matolas

Zvláštna séria. Neskutočný odpad v podobe Timelash, atmosférická a čiernohumorná dystopia Vengeance on Varos a nečakane nepríjemný návrat Troughtonovho Doktora, The Two Doctors, v podobe príliš nedoktorovsky temnej vegetariánskej agitky. Cybermeni a ich epizódy prestali byť zaujímavé od druhého Doktora a navyše zabili Adrica, takže som si ich návrat nejako neužil. Pri The Mark of the Rani som musel premýšľať, či postava Rani má narozdiel od Ainleyho Mastera nejaký potenciál a chvíľu som tajne dúfal, že asi aj áno, čo sa neskôr ukázalo ako sebaklam asi takých rozmerov, ako bozkávanie kapitánskych výložiek. Finále a ďalší návrat Dalekov a Davrosa, Revelation of the Daleks je podľa mňa to najlepšie, čo sa v C. Bakerovej sériach objavilo. Možno aj preto, že tam konečne nemal príšerný pestrofarebný kabátec. Hoci finále obsahuje všetko, na čo sa diváci vtedy sťažovali (hlavne na detský seriál priveľa násilia), je to perfektná ukážka klasického "rompu", ktorého majstrom v nových sériach bol napr. RTD. Vo všeobecnosti môžem povedať, že C. Baker v sérii preukázal pomerne dosť potenciálu, ktorý však scenáristi rázne v nasledujúcej sérii pochovali. Séria však jednoznačne stojí za pozretie, predovšetkým druhá a posledná epizóda.

Čo k tomuto skvostu povedať? V jednej z epizód hral Brian Blessed... To je asi všetko. Na papieri skvelý nápad, ktorý však až na úplný záver a Perinu nečakanú smrť neprináša vôbec nič zaujímavý. Ešte aj o pointe Valeyarda sa fanúšikovia dohadujú dodnes a nik netuší, čo ním vlastne chceli tvorcovia povedať. Podobne ako C. Baker som mal na záver chuť na mrkvový džús. Škoda, trošku nedôstojný odchod budúceho najlepšieho "audiodoktora".

McCoy to mal na začiatku ťažké, podobne ako C. Baker. Jednak Baker odmietol natočiť regeneračnú scénu a McCoyovi museli natiahnuť jeho parochňu a jednak jeho úvodný diel, Time and the Rani je naozaj katastrofa po všetkých stránkach. Rani sa tu z nejakého dôvodu hrá na Mel, jednu z najhorších spoločníčok všetkých čias, a celá produkcia má asi taký šarm a dôvtip, ako nemecký ovčiak po transplantácii hlavy. Paradise Towers sú prvým pokusom éry o dystopiu a podľa mňa nie celkom vychádza preto, lebo balans medzi humorom a vážnosťou je až príliš naklonený na prvú menovanú stranu. Napriek tomu ide o výrazný posun od úvodu. Z Delta and the Bannermen si nepamätám vôbec nič, teda len toľko, že si tam rolu strihol aj Ken Dodd. Finále, Dragonfire, pôsobí v sérii ako balzam na dušu. Je ukážkou toho, ako môžu dobré epizódy v McCoyovej ére vyzerať. Konečne sa zbavíme Mel, k Doktorovi sa priradí fantastická Ace a dostaneme jeden z najdoslovnejších "cliffhangerov" od čias filmu Cliffhanger. Mimochodom, masky sa tu naozaj poriadne vydarili a celé finále nás presvedčí, že netreba hádzať flintu do žita.

