MIMIC

Eli Roth je mimoriadne sexy americký Žid a to je asi tak všetko pekné, čo o tomto chlapíkovi môžem povedať :-) Myslím, že Hostel vypovedá predovšetkým o krajine vzniku. Pre Američana je evidentne stále (prinajmenšom od filmu "Páni majú radšej blondínky") problémom rozlíšiť, či je Francúzsko v Paríži alebo Paríž vo Francúzsku a vedomosti z dejepisu začínajú a končia pri poznatku, že Washington žil v 18. storočí po Kristovi, nie naopak. A to spomínam priemerného Američana. Sám Roth spomína istého profesora z Harvardu, ktorý údajne nemá ani páru o tom, čo je Slovensko. Nuž čo, nie každý má to privilégium byť americký idiot (idiot znamená menej ako 20 bodov v IQ teste, mimochodom). V USA filme "Podozrivé správanie" sa kamarát opýta Jamesa Marsdena, aké je hlavné mesto Severnej Dakoty (USA!), pričom sa mu dostane odpovede: "Ako to mám sakra vedieť?!" Ako mám ja sakra hodnotiť film, v ktorom najsilnejšou emóciou je kolosálny úžas nad tým, že žijem v celkom inej krajine než v akej žijem? Roth: "Slovensko som si vybral preto, že Američania vôbec netušia, že existuje." Pokiaľ je tomu tak, potom prvé stretnutie s novou krajinou (i keď filmovou) prostredníctvom tohto filmu musí byť pre nič netušiacich Amíkov "the ultimate experience in gruelling terror", takže vrelá vďaka. Ak si pre film zvolím konkrétne, existujúce miesto a urobím z neho miesto celkom fiktívne, neviem, aký zmysel má zvoliť si pre film konkrétne, existujúce miesto. Eli Roth ako človek evidentne ešte nedospel, ako filmár je voľne zameniteľný s ktorýmkoľvek hororovým céčkarom (prestrihnutie očného nervu na tom nič nezmení, pretože to bolo idiotsky nasnímané prestrihnutie očného nervu), no ako obchodník vyniká. Vie, že ak pouráža určitú cieľovú skupinu a následne sa v médiách vo veľkom štýle ospravedlní (napr. Islandu), dosiahne žiadanú publicitu. Ak však povie Sorry Slovakia, je to len fiktívny príbeh, ja poviem Sorry, ale mne je úplne fuk, aký je to príbeh - choďte nakrúcať horor niekde do slumu v Guatemala City a potom si trúfnite povedať, že je to elegantné Des Moines, Illinois. To by vám asi v Štátoch neprešlo, však. Úprimne dúfam, že ak Amíci "našli Ameriku" a v Európskej únii boli schopní objaviť krajinu, ktorá vyzerá ako Eritrea, Rwanda, Kambodža či Libéria, že sa v Angeline Jolie opäť prebudia materinské inštinkty a zavíta na Slovensko, aby si tu adoptovala ďalšie zo svojich detí... Pokiaľ sa oslobodím od "vlasteneckých pocitov", napriek reklamnej kampani ide o neuveriteľne nudný horor (Fulci by sa čudoval), ktorý dokonca nestojí ani za zapožičanie z DVD požičovne. Prihliadnuc k totálne imbecilnej kulturologickej koncepcii, ktorú tu Slovák nemôže prehliadnuť, je to ten "najčistejší" odpad, aký som dal za posledných ca 100 rokov. PS: Pán Tarantino je idiot, ale myslím, že jemu to skôr lichotí.

Neuveriteľné. Arabizujúce sci-fi s mihotavou púštnou atmosférou, hrôzostrašným západom niekoľkých sĺnk a monštrami, ktoré sa biologicky konečne líšia od Votrelca. Ten smiešny chlapík Vin Diesel, ktorý má ešte smiešnejšie priezvisko a ktorý je chodiacou reklamou na šošovky akože má byť cool? Môj priateľ si myslí, že ja som cool viac :-) Ráta sa tu tento názor?

Top scéna: Pavilón s katafalkom na pokojnom jazere. Navôkol zúri nadprirodzený súboj. Kvapka vody mimovoľne spočinie mŕtvej tam, kde by celkom pokojne mohla byť slza. Strih. Nechcem sa rozplývať, chcem poukázať na to, že hyperpôsobivý ornamentálno-meditatívny (áno, aj akcia môže pôsobiť meditatívne) vizuálny aspekt sa v Hrdinovi snúbi i s metaforou, a tá už nie je len o čistej kráse. Yimou Zhang prostredníctvom filmu maľuje kaligrafické znaky, ktoré majú krásu i zmysel. Všedné detaily mení v magické dominanty, ktoré potešia raz srdce, inokedy dušu a dosť často oboje. Klan lietajúcich dýk má však u mňa o hviezdičku viac, pretože je o Láske, nie o Sračkách (zaujíma nejaký národ to, že nejaký MIMIC sa tu práve snaží vyprodukovať zmysluplnú minirecenziu? nie, moju lásku áno). Mimochodom by ma celkom zaujímalo, či sú Číňania schopní nakrútiť historický film bez bojových umení (alebo ako to preboha nazvať).

