ttchor

Muzykanci

Harry nedávno prišiel o svoju ženu, s ktorou čakal dieťa. Bola zastrelená v priestoroch obchodného domu, v ktorom pracuje ako ochranka. Policia si nevie rady a preto sa pustí do patrania sám...Banálny námet, Refn obalí triezvym scenárom, hypnotizujúcou atmosférou a pridá pár odkazov ako poctu tým ktorých má rád. Pre zachovanie čo najtajomnejšej atmosféry Refn volí hru na jednu postavu, vedlajšie postavy ostávajú v pozadí, aj keď sú rovnako doležité (oproti napr. Drive,či trilógii Dealer, kde sú charaktery vedlajších postáv viac rozvité). Spoločne s presvedčivým Johnom Turturrom, ktorý počas celého filmu má rovnako skeptický až odovzdaný výraz (až do momentu, kde ho stretnutie s vrahom prebudí a jeho fyziognómia v krátkom momente naberie diabloský výraz) ...je práve atmosféra to čo robí z filmu zážitok. Refn zámerne skoro úplne eliminoval akékoľvek násilie (oproti napr. Drive, Dealer, kde násilie a jeho často naturalistické zobrazenie dominuje) a pritom práve násilie je akousi hybnou silou a posúva príbeh ďalej zaujímavou formou. Násilie nasnímané bezpečnostnými kamerami na ktorých sa odohráva inkriminovaná scéna a dalšie pátranie podľa fotoindícii je poctou Antonioniho Zvetšenine. Hladanie pravdy je však obtiažne a niekedy nás to može stáť ďaleko viac ako sme ochotný prijať. Už spomínaná scéna Harry vs. vrah si tiež vystačí úplne bez násilia. Stačí sugestívny hudobný motív s abstraktnou obrazovou sekvenciou. Niektoré invečné zábery, pri krorých sa nám v jednom napr. odhalí zámerne rozmazaná podobizeň muža, podobne vyzerajúca ako fotografia vraha zo záberu bezpečnostnej kamery, budovanie atmosféry za pomoci flashbackových scén, tajomných postáv, znamenitej hudby, kontrastov krvavo červenej a čiernej až nápadne pripomínajú a vlastne odkazujú na filmy Davida Lyncha. Celkom na záver: Prečo je na jednom flashbackovom zábere scéna jak Harryho žena smeruje do domu, v ktorom toho času pobýval aj vrah...? Bolo by zaujímave sledovať tento film z pohľadu jak vraha, tak Harryho ženy:)

Že sme len stvoriteľovým rozmarom, ktorý na nás posiela votrelcov pre rozptýlenie seba a pre nové výzvy pre nás...? Kde android hrá na dve strany...? Kam povedie celá v podstate zdá sa nevydojená značka ďalej..? Scott nekladie nové znepokojujúce otázky, vystačí si s tým, čo už má za sebou. Android vs. človek, alebo najnovšie človek vs. stvoriteľ. „Pro mně je asi zajímavější vnímat ho spíš v souvislosti s Blade Runnerem než s Vetrělcem.“, píše Alena Prokopová vo vydarenej diskusii v LN. Dobre sa na to pozerá, ale neubránim sa pocitu, že som očakával viac. Trefne to poznamenal Kamil Fila v tej samej diskusii: „Jako kdyby vznešenost nebo dokonce otevíraní nějaké nové dimenze už v dnešním filmu bylo nemožné.“ Tento film na to rozhodne mal, ale zastavil sa niekde uprostred. Škoda.

V skutočnosti to možno také „vtipné a veselé“ nebolo, ale to podstatné čo sa nám tvorcovia pokúšali filmom ukázať sa im podarilo vrchovate. Dalo by sa povedať, že každé prvé stretnutie dvoch neznámych ľudí býva tak trochu rozpačité. Podobne rozpačitý bol pre mňa aj úvod filmu. Ale trval len krátko. Problémový mladík vs. hendikepovaný milionár. Jeden má všetko a predsa je sám. Druhý naopak nemá nič a nikdy v živote možno nedostal šancu ukázať, že nie je taký, za akého ho všetci majú. Spojenie dvoch rozdielnych bytostí tak paradoxne pomáha obom. Nekoná sa tu nič nové, čo by sme už nevideli niekde inde (kontrast svetov – Pretty woman, nezlomná vola vzdorovať svojmu osudu – Prelet nad kukučím hniezdom, alebo aktuálnejší Inside a i´m dancing), scény, ktoré formujú príbeh a zdôrazňujú absurdnosť videnia sveta v každom z nás (návšteva opery, galérie, narodeninová oslava, fajčenie hašišu). Film tak stojí a padá na obsadení. A to sa podarilo náramne.

Je to už tak dávno, keď som o niečo málo starší ako Hugo sedel pravidelne každú sobotu od rána do obeda v dnes už v dávno neexistujúcom kine Mier v Bratislave a nechával sa unášať atmosférou magických obrazov plných dobrodružstiev. Tak dojemné vyznanie ako to urobil Marin Scorsese a pred ním napr. Giuseppe Tornatore vo svojom Bio Paradiso, ma vrátilo na pár chvíľ do doby mojho detstva. Ďakujem

Už si ani nepamätám, kedy naposledy som si pozrel film v televízii. Nemám to rád, pre x dôvodov, ale včera som to porušil a išiel som do toho. Počas filmu som mal neustále s niečím problém, prehrávajúci herci, infantilné scény plné hollywoodského klišé, skoro nulová eskalácia napätia, počnúc dabingovou verziou, ktorá všetkému iba uškodila. Z celého filmu mi tak utkvelo v pamäti, že počúvať svoju matku vôbec nie je na škodu. Ak máš tú možnosť vyber si vždy toho najlepšieho odborníka. Nešlo v tom nevidieť paralelu, že chybu ktorú urobil hlavný hrdina, urobila aj produkcia pri obsadení režiséra.

