ttchor

Spike Lee pred 30 rokmi filmom Do the Right Thing započal svoju afroamerickú odyseu so snahou ukázať ľuďom, že spájať je rozhodne lepšie ako rozvracať a svojim nezameniteľným autorským rukopisom prispel do histórie amerického nezávislého filmu. Kto by to povedal, že príde zase doba eskalácie napätia, strašenia, xenofóbie a rasizmu a budeme len nechápavo krútiť hlavami ako je to opäť možné. Umelci reflektujú túto dobu a snažia sa niečo zmeniť (napr. Most !), ale tá hlavná zmena musí prísť predovšetkým od politikov. Istú mieru optimizmu začínam cítiť na Slovensku. Že by sa začal ten celosvetový obrodný proces práve u nás? Uvidíme 16.3.2019:)....

Vďaka vizuálnej forme sa stáva divák súčasťou tohto príbehu, kde sleduje v priebehu niekoľkých minút dianie štvorice mladých stroskotancov a naivnej španielky, ktorých osudy sa jednej berlínskej noci náhodne pretnú. Už od úvodných minút sa podarilo navodiť stiesňujúcu, znepokojujúcu a v priebehu plynúceho príbehu až infarktovú atmosféru, ktorá nechá diváka oddýchnuť až posledným záberom. Za zmienku isto stojí aj obsadenie a s tým spojené výborné herecké výkony, kde divák, ktorí si o filme nič nezistil, môže očakávať v úvode trochu iné vyústenie, akým sa príbeh postupne rozvinie.

Daniel McCabe nesmierne odvážny a talentovaný človek dokázal natočiť koncepčne dokonale zvládnutý a objektívne vyvážený dokument občianskou vojnou zmietanej krajiny, ktorý sledujme prostredníctvom niekoľkých postáv a predelov z nedávnej histórie. Krajina sa zmieta s vysokou korupciou, chudobou a na jej čele stojí diktátor. Pritom potenciál krajiny je vďaka nerastným surovinám obrovský. Jedinou cestou ako sa stať naozaj demokratickou krajinou nachádza režisér v slovách národom obľúbeného plukovníka Colonela Mamadou Ndala, podľa kterého jediným riešením je skutočnosť, aby sa národ dokázal zjednotiť a bol tak ako celok silný a odhodlaný na nevyhnuteľné zmeny, ktoré táto krajina potrebuje urobiť. Bohužiaľ záver filmu tomu nenasvedčuje.

V jeden deň som videl najprv Matku! a potom Mečiara. Spojitosť? Celkom určíte áno. Pre mnohých Slovákov bol ako ten boh, avšak od určitej doby bohužiaľ šialený a nebezpečný. Glorifikovaný v dobách svojej najväčšej slávy, dnes persona non grata. Tento starý muž mohol byť otcom slovenského národa, ale navždy mím ostane len v tých úvodzovkách, nerešpektovaný a zabudnutý. Podobne ako ovce v Aronofského filme sme boli rovnako také ovce v čase keď sme nimi byť nemali a miesto bránenia demokracie sme ho obdivovali a tí druhí len hejtovali. Zmeniť politické myslenie Slovákov sa nakoniec podarilo. Našťastie. Ale podľahnúť stále novým a novým tentokrát už oveľa sofistikovanejším slovenským bohom pretrváva a pokračuje ďalej. Ale treba byť pozitívny a veriť, že táto „blbá nálada“ v spoločnosti raz pominie a spoločne si Slováci vybojujú Slovensko na ktoré budú právom hrdý. Výsledky včerajších komunálnych volieb môžu byť toho náznakom:)

Propagandisticky patetická reinkarnácia už videného bez vlastnej invencie s heroicky nepresvedčivými hereckými výkonmi postáv a la band „one direction“ a ich fans. Podobných recyklátov pre jasne identifikovateľnú vzorku našej populácie sa netreba do budúcnosti obávať. Dopyt po nich rozhodne tak skoro neutíchne. Bohužiaľ.

Odhliadnuc od miestami patetických pasáží a zaužívaných postupov v narácii príbehu, sa stáva kľúčovým predovšetkým celkové uchopenie príbehu a jeho predanie divákovi. Viera vo svoje možnosti je reálna len vtedy, ak tomu čo robíš, prípadne kým chceš byť uveríš, a v rámci svojich možností pre to urobíš maximum. Postavy tohto filmu, podobne ako mnohé reálne postavy tohto sveta, ktoré vo svoje možnosti uverili a sami nad sebou zvíťazili, nám všetkým dodávajú odhodlanie, že sny si môžeme plniť v každom veku.

Život Adele je predovšetkým dokonalá synergia medzi úmyslom režiséra, jeho týmom a hlavnou predstaviteľkou o zobrazení ľudskej prirodzenosti. Práve to je jedna z najťažších úloh filmára. Tieto pocity nafilmovať. Nie však tie, ktoré sa občas prihodia, ako napr.: nešťastie, choroba apod., ale tie všedné, ktoré sa objavujú dennodenne (nerozhodnosť, rozjímanie, pocit šťastia, únava, nádej). Často krát bez jediného slova, s rezervovaným pohľadom kamery, ktorá sníma v detaile Adelinu tvár, jednoduchého strihu, prepojili všetky tie pocity, ktoré tvorca predkladá divákovi do dokonalosti.

Krejčíkova svieža satira na dobu, ktorú v podstate žijeme stále, je plná irónie a beznádeje. Paralela s dnešnou dobou je rozhodne na mieste. Mení sa len forma, ale obsah je stále rovnaký. Na fungovaní jednej estrádnej agentúry režisér divákovi predkladá všetky možné neduhy v správaní našej spoločnosti. V roku 1967 sa niečo podobné podarilo vykresliť inému veľkému režisérovi, ktorý na pozadí hasičského bálu rozohráva „divadlo“ našich prízemností, malostí a hlúpostí. Šéf estrádnej agentúry (skvelý Julo Satinský) je aj napriek svojim zásadám nakoniec chytený do pasce nastaveného systému. Bahno korupcie, klientelizmu a všemožných podvodov je tak riedke, že sa časom ušpiní aj čestný a slušný človek. Na záchranu svojej cti bude musieť poriadne zapracovať.

V našich končinách prakticky neznámi, zato v Amerike v období 50.-70. rokov ľuďmi zbožňovaný a jeden z najlepšie zarábajúcich estrádnych umelcov. Jeho mediálny obraz však nebol totožný s tým reálnym. Odvrátená strana úspechu sebou niesla mnohé problémy. Svoju pravú sexuálnu orientáciu musel pred verejnosťou tajiť. Úspech, sláva a peniaze mu zase vzali ozajstných priateľov. Šťastím ho napĺňali hlavne jeho mladší milenci, výstredné kostýmy a spätná väzba od publika. viac tu

Enfant terrible Hollywoodu Orson Welles vo svojom debute „Občan Kane“ použil do tej doby pravdepodobne nerealizovaný naratívny postup. Na základe utriedených spomienok pamätníkov, článkov z novín, záberov z televízie postupne rekonštruuje obraz človeka. Životné osudy magnáta Kanea nám predkladá útržkovite a divák si ich spája v jeden celok. Výsledkom má byť čo najreálnejší záznam z jeho života.viac tu