Viktor Kubal chvalabohu nechce riešiť ťažko riešiteľné historické skutočnosti a prezentovať podlé úklady mocichtivých uhorských magnátov voči chudinke grófke Báthoryovej a radšej ponúka neuveriteľne emotívny a poetický príbeh postavený na omračujúco prostej a pôsobivej metafore o žene (doslova) bez srdca. Vytvára geniálny animák, ktorý (okrem iného) dokazuje, že i "disneyovské" tancujúce zvieratká môžu fungovať, pokiaľ sú zasadené do správneho rámca. Krvavá pani ponúka extrémny emocionálny rozsah siahajúci od utešene hravej arkadickej selanky večerníčkového typu po veľmi drsný horor, pričom to dohromady sakramentsky dobre funguje. Ak by boli niektoré scény poňaté ako hraný film (pochovávanie odkrvených mŕtvol na sychravom cintoríne za zvuku umieráčika a v svetle fakle či vrúcne objatie pozoruhodne vybavenou železnou pannou), bol by to horor, na aký sa nezabúda ani po transplantácii mozgu. Skláňam sa pred spôsobom, ako úžasne je možné pracovať s priam infantilne minimalistickou animačnou stratégiou. Tí, ktorí si potrpia na technickú perfekciu, budú dokonale zhnusení, alebo prinajmenšom kruto rozčarovaní. Tí, ktorí očakávajú číru poéziu (a nebude im vadiť i nejaká tá číra hrôza) budú skučať blahom.

Nekorunovaný kráľ Hollywoodu nakrúti bezkrvnú, nudnú sci-fi a všetci sa idú povinne zblázniť. Spielberg nikdy nebol skutočným umelcom a zabávačom bol len sporadicky. Teraz kraľuje čomusi, čomu sa hovorí filmový priemysel a čo je presne tak hrozné, ako to znie. Ten film nebol vytvorený, ale vyrobený.

Je ca. 21.00. Celkom podľa pravidiel surrealistickej "objektívnej náhody" náhodne zapadám po čerstvom zhliadnutí Tria z Belleville do istého slovenského baru zvaného príznačne Belleville - pardón - Manhattan. V jeho výklade ma víta socha Slobody (hoci nie taká obézna ako tá vo filme) a poltucet ca. 40 cm vysokých epoxidových jazzových hudobníkov. Hm... Vo filme sa muzicíruje prostredníctvom extrémne originálnych hudobných nástrojov, masáž tela je prevádzaná psychopatologickými technikami. Babička Souza (vďaka ktorej je Trio z Belleville geriatrickou obdobou Alice v krajine zázrakov) zďeľuje emocionálne hnutia píšťalkou, pri výbere obuvi uprednostňuje silne psychedelický štýl a z času načas produkuje dadaistické výtvarné diela s utilitárnym upotrebením (bicyklové koleso na Eiffelovej veži). Pes Bruno trpí chronickým stresom a následnými nočnými morami v najklasickejšom štýle talianskej metafyzickej maľby. Zdivočelá Chometova fantázia sa ako u Miyazakiho explozívne rozpína ďalej a jej triumfom je mnohovrstvová metafora v podobe premietacieho plátna rútiaceho sa ulicami. Trio z Belleville je ozajstný skvost, ktorý nestavia na príbehu, ale na dianí ako takom, v ktorom je literárnosť a naratívnosť vytlačená v prospech sledu obrazov nabitom dynamikou emócií. Mafiánska zápletka je len zámienkou na rozohranie nostalgických a melancholických nálad s mierne depresívnym podtónom. Spôsob, akým Chomet dojemne a láskyplne mýtizuje, mytologizuje (tri jazzové veteránky revokujú v privátnej sfére čarodejnice zo Súboja titanov) a démonizuje New York je paralyzujúco odzbrojujúci. A o čom že to má všetko vlastne byť? Ak má nejaký film také jedinečné poetické kvality, ja jednoducho po zmysle nepátram. Asi kvôli presvedčeniu, že poézia je tým najväčším zmyslom skutočného umeleckého diela. Trio nepotrebuje žiadne 3D k tomu, aby pôsobilo "plasticky". V tejto súvislosti ma zaujíma názor šéfov štúdia Disney na budúcnosť 2D.