Za mňa najvydarenejšia McCoyova séria. Tvorcovia a samotný McCoy uberajú z prehnanej komickosti a do seriálu sa opäť dostáva trochu temna. Navyše mi príde, že práve tu sa tvorcom podarilo celkom dobre parodovať politickú situáciu a konkrétne thatcherizmus a to predovšetkým v druhej epizóde. Hneď úvod s Dalekmi je ďalší malý zázrak medzi epizódami. Remembrance of the Daleks je od Genesis of the Daleks ide jednoznačne o najlepší príbeh s Dalekmi a s Davrosom. Všetko tu klape ako hodinky a epizóda má navyše veľmi živelnú energiu a uteká ako voda. The Happiness Patrol je veľmi vtipná satira na už spomínaný thatcharizmus a aj keď viem, že Candyman nepatrí k obľúbeným stvoreniam, mne vôbec nevadil. Keď mi niekto povie McCoy, okamžite mi napadnú najmä snahy točiť dystopie, pričom táto mi príde najvydarenejšia. Návrat Cybermenov, Silver Nemesis, sa veľmi nepodaril a ani ich nový vizuál. Epizóda však takisto má dobré momenty. Finále, The Greatest Show in the Galaxy, je jedna z tých netypickejších epizód seriálu, ale so všetkým klasickým extravagantným a nevšedným korením, ktoré k nemu patrí. Celé vysvetlenie s nejakými bohmi je síce trošku lacné, ale epizóda ani chvíľu nenudí a ak máte strach z klaunov, máte sa na čo tešiť. Ako som napísal v úvode, ide jednoznačne o najlepšiu McCoyovu sériu a aj o najlepšiu sériu od Bakerových Holmesových sérií.

Záverečná séria "klasického" Doktora sa mi hodnotí ťažko. Úvodný návrat brigadiéra v kombinácii s Artušovským mýtom si vyslúžil najnižšiu sledovanosť v dejinách seriálu. Hoci Battlefield nie je nijak výnimočná epizóda a preháňa to s militarizmom, obsahuje zopár výborných momentov a dokonca aj československého majora. Ghost Light je príliš chaotický a veľmi ťažko sa naňho sústredí, skúšal som to dvakrát. Na druhej strane, The Curse of Fenric je asi "najdospelejšia" epizóda seriálu v dejinách a veľmi nadpriemerne spracúva námet upírov a viery. Takisto nečakane zakončuje celý príbeh okolo Ace a za mňa určite patrí k tomu najlepšiemu, čo seriál kedy vyprodukoval. Pokiaľ ide o finále, tu sa na môj vkus už priveľmi prejavili prichádzajúce 90. roky a Ainleyho Master mi nikdy nesedel. Nejde však o zlé finále, len sa v ňom okrem konca neudeje nič pamätihodné. Doktorov prejav na konci bol navyše doplnený až po tom, čo tvorcovia zistili, že sa seriál ruší. Iste, môžeme tvrdiť, že seriál si nezaslúžil zrušenie, no treba povedať, že prestávka mu nesmierne prospela a mnohí súčasní tvorcovia počas nej písali rôzne fanfilmy a knižky, vďaka ktorým odkaz seriálu a samotný seriál opäť ožil. Až na tretiu epizódu posledná séria neurazí a ani nenadchne.

Štvrtá séria, podobne ako tretia, nepatrí k tomu najlepšiemu, čo seriál vyprodukoval. Treba ju však vysoko vyzdvihnúť za dve veci. Tou prvou je predstavenie Cybermenov, ktorých príbeh síce nepatrí k tomu najzaujímavejšiemu a navyše už pôsobí ako klasická Troughtonovka, ale mondasianskí Cybermeni sú dodnes najštýlovejší a najdesivejší. Druhou spomínanou vecou je, samozrejme, regenerácia, vďaka ktorej seriál prežil dodnes. A paradoxne za to vďačíme Hartnellovým zdravotným problémom. V Troughtonovej prvej sérii som mal pocit, že je trochu "predalekovaná", prvý raz som mal pocit, že by to chcelo od Dalekov pauzu. Takmer celá séria navyše pozostáva z rekonštrukcii, čo nezľahčuje sledovanie. Troughton a Jamie však sú jednoznačne skvelou dvojicou a hoci ich príbehy osobne nie sú mojou šálkou kávy, nemožno im odoprieť istý šarm. Troughtonov Doktor ešte pritlačil na pílu Hartnellovej občasnej hravosti a dodal tomu jemu vlastný šmrnc, ktorý dodnes má svoje čaro.