"Je to dobré prebudenie" vraví postarší pán, ktorého v tom momente možno definitívne prešla zlosť, za to že ho niekto dobehol. Obidvom pánom sa podarilo na modely neexistujúceho hypermarketu zachytiť jak ľahko sme ovplyvniteľní, manipulovateľní. Jak za nás rozhodujú druhí, veľa krát nemáme vlastný názor, žijeme vo svete lží, konzumu a pretvárky. A najhoršie je, že nám to vlastne ani niak moc nevadí. Nie sú to len chytré obchodné reťazce, ktoré nás nútia kupovať veci, ktoré vlastne v skutočnosti ani nepotrebujeme. Sú tu aj banky, ktoré nám požičiavajú na naše sny a my veľakrát nemáme potom z čoho pôžičky splácať. Sú tu aj politici, ktorí nám vedome klamú a zamlčujú skutočnosti. Sú tu aj média, ktoré mnohokrát zmanipulované a ovplyvnené prenášajú informácie na občanov. Je niake východisko...? Raz na základnej škole nám na jednej hodine položila pani učiteľka všetkým rovnakú otázku, ktorá znela: „Kto vlastne som“? Ako malí puberťáci sme si však z toho robili hroznú prču. Myslím, že dnes by som jej rád odpovedal...A k tomu by som si s pani, ktorá so zaujatím spieva mohol zaspievať parádnu „Hey ho, nobody´s home“ a len tak užívať deň s ľuďmi, ktorých mám rád...

Že sa na Slovensku podarilo natočiť dobrý horor som sa definitívne presvedčil pár minút po projekcii. Odskočil som si na toaletu. Všade prázdno a ticho. Až do chvíle kým som nevyšiel opäť von som sa nemohol zbaviť pocitu, že ma niečo pozoruje. Traja kamaráti radi dokumentujú paranormálne javy a uverejňujú ich na youtube so sledovanosťou rovnajúcej sa nule. Všetko sa však čochvíľa zmení... Je evidentné, že to najlepšie čo sa podarilo sú bezpochyby pasáže, keď sa trojica investigatívných pátračov snaží odhaliť čo to u pána B. vlastne straší. Návrat do domu až do chvíle objavenia „zla“ patrí k tomu najlepšiemu. Budovanie atmosféry postupnou eskaláciou napätia, účelové kontrasty kde statická kamera strieda odľahčenú konverzácia kamarátov dodávajú filmu tú správnu atmosféru. Slabšie chvíle nastávajú pri objasňovaní a následnom panikárení pátračov. Je však dobré, že tieto pasáže nie sú zbytočne naťahované a príbeh tak neprichádza o dramatičnosť. Samotné hororové scény, v ktorých sme už konfrontovaný so „zlom“ pôsobia realisticky, čo má za následok hlavne dynamický strih, slušne odvedená práca maskérov, či podarené efekty. Bavil ma aj jazyk hlavných predstaviteľov (akoby som počul rozprávať seba), miestami som sa však nemohol neubrániť úsmevu a pri finálnej scéne už nešlo ani o úsmev. Že sú vo filme využívané už osvedčené postupy zo známych filmov ako napr.: Záhada blair witch, Vymítač ďábla, či posledne Paranormal activit mi vonkoncom nevadí. Je len škoda, že ľudia sa na film nehrnú. Ja som si však film dostatočne užil. Vôbec by ma neprekvapilo, ak by som si za pár rokov na film spomenul v súvislosti s tým, že sa chystá jeho americký remake:)

Horory mám rád, teda presnejšia formulácia by mala znieť „dobré horory mám rád“. Dlho som žiadny nevidel a k tomuto som sa dostal úplne náhodne...Názov mi niečo hovoril, ale že za ním stojí najlepší americký autor súčasnosti a režisér Darabont som sa dozvedel až neskôr. Vysoké hodnotenie na csfd ma nabudilo a tešil som sa, že uvidím po dlhšej dobe dobrý horor. Prečo sa tak nestalo...? Po sľubnom úvode, ktorý vo mne začal evokovať nádych tajomna, som očakával, že sa dostaví psychologický horor so šokujúcim rozuzlením. Namiesto toho som sa ocitol náhle zavretý v supermarkete, vonku hmla a okolo mňa banda miestnych vidlákov, ktorí časť filmu riešili, či veríš tomu čo hovorí „Jano“, potom zas či veríš tomu čo hovorí Ďuro...a čakali kedy zlo z hmly začne preskupovať celkový počet nakupujúcich. A keď už toho bolo na všetkých až moc (začalo sa totiž umierať) začal skoro každý veriť bigotne v Boha. Množstvo nelogických momentov, slabá zápletka, nepresvedčivý herci, či záverečná zbytočne dlhá katarzia ma do atmosféry tohto diela ani trochu nevtiahli. Je smutné, keď miesto toho, aby sa človek bál, prípadne cítil niake emócie, sa pri sledovaní pristihne, že tou najsilnejšou emóciou je smiech.

Osud neexistuje, sú len náhody, ktoré nedokážeme vedome ovplyvniť. Jak by vyzeral náš život, keby sme v rozhodujúcom momente „nestihli vlak“? Je možné, že by si pracoval a žil niekde úplne inde, poznal iných ľudí ako doteraz, mal iné dievča, iné postavenie, mal úplne iný život. Všetko by mohlo byť sto krát iné, len jedno by ostalo možno rovnaké. Ty sám.