MIMIC

Necenzurovaná verzia?? V tom prípade by som hrozne rád vedel, čo vlastne bolo k videniu vo verzii cenzurovanej, keďže verzia necenzurovaná neobsahuje de facto nič cenzúrovaniahodné. Jeden odseknutý prštek? To som tuším videl v "riadnej" verzii House of Wax, taktiež v Resident Evil. Pár prostých úderov sekerou? Navyše (takmer) výlučne do záporákov ??! Nie je to teda skôr paródia? Alexandre Aja ma v Haute Tension milo prekvapil báječným psychoanalytickým uchopením látky (myslím, že časom sa tento jeho film ešte o trochu viac docení). V tomto remaku síce prejavuje (extrémnu) úctu k 1970s, na sebaúctu však pozabudol. Iste, tá rodinka zažila peklo, no Aja to peklo vôbec NETVORÍ, on takpovediac registruje predstavu o jeho podobe a podstate existujúcu v našom kolektívnom vedomí, čo je kvalitatívne celkom iná kategória (deväť z desiatich scenáristov by to urobilo veľmi podobne) a teda vôbec neprekvapuje, že som sa ani na sekundu nebál. Ak chcete vedieť, ako v skutočnosti funguje strach obete, odporúčam originál Texaského masakru motorovou pílou. Ak chcete vedieť, ako možno narábať s fyzickým násilím tak, aby bolo aspoň elementárne fascinujúce, odporúčam Rosemary´s Killer (alebo radšej nie). Som fanúšik hororu, takže je celkom prirodzené, že čakám prinajmenšom to, čo je sľubované. Chce mi niekto niečo vyčítať?

Nervák Resident Evil som hral, ale s filmom porovnávať nebudem, nie je to fér. Film totiž nemôže ponúknuť to, čo je estetike videohry vlastné a čím videohra predčí možnosti filmu - ak sa v hre zastavíte na relatívne bezpečnom mieste, všetko naokolo pokračuje vo svojej zlovestnej existencii, takže hustota atmosféry narastá geometrickou rýchlosťou. Ak pauznete film, zostane fotografia bez zvuku, z ktorej atmosféra pozvoľna vyprcháva. Takže z iného uhlu. Prvý diel mal omnoho lepší scenár a ešte lepšie spracovanie, dvojka je menej prehľadná, zato je tu omnoho viac akcie, takže rozhodne nenudí. Nehovorím, že nadupané tempo je predpokladom úspechu, ale tu sa pracuje s parádnymi monštrami (no nie až tak dobrými ako v Silent Hill) v čele s technokratickou ikonou Nemesis, pri pohľade na ktorú som si mimovoľne prekrížil ramená na hrudi (bezhlavá zombie s pílou v Evil Dead 2 je len zábavná, Nemesis s big fucking gun je i pekne desivá a z hľadiska klasickej mytológie mi celý ten dizajn pripadá akosi zmysluplný). V prípade zombies mi vadí to, čo bolo necnosťou tak ospevovaného Snyderovho filmu - prácu maskérov nie je kvôli rýchlemu strihu takmer vidieť, no na rozdiel od "Úsvitu mŕtvych" tu mŕtvi aspoň nebehajú ako na medzinárodných majstrovstvách. Techno horor, ktorý sa síce legendou nikdy nestane, no do tzv. filmového bahna má naozaj ďaleko.

Nie je tu nijaká podstatná chyba, myšlienka je ušľachtilá, réžia kultivovaná, i Orlando je OK. Až na to, že celé je to jedna veľká majestátna zbytočnosť. Nič znepokojivé, nič excitujúce, nič skutočne iritujúce, nič, čo by duša mohla považovať za vhodnú potravu. Majstrovské dielo od umeleckého remeselníka. Po takýchto filmoch človek cíti obrovské prázdno. Žiadna výhra to teda nie je.

