku a hľadaním vlastnej identity.

Porovnajte si to s halloweenskymi epizódami AHS a zistíte, že strach tu dávkovali primálo. Humor tohto béčka však stále poteší, ako aj posun vo vzťahoch postáv, či rýpnutie do minulosti istej, prachom zapadnutej postavy.

Prvá epizóda, kde sa neriešila mytológia monštra, ale pozornosť sa zamerala čisto na reálne problémy ľudí. Čo by fungovalo, keby neboli podané príliš lacno. Humor a trocha napätia sa tomu však uprieť nedá.

Keby diváci vedeli prečo, ponúkaný obsah by mal väčší ťah na bránku. Dobre odvedená práca, čo sa paranoje týka, škoda, že sme nevideli jej postupné budovanie.