ttchor

Prvá časť z voľnej trilógie Ráj pomenovaná „Láska“ pojednáva o márnej snahe ženy s nadváhou a po 50tke objaviť vo svojom živote niekoho kto by ju dokázal opäť milovať. V dôsledku ľudskej obmedzenosti a špatne nastavených spoločenských hodnôt má problém nájsť si doma partnera. Nádej a vieru, že sa niečo zmení, vkladá do exotického zájazdu stráveného v Afrike. Po nádejnom začiatku, však prichádza už len sklamanie. Seidlova snaha o zobrazenie obyčajnej ženy, ktorú vďaka rôznym predsudkom a vytrvalej mediálnej masáže o ideálu krásy vidia mnohí ako neatraktívnu. Forma tak rozhoduje nad obsahom osobnosti. Neprehliadnuteľný Seidlov rukopis v ktorom kladie doraz na autenticitu každej scény je hlavným rysom tejto trilógie. Výborné herecké výkony jak hercov a nehercov svedčia o tom, že problém rozpoznať kto stojí za kamerou prvý krát a kto je ostrieľaný je v niektorých prípadoch tejto série naozaj ťažké. Postavy v jeho filmoch veľakrát nesú civilné mená samotných hercov. Jeho tvorba ako dokumentaristu je úzko prepojená s tou hranou. Raj: Láska a vlastne celú voľnú trilógiu je možné chápať aj ako „realistický dokument“. Seidlova „kontroverznosť“ nie je vlastne ničím iným, len reálnym zobrazením sveta tak ako ho vidíme každý deň. Že sa tomu bránime je tak trochu náš problém. Mali by sme už konečne pochopiť, že sme vlastne veľakrát len smiešne bytosti z množstvom chýb. Snímaný statickou kamerou pripevnenou na autíčku autodromu v lunaparku budeme vypadať vždy rovnako smiešne, či sme „normálni“, penzisti, alebo mentálne postihnutý. Jediné čo ma mrzí je, že distribučné spoločnosti jak v ČR, tak v SR nedokázali do dnešného dňa zabezpečiť, aby sa jeho filmy hrali v kinách. Vďaka tak patrí rôznym festivalom, na ktorých sa z času na čas jeho diela objavia. Snáď sa to časom zmení.

Po smrti matky sa Alejandra spolu s otcom sťahujú do Mexico City. Nové začiatky zvláda každý po svojom. Otec má čoraz viac a viac starostí s otvorením novej reštaurácie, zatiaľ čo dospievajúca Alex docela rýchlo zapadne do kolektívu súkromného gymnázia. Avšak až do chvíle, keď sa na sieti objaví jej „sextape“ nahrávka. Naivná Alex sa okamžite stáva terčom rôznych vtípkov, ktoré časom prerastú v šikanu a vyústia v tragédiu, ktorej sa rozhodne dalo zabrániť. Postupná eskalácia nechutností, ktorými je Alex vystavená, vzbudzujú v divákovi obrovskú ľútosť, neskôr hnev a zlosť. Všetko sa to deje za prítomnosti statickej kamery, ktorá jednoducho neuhne a sleduje koľko toho ešte divák alias hlavná predstaviteľka dokážu vydržať. Sledujeme smutný stav našej spoločnosti, kde akákoľvek bezpečnosť (vstupné drogové testy na prijatie na gymnázium, prehnaná bezpečnosť v cestovaní) je veľa krát len čistý alibizmus. Neospravedlniteľné zanedbávanie si svojich povinností raz musí naraziť. Takto nastavený školský systém raz jednoducho zlyhá.

Pozitívna smršť, radosť, potešenie a nostalgia každým strihom. Večná a nikdy nevyčerpateľná téma lásky obalená do originálnych šiat s podmanivým hudobným doprovodom. Že pre mňa film znamená až tak veľa sa mi definitívne potvrdilo.

Táto úbohá absurdnosť je smutným výsmechom žánru. O čo sa vlastne tento paškvil snaží? Odhliadnuc od zažitých klišé, ktorých tu nájdeme každým zakopnutím, neprináša nič iné, len celú radu nelogických a predvýdatelných situácii. Nachádzame tu povrchné zobrazenie života mladých teenagerov, ktorý márne vo svojich rodinách hľadajú vzory a asi preto sa správajú ako zveri. Miesto väčšieho dorazu na autentičnosť a pochopenie skutočností, dostávame len prázdnu a hlúpu hru na mačku s myšou, ktorá keď sa točí stále dokola prestáva baviť. Jediným vydesením bol pre mňa koniec. Predstavil som si, že čo keď niekdo natočil vendettu v duchu á la I Spit on Your Grave . Moje obavy sa však rýchlo rozplynuli, keď som zistil, že žiadny Eden Lake 2 našťastie neexistuje.