S treťou Hartnellovou sériou nemám najlepší vzťah. Problém je, že okrem fantastickej a megalomanskej Dalekovskej epizódy, historicky zaujímavej Bartolomejskej noci a skvelého Toymakera sú zvyšné časti celkom o držku. Napriek tomu si myslím, že dodnes neexistuje veľkolepejšia Dalekovská epizóda, v ktorej si scenáristi dovolili zabiť spoločníčku a ešte aj vopchať vianočnú epizódu. Aj napriek nízkemu rozpočtu a rekonštrukciám je návrat Dalekov skutočne exkluzívnym dobrodružstvom naprieč celým vesmírom a s mnohými prekvapujúcimi zvratmi. Dokonca ani tých šialených 12 častí nevadí. Bizárom tejto série sú The Gunfighters, čo bola prvá epizóda natáčaná v zahraničí a existuje vďaka nej pesnička The Ballad of Last Chance Saloon, ktorá v nej hrá asi stokrát. Aspoň sme sa však dozvedeli, že aj Doktora bolia zuby. V tejto sérii sa navyše už prejavujú Hartnellove zdravotné ťažkosti a scenáristi musia narýchlo prichádzať s nápadmi, ako Doktora niekde schovať, čo sa dobre podarilo len v Toymakerovi. Takže v skratke, z tejto série naozaj stoja za to len Dalekovia a Toymaker.

O rok neskôr seriál neprešiel výraznými zmenami, no vypilovala sa schéma a štruktúra scenárov. Planet of Giants je príjemným, hoci klasickým, námetom, ktorý mnohí spracovali lepšie, ale neurazí. Návrat Dalekov je silnejší ako ich prvá návšteva obrazoviek a záber na vyľudnený most v Londýne s Dalekom brázdiacim cestu je súčasťou kultového kánonu seriálu. Epizóda síce trpí prepálenou dĺžkou, ale pomerne svižne uteká a Barbarine prejdenie Daleka dodávkou či vynorenie Dalekov z vody je podarené. Takisto sa dočkáme odchodu Susan, vôbec prvého odchodu spoločníka. Hoci nemôžem povedať, že som si jej postavu obľúbil, koniec koncov jej význam bol kričať a nechať sa uniesť, Hartnellov prejav a jeho rozlúčka patrí k najlepším Hartnellovým chvíľkam v roli Doktora. The Rescue je prakticky len predstavenie novej spoločníčky so zvratom, ktorý sa dal očakávať od úvodných titulkov, rozhodne však neurazí. Na druhej strane The Romans považujem za jednu z najvydarenejších čisto historických epizód. Príde mi, že práve tu sa ešte väčšmi do seriálu votrel humor, ktorý je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Celé stretnutie s Nerom navyše pôsobí ako príjemná dovolenka s pohodovou partičkou ľudí (to, že Ian sa stal otrokom zamlčíme). The Web Planet je fascinujúca epizóda. Natočená na kolene s takmer nulovým rozpočtom, s absurdnými príšerkami včiel a mravcov, s naťahovaným, ale relatívne zaujímavým príbehom. Musím však povedať, že táto prostota a absurdná jednoduchosť pôsobí nesmierne kúzelne a patrí k jedným z mojich najobľúbenejších epizód Hartnellovej éry a to aj napriek tomu, že si jasne uvedomujem všetky jej hojné nedostatky. Pri The Crusade som sa výrazne nudil a nemám o nej veľmi čo povedať. The Space Museum má výbornú prvú časť a predstaví niekoľko zaujímavých konceptov. Nakoniec sa však zmení do pomerne rutinnej záverečnej "revolúcie", ktorá nie je veľmi zaujímavá. Treba však dodať, že vidieť Hartnella sedieť v Dalekovi je nezabudnuteľný zážitok. The Chase je trošku scenáristická pohroma, v ktorej si však autori robia srandu sami zo seba (napr. časť v hororovom dome). Okrem príchodu Stevena obsahuje však jeden z najlepších odchodov jedných z najlepších spoločníkov klasického Doktora, Iana a Barbary. A aby toho nebolo málo, ešte nás čaká perfektné finále a postava Meddling Monka, prvého Pána času okrem Doktora v seriáli (áno, viem, že vtedy sa ešte tak nenazývali). Finále je vlastne komornou historickou epizódou v podobe boja dvoch myslí. Všetko tu klape ako hodinky a do seriálu sa ešte vráti otravná herečka z úplne prvej epizódy o praľuďoch. The Time Meddler považujem za najlepšiu Hartnellovu epizódu a to mal len v tejto sérii množstvo silných konkurentov. Vo všeobecnosti druhá séria ponúka omnoho viac ako prvá a je výrazným krokom vpred, osobne ju považujem za Hartnellovu najvydarenejšiu a jednoznačne najkonzistnejšiu.

Úplne prvá časť je skvelým a dnes už kultovým úvodom k fenoménu. Epizóda rýchlo a jasne predstaví charaktery a divákovi ponúkne krátky pohľad do bizarného magického sveta. Funguje tu všetko, od sympatických učiteľov Iana a Barbary, cez záhadného a vtedy ešte nevrlého Hartnella (ešte o niečo menej ako v pilote) až k fantastickému záverečnému záberu na TARDIS a tieň pračloveka, ktorý sa na obrazovke objaví. Ďalšie tri časti epizódy sú však dosť veľké utrpenie a sledujeme hodinovú snahu zažať oheň. Našťastie prišli Dalekovia a seriál zachránili. Ako mnohé epizódy klasického Doktora, sú Dalekovia zbytočne dlhí, ale prvé dve časti a záverečná "revolúcia" majú ešte aj dnes čo do seba. Nik vtedy netušil, že Dalekovia sa objavia ešte aj o takmer 60 rokov neskôr. Tretia epizóda, The Edge of Destruction, je milý pohľad na život v TARDIS bez nejakej zmysluplnej zápletky a s výborným cliffhangerom na ďalšiu, žiaľ nezachovanú epizódu. Marco Polo patrí ku klasickým historickým náučným epizódam Hartnellovej éry bez mimozemskej hrozby. Niektoré fungujú menej, iné viac, tu vzhľadom na rekonštrukciu ťažko hodnotiť, osobne ju však radím k tým vydarenejším. The Keys of Marinus poteší epizódovosťou, no nedá sa povedať, že by práve ohúrilo, koniec akosi vyšumí do prázdna. The Aztecs je skvelou historickou epizódou s perfektným záporákom a precíznym scenárom. Každý zo spoločníkov (okrem Susan, klasicky) tu navyše nepôsobí navyše a má presne stanovenú rolu, ktorou posúva dej. To nemožno povedať o The Sensorites, ktorá vyšumí do prázdna a The Reign of Terror, ktorá sa na epizódu Doktora tvári príliš vážne a zaoberá sa Francúzskou revolúciou. Oplatí sa pozrieť ako pohľad na dejiny z pera scenáristu zo 60. rokov. Celkovo prvá séria určite nepatrí k tým najvydarenejším, ale položila dôležité základy a vzbudila Dalekomániu, vďaka ktorej seriál dostal ďalšiu šancu a už sa jej nepustil.

Pochybujem, že tento rok vznikne lepší seriál. Všetky trópy, ktoré mi pri RTD scenároch liezli v DW na nervy sa tu hodia ako riť na šerbeľ. RTD dokázal zhmotniť súčasné obavy mnohých z nás a ešte stále sa na budúcnosť pozerať ako tak pozitívne. Takisto perfektná práca s charaktermi, s každým jedným. Radosť pozerať. Záver prvého, štvrtého a posledného dielu so mnou zostanú ešte dlho.