Aby ste si tento film s celou tou jeho barokovou estetikou nemiernosti mohli skutočne vychutnať, musíte spĺňať niekoľko požiadaviek - musia vás fascinovať hlavonožce a historické mýty o morských obludách (spĺňam), musí vás vzrušovať legenda o Bludnom Holanďanovi (spĺňam, i keď priznám, že Holanďanov som si vždy predstavoval - no, nejak menej vlhkých :-) a musíte milovať viac než jednu z trojice postáv, ktoré vidíte na plagáte (spĺňam, spĺňam). Gagy idú naozaj až nadoraz, takže miestami má človek dojem, že sa díva skôr na Toma a Jerryho a príbeh je komplikovaný ako lodný uzol, no niektoré noir filmy (počnúc Hlbokým spánkom a končiac L.A.-Prísne tajné) sú ešte prekombinovanejšie a predsa ich hodnotím vyššie - potenciálna chyba tu teda spočíva niekde inde, najskôr v averzii konkrétneho diváka voči konkrétnym motívom. Nehovorím, že tento film spadá do tzv. "must have" kategórie, no aspoň raz vidieť rozhodne odporúčam. Praktický človek sa aspoň dozvie, že na návštevu k voodoo čarodejnici sa chodí zásadne so zombie opičkou. PS: Srandička s hlavou-mušľou je nepochybne inšpirovaná dielom amerického sochára José de Creefta "Hlava Gertrudy Lawrence" z roku 1931 (Smithsonian Institue).

Mal som pocit, že tvorcovia sa snažia využiť potenciál temnoty ako živlu, pretože na viacerých miestach tma skutočne fyzicky okupuje a pohlcuje okolitý priestor. Tento fascinujúci výrazový prostriedok však nielenže nie je systematicky rozvíjaný (a teda nemá šancu zapôsobiť ako zvrchovaná autorita), ale je šokujúco nabalený na šialene nudný príbeh, v ktorom každá päťminútovka človeku pripomenie niečo, čo už videl viac než raz, čo je naozaj dosť frustrujúci zážitok. Zaujímavosťou filmu je skutočnosť, že v ňom hrajú herci, ktorých si nezaslúži (podobne ako si Jennifer Connellyovú nezaslúžili Temné vody).

Všetko záleží od uhlu pohľadu. Prvýkrát som v tom hľadal iba adaptáciu nejakej hororovej videohry, ktorú som nikdy nehral. Vzhľadom k jedinečným filmovým kvalitám predovšetkým prvej polovice stopáže som sa rozhodol pozrieť si Silent Hill znovu, no vnímať ho celkom nezaujato, proste ako film. Uvedomil som si, že mám do činenia s niečím, čo je znepokojivo viacrozmerné, čo presahuje žánrové hranice a čo by v prípade Lynchovej signatúry bolo nekompromisne ospevované ako zvrchované umelecké dielo. Ja Lynchovu signatúru nepotrebujem, pre mňa to umelecké dielo rozhodne je, áno, aj napriek tomu, že sa tam viac vrieska než rozpráva, ľudia sa sťahujú z kože ako králiky a divákovi vstávajú vlasy hrôzou. Poriadny "kus filmu" (nielen) pre tých, ktorí v minulom živote žili v Pompejách v roku 79, konkrétne vo Villa dei Misteri. Jediná výčitka smeruje k preexponovanému vykresleniu náboženského fanatizmu, ktorý je viac otravný než zábavný. Jediný film, kde sa kresťanský fundamentalizmus stáva zdrojom nepredstaviteľných pôžitkov je americký horor "Lotéria" z roku 1996.

Sonny je typický malý veľký film. Hrozne sympatický. Nemá žiadne prehnané ambície umelecké ani komerčné, nechce ničím prekvapovať ani šokovať, napriek tomu pôsobí príjemne, sviežo a neopozerane. Asi preto, že banálna story je podaná neuveriteľne farbisto a dokáže sa neuveriteľne nepríjemne (alebo snáď príjemne, neviem) trafiť do divákovej Achillovej päty a pritom je úplne jedno, či divák je gigolo alebo nie. Cageov režijný debut je oproti režijnému debutu takého Matta Dillona kvalitatívne nezrovnateľný. Cage si s nostalgiou zaspomínal na svoje (možno nielen filmové :-) začiatky a v celkom zjavnej nadväznosti na vlnu "sociálnych" snímok z prelomu 70. a 80. rokov (okrem Coppolu či Scorseseho ma napadá trebárs skvelé Brooksovo "Hľadanie pána Goodbara" s Diane Keaton a Richardom Gere) nakrútil príbeh, ktorého sila je v jednoduchosti, otvorenosti a úprimnosti ohlodanej až na kosť. Nejaké to malé klišé tam síce je, ale je veľmi štýlové a teda sexy. Kolosálne skľučujúce frustrácie hlavného hrdinu sú také intenzívne, že nejaký ten divák ich nebude ani tak sledovať, ako skôr skutočne prežívať. Odhliadnuc od k zblázneniu sympatickej štetky "Mini" Suvari a tradične charizmatického Harry D. Stantona (mimochodom, všimnite si, že ten chlapík niekedy v roku 1979 zabudol starnúť), výrazne "výstavné" mi prídu predovšetkým kreácie hlavného hrdinu a jeho "osudovej" ženy. Angličanka Brenda Blethyn si svoju rolu dominantnej a hysterickej matky evidentne vychutnala, keďže tu mohla uplatniť svoj prirodzený sklon k expresívnemu herectvu a jej príšerné krákanie citlivo balansuje na ostrí toho, čo je "ešte (kvalitný) portrét" a "už (lacná) karikatúra". James Franco, známy hĺbavou povahou a intelektuálnymi záujmami nezostáva nič dlžný svojmu doznaniu, podľa ktorého nie je hercom, ktorý predstiera, skôr tým, ktorý - parafrázujem - len reguluje svoje prirodzené zameranie, tj. image romanticky rozorvaného hrdinu či trpiteľa biblických parametrov mu jednoducho "patrí". Všetko hore spomenuté dohromady dáva (minimálne) štyri hviezdičky. Posledná je za Jamesa Franca, tentoraz nie za kvalitu či nekvalitu hereckého (alebo akého) výkonu, ale za to, čomu Monika Valentová hovorí "přirozená existence na plátně", či presnejšie - za púhy "výskyt". Pokiaľ totiž bude existovať fenomén filmovej hviezdy, budú existovať i fanúšikovia, ktorí si túto hviezdu symbolicky prenesú do výsledného hodnotenia ako určitý "guilty pleasure" bonus (zvlášť ak hviezda toho na sebe veľa nemá). Možno povrchný pohľad na vec, ale je mi fajn :-)