Vždy som chcel byť súčasťou tej doby a zažiť niečo neobyčajné, ale jak už to chodí narodil som sa úplne niekde inde a hlavne neskoro. Odhliadnuc od dobových reálií, ktoré film formujú, hlavnú dejovú linku tvorí predovšetkým láska, esencia tohto muzikálu. Celkom obstojne dopadol aj samotný scenár, aj keď mu chýba výrazný emocionálny moment, ako tomu bolo napr. vo Vlasoch. Práve poctami a odkazmi je film plný. Okrem spomínaného Formanovho muzikálu, si nemožno nevšimnúť podobnosť príbehu Lucy ako revolucionárky (Forrest Gump), alebo Sadie ako Janis Joplin (The Rose). Mimochodom predstaviteľka Sadie (Dana Fuchs) sa možno v máji 2013 predstaví v ČR. Zohľadniť treba aj samotný invenčný prístup a zaujímavé aranžmány samotných piesní. Silný moment predstavujú vizuálne sekvencie s piesňami „Strawberry fields forever“, ktorá dokresľuje nezmyselný vojensky konflikt americkej armády vo Vietname a balada „Let it be“ ktorá sa vracia k protestom čiernych Američanov za svoje práva. Na druhej strane odľahčí vtipne natočená „I want you“ á la „Another brick in the wall“, alebo prítomnosť speváckych hviezd v nezvyčajných scénach.

Režijný debut mladej režisérky Maji Milos z prostredia srbskej mládeže je tak trochu unikát a to hneď z viacerých pohľadov. Pre jeho kontroverznosť si napríklad v Rusku vyslúžil nálepku nežiaduci a ministerstvo kultúry ho nepustilo do distribúcie. Citovo vyprahnutá študentka strednej zdravotnej školy Jasna kašle na všetko, čo jej nejakým spôsobom zasahuje do existencie. Rodinné problémy, zanedbaná výchova bez silnej autority sú elementárne prvky, ktoré ju formujú. Uzatvára sa do seba a pred zodpovednosťou a povinnosťami uniká radšej medzi svojich kamarátov. Dlhé nočné záťahy, množstvo alkoholu, experimentovanie s drogami, sex a všade prítomný otravný srbský pop. To je svet Jasny a jediná jej istota. S príchodom na prax do miestneho detského domovu Jasna citovo pookreje. Prejaví svoje city, ktoré dlhodobo potláča, ale miesto ich opätovania prichádza urazenie... Dielo zaujme jednak svojou sexuálnou otvorenosťou s množstvom odvážnych záberov, celkovou autenticitou a výbornými hereckými výkonmi. Sexuálne scény však nie sú samoúčelné. Vyvolávajú obavu nad tým, že sú bez citového vkladu. Taký je vlastne vzťah Jasny a Djoleho. Autentickú atmosféru dotvárajú jednak reálie, v ktorých sa príbeh odohráva. Predmestie Belehradu je rovnako všedné, monotónne a fádne ako život hlavných zúčastnených. Po formálnej stránke zaujme nápad zachytiť určité momenty očami samotnej Jasny. Svojim inteligentným telefónom sníma svoje sexuálne dobrodružstva a absurdnosti bežného života. Inokedy napríklad svojho chorého otca, alebo práve večerajúcich starých rodičov. Jej smerovanie je však bez akejkoľvek perspektívy a možnosť niečo zmeniť ostáva otvorená. Herecké výkony nehercov v hlavných úlohách sú milým prekvapením a dotvárajú integritu snímku. Odvážnej sonde v prostredí srbskej mládeže však chýba výrazne silný moment. Nenápadná katarzia sa nakoniec predsa len dostaví a to v samom závere. Dvojica milencov si tak trochu netradične prejaví svoje city a možno práve vtedy pochopia aké dôležité miesto v živote jeden pre druhého predstavujú.

Masívna kampaň ma neoslovila, námet tiež nie. Až reakcie a hodnotenie. Vravel som si, že by ma skôr zaujímal Palach pred svojím činom, ako napríklad Jan. Až keď som si film pozrel a prečítal pár vecí nemôžem inak ako poďakovať všetkým, ktorý na filme spolupracovali. Ako vraví scenárista p. Hulík: „Mně se zdálo, že to nejdůležitější začíná až po Palachově smrti...my přece nevíme, co se může odehrávat v hlavě kluka, který se rozhodne udělat něco takového“ Čisté, scenáristicky premyslené, vizuálne a emocionálne dokonalé, žiadne tlačenie na pilu... Žiadny film v poslednom čase nezobrazuje útrapy svojej doby tak, ako práve zmanipulovaný súdny proces na očistenie mena Jána Palacha. Natočiť film o tejto téme práve teraz, má jednak výchovný apel pre tých, ktorí túto dobu nezažili a hlavne snahu poukázať na to, že spravodlivosť akokoľvek je niekedy slepá, jedného dňa svoju pravdu dokáže. Paralela s dnešnou dobou je v mnohom podobná. Množstvo postáv, ktoré v seriály vystupuje nesie v sebe prvky doby, ktorá poznačila mnohé životy a osudy. Chobotnica moci v sebe objavuje stále nové a nové obete a infikuje je ich jedom súhlasu. Z filmu je tak cítiť obrovskú bezmocnosť nad jednotlivými skutočnosťami. Sila systému je ešte veľmi silná. Nádej, že sa niečo zmení v sebe odkrýva až záver filmu. Ale to je už iný príbeh.

Nelichotivý obraz o slovenskom súdnictve a spoločnosti v ktorej žijeme. Vykonštruované procesy proti nekorumpovateľným sudcom, enormné tlaky z tých najvyšších miest a chobotnicou moci infikovaný stále ďalší...Prepojenie nezávislej súdnej moci s vysokými politickými špičkami a finančnými skupinami... Akokoľvek je technická kvalita dokumentu katastrofálna, nedá sa režisérke uprieť presvedčivá snaha o postupnú gradáciu celku. Miestami vtipné vsuvky po čase už vtipné nie sú. Preukázateľné usvedčenia o zneužití moci sa tiež nedočkáme. Hlavnou silou dokumentu tak ostáva bezmocnosť akéhokoľvek boja proti „nemoci tretej moci“. Žiadne idealizovanie, žiadna nádej. Je to všetko skrátka len a len v našich rukách.

Na základe prostých a obyčajných otázok ohľadom robenia si domácich úloh kladených spontánnou formou malým prváčikom, odkrýva Kiarostami mnohé spoločenské problémy svojej doby. Z množstva odpovedí, ktoré slúžili okrem iného aj ako štatistický výstup pre rozsiahlu štúdiu sa dozvedáme, že elementárnym výchovným prostriedkom je bitka a väčšina rodičov je negramotných. Deti sú už od mala miesto podpory a porozumeniu vystavované tlaku jak v rodine, tak v škole. Na začiatku vo filme odznejú hlasy režiséra, že točíme film, ale nevieme o čom bude. Kiarostami však presne vie, čo točí a prečo to točí. Vyznenie celého filmu je vlastne také prijemné pozeranie sa na prváčikov, ktorý odpovedajú na otázky samotného režiséra. Všetko v podstate pôsobí úsmevne, ale práve tie detaily v odpovediach, detský výraz, bezbrannosť, zastieranie skutočnosti a strach sú ľahko rozpoznateľné. Sú to ešte len deti, ale propaganda islamského fundamentalizmu, ktorou sú podnecované je z niektorých odpovedí zrejmá.

Liovej scenár s postupným navrstvovaním príbehu, bez absencie výrazne rušivých momentov sa podarilo skoro dokonale premietnuť do filmovej podoby. Výborný cit pre minimalistické chápanie situácii s pohľadu všetkých zúčastnených hlavných postáv, ktoré si veľakrát vystačia len so strohými dialógmi, alebo bez nich za doprovodu vkusnej hudby a statickej kamery. Tempo filmu ide ruku v ruke so samotným príbehom. Jeho komorná atmosféra, ktorá je prerušovaná hlavnými dejovými zvratmi je dokonale v symbióze s celkom. Veľkú zásluhu na tom majú zúčastnený herci, hlavne Judit Bárdos. Jej Eva obyčajná maturantka kdesi zo zapadákova s túžbou a snami, ktoré neprežíva, ale zatiaľ iba sníva a s nikým konkrétnym ich nezdieľa. Jej civilný prejav reálne dokresľuje jej zúfalstvo, kde snaha o revoltu nad despotickým otcom je dopredu prehraná. Je si istá aj v scénach krátkeho ale intenzívneho vzťahu so spriaznenou dušou. Natočenie posteľovej scény bolo pre mňa veľkým prekvapením. Poeticky nasnímaná scéna, kde biele telá s ešte belším dňom ktorý práve prúdil do izby dali nachvíľu zabudnúť Evinmu trápeniu.