Je prematrixované. Všade svištia guľky, lieta sa vzduchom, nosia sa kabátové saká so stojačikom atakďalej. Vonkajšie znaky istého fenoménu už (sub)kultúra prijala za svoje. Vždy však napokon záleží len na kvalite príbehu. Ak napríklad Saw VYKRÁDA konkrétne a podstatné detaily, E si POŽIČIAVA motívy a štýl. Pri tak skvelom filme, akým je E však človek nehľadá štýlové podobnosti, skôr ho zaujíma to, čo je zmysluplnejšie, totiž momenty, ktorými E predčí M. Predovšetkým sa tu nefilozofuje, ale cíti (vo filme je cítenie tematizované), čo v konečnom dôsledku spôsobuje, že divák je schopný pozitívneho emocionálneho výkyvu - dojatia. Film, kde alfou a omegou sú city kupodivu nie je citovo vydieračský - kremácia Mony Lisy je len zaujímavá, Prestonovo dojatie nad pochmúrnou krásou veľkomesta už naozaj dojímavé bez toho, aby bolo gýčovité. M je ďalej tak zahľadený do svojej filozofickosti, že vyžaduje explicitne vysvetľujúce pasáže, ktoré bohužiaľ presahujú charakter nevyhnutne vecnej informácie a polarizujú tak obsahovú a vizuálnu zložku filmu. V éčku takéto poznatky absorbujeme akoby mimochodom, neúmyselným mimovoľným vnímaním. Neova premena z krehkého outsidera na nechybujúceho supermana je krajne nedôveryhodná, Prestonova transformácia pôsobí naopak celkom prirodzene. Bale je evidentne skúsenejší herec a dokáže pôsobiť i omnoho viac cool. A hlavne je z neho cítiť viac herca než hviezdu. Jeho one man show (prakticky nezmizne zo záberu) je strhujúca a sexy. Jediný problém filmu vidím v nedostatočnom zadefinovaní toho, čo je vlastne zakázané. Emócie, teda nižšie city ako jednoduché prežitky spojené s uspokojovaním základných potrieb to určite neboli - ľudia by nemohli jesť, piť, rozmnožovať sa ani dorozumievať sa rečou a písmom. Z vyšších citov sa v príbehu vyzdvihujjú morálne a intelektuálne, estetické sú však potierané. Mne osobne je to jedno, vo vnútorných zákonitostiach fiktívnych svetov sa nezvyknem rýpať, pretože mi to nepripadá ako prejav rozvážnej inteligencie. Celkom mi stačí, ak zo sci-fi nedýcha prepiaty filozofický pátos ale celkom prosté ľudské teplo (aj keď tá oceľovomodrá je neprehliadnuteľná).

Niektorí muži sú presvedčení, že ak je nejaký film emocionálnou bombou, automaticky spadá do pomyselnej kategórie ženský film. Je síce pravda, že fyziológia centrálnej nervovej sústavy postuluje ženu ako emocionálnejšiu bytosť, no schopnosť náležite vnímať umelecké dielo je daná nielen ženám, ale i mužom. V rovnakej miere (dejiny umenia sú napokon takmer výlučne dejinami mužov). Myslím, že Hodiny vôbec nie sú ženský či dokonca feministický film (režisér, scenárista a autor predlohy sú muži). Hodiny nie sú o ženách, ale o ľuďoch. A dokonca nie sú ani o smrti, ale o živote (a nádeji) - prečo by ináč John C. Reilly hovoril, že život poháňa predstava šťastia? Je to jeden z mála filmov, pri ktorých si človek naozaj naplno uvedomí, že pohyblivé obrázky sú aj o umení a že kvalitné herectvo môže dať človeku viac než výkladový filozofický slovník. Na tomto mieste nemôžem nespomenúť predstaviteľku Kitty, malichernej predmestskej slečinky, ktorá príde na návštevu k Julianne Moore. Až po hodnej chvíli mi došlo, že je to Toni Collette a že spôsob, akým hrá svoju tuctovú "bezvýznamnú" postavičku je tak báječný, že na ohodnotenie tohto výkonu neexistuje žiadna cena (a už vonkoncom nie ten ligotavý chlapík s chýbajúcimi mozgovými hemisférami).

Predstavte si zaujímavú knihu, veľkú a plnú obrázkov, do ktorej si ktosi zapisoval marginálne poznámky, skôr subjektívne snové a asociačné než racionálne vecnej povahy. Tou knihou je Ermitáž, tými obrázkami sú miestnosti, kóje, sály, predsiene a schodiská a tým ktosi je bližšie neurčený cudzinec, Európan a katolík, ktorý - hnaný zvedavosťou či akousi vnútornou nevyhnutnosťou, ktorej zmysel je nepostihnuteľný a enigmatický rovnako ako dejiny, umenie i život ako taký - tými komnatami prechádza očarene, zasnene, plný melanchólie i vnútorného smútku a živo či malátne reaguje na podnety videné i neviditeľné (tajomný hlas). A to je v podstate všetko, čo tento film bez príbehu nakrútený v jedinom zábere ponúka. Je tak náročný na percepciu a tak výberový vo svojej orientácii, že nie je určený ani tak pre kinofilov ako skôr pre istú skupinu kinofilov. Čo môže preboha znamenať, ak niekto päť minút čumí na sévreský porcelánový servis alebo stojí päť minút pred obrazom? Alebo desať minút schádza nekonečne pomaly v dave po schodisku? Pre mňa dosť veľa. Panestetická šou tu však nemá estrádny charakter, pretože smeruje k zvnútornenej výpovedi o charaktere ruskej kultúry, histórie, duše. V tomto kontexte sa banálna meditácia nad obrazom Pietra de