Milujem filmy, kde sa postavy presúvajú z miesta A na miesto B, či lepšie povedané - z miesta A na miesto X (prípadne späť). Tajomná Zóna je skvostný námet, z ktorého by niekto urobil horror s troma "r", Tarkovskij z toho urobil Film s veľkým "f", pričom potenciálny sci-fi make-up mu bol úplne ukradnutý. Vizuálna stránka (napr. "skutočný svet" ponorený do hnedej monochrómie s ostrými svetelnými kontrastami evokujúci neskorogotickú grisaillovú maľbu) a spôsob snímania jednotlivých záberov (napr. monštrózna dĺžka, ktorá ešte prehlbuje intenzitu zážitku) v súčinnosti s obsahovou zložkou z toho robia zázračne dokonalé dielo, ktoré sa zdá byť skôr "nerukoustvorené" (pojem v ikonopisnej maľbe) než skutočne urobené a ktoré ma zákonite núti vykonať určité úpravy v mojom top 10. Podivuhodné indivíduum Stalker je skôr "bytosť" než "človek davu", možno Cháronom prepravujúcim duše do podsvetia (mimochodom, Michelangelo použil antický motív Chárona vo svojom "Poslednom súde" na prepravu duší do pekla). Nech je už Zóna čímkoľvek, má silne znepokojivý "civilizačno-archeologický" akcent a teda apokalyptický rozmer. Pozostatky mŕtveho industriálneho mesta (ktoré mi okamžite evokovalo Pripiať pri Černobyle) sú pomaly pohlcované prírodou. Dláždená podlaha, na ktorej sa povaľuje injekčná striekačka i reprodukcia časti Gentského oltára od Jana van Eyck je zaplavovaná vodou a obrastaná vegetáciou. V tomto prostredí pôsobí neviditeľná sila, ktorá všetko ovláda. Režisér to jednoducho divákovi vsugeruje a ono to perfektne funguje, hoci "mlynček na mäso" sa k žiadnej akcii našťastie nemá (k vyvražďovačke a la "Kocka" to rozhodne zvádzalo). Pútnici síce majú určitý cieľ, ale vôbec nie je isté, či ho dosiahnu - v Zóne sa nedá ísť presne stanovenou cestou. Táto "Záhada Blair Witch" avant la lettre je teda unikátnou transpozíciou témy labyrintu, starej ako ľudská civilizácia sama. Že to nie je len labyrint fyzický ale predovšetkým mentálny napokon vymedzujú postavy Profesora (Fyzika) a Spisovateľa. Ľudstvo si rozmanité Zóny a Komnaty obklopené či prestúpené Labyrintom vytvára odnepamäti a ostáva len dúfať, že nejaká skutočne existuje. Taká Zóna totiž dobre pôsobí na dýchanie.

To, čo zbožňujem na kinematografii vtedajších čias, totiž dlhé, poetické a kontemplatívne zábery a scény preťahované až na samú hranicu znesiteľnosti (viď Viscontiho bálovú scénu v Gepardovi trvajúcu 45 minút, v ktorej sa zdanlivo nič nedeje), som našiel. Tých naozaj fascinujúcich však bolo len zopár, niektoré mi pripadali nudné, nie však kvôli svojej dĺžke. Prostredie bolo príšerne ordinérne a nezaujímavé - tým nechcem povedať, že mi chýbal Viscontiho panesteticizmus - bezútešnosť sa dá navodiť omnoho kultivovanejšími prostriedkami a práve predovšetkým nedostatok spomínanej kultivovanosti spôsobil to, že posolstvo filmu na mňa nedoľahlo s takou intenzitou, v ktorú som dúfal. To svoje som si v ňom našiel a musím povedať, že som bol dojatý k slzám (Sovieti Nesovieti, Rusi vždy mali väčší zmysel pre veci duchovné než celý Vatikán). Expozícia má celkom čechovovskú atmosféru - víkendový dom na konci leta, jazero, koník, neprestajne sa pohybujúca vodná tráva (ktorá v druhej časti filmu nadobudne ešte znepokojujúcejšiu podobu pásikov papiera chvejúcich sa vo ventilácii) - lepší rozjazd pre filozofické sci-fi si nedokážem predstaviť. Verbálne pripomienky Tolstoja a Dostojevského plus okázalo inštalované busty antických filozofov sú však vo filozofickom filme prejavom nemiernosti a nezdravého úsudku. Každopádne koláž z perfektne vybraných Bruegelových obrazov (Tarkovskij si kľudne mohol vybrať trebárs Triumf smrti či Babylónsku vežu, ale on si našťastie vybral iné) či scéna "O 17:00 bude beztiažový stav na 30 sekúnd" pre mňa stačia na to, aby som mal chuť pozrieť si film znovu. Mimochodom nechápem, prečo je koniec niekým chápaný ako čosi enigmatické - je to naopak doslovná citácia Rembrandtovho Návratu márnotratného syna z Ermitáže a táto doslovnosť mi pripadá v kontexte zámeru tvorcu celkom namieste. Úžasne dobré, ale formálne dosť nevyvážené.

Ten film v čase uvedenia do kín prepadol celkom zaslúžene. Nie preto, že diváci očarení Spielbergovým E.T. údajne nemali záujem o agresívnu alternatívu (ako si neúspech snažia vyložiť tvorcovia), ale jednoducho preto, že v porovnaní s celkom čerstvým Votrelcom bol úbytok kvality očividný. Takže kde súdruhovia z USA urobili chybu? Film má nepopierateľne úžasne dobrý rozjazd, jeden z najlepších v žánri. Dobrý psík a šialený Nór, ľadový sarkofág, podivná anatómia spáleného tela, superluxusné zvukové efekty od Morriconeho (kde sú tie časy, keď hudba bola v horore vecou kľúčového významu)... Potom prichádza na scénu vizuálna podoba toho, čoho by sa mal divák báť a celá paráda ide okamžite ku dnu. Charakter imaginácie, ktorá tu bola uplatnená totiž nepresahuje možnosti jedinca predškolského veku (amorfná masa, z ktorej pozerajú oči a vyliezajú rôzne tykadlá, chápadlá, nožičky a ručičky - stále tomu nemôžem uveriť), takže v kontexte veľmi kultivovanej réžie (napr. použitie zatmievačky v horore je pozoruhodné, pretože mu prepožičiava charakter komornej drámy, čo vôbec nie je zlé) pôsobí neuveriteľne schizofrenicky a brakovo. A to si Carpenter ešte fandí, aká báječná vec sa štábu podarila - totiž že sa vyhli tradičnej kliatbe sci-fi hororov, ktorej sa nevyhol ani Votrelec a ktorou má byť chlapík v kostýme. Hoci je vo Votrelcovi "tá vec" takisto krajne divná, dokáže vydesiť na smrť, pretože napriek všetkému pôsobí ako INTEGRÁLNA súčasť nášho sveta so všetkými jeho fyzikálnymi a biologickými zákonitosťami. "Tá vec" však vo Veci celkom zjavne PRESAHUJE hranice uveriteľného či pravdepodobného a to je naozaj to posledné, čo by si mal horor, ktorý nestavia na nadprirodzenom, želať. Všetky ďalšie napodobeniny Veci (Species, Phantoms, Fakulta...) sú blbé preto, lebo napodobujú blbý originál, napodobeniny Votrelca sú blbé preto, že proste napodobujú. Ak ešte vezmem do úvahy, že s Morriconeho hudbou sa zúfalo šetrí, kde len môže, takže z nej má človek pôžitok jedine na soundtracku, tri hviezdičky mi pripadajú celkom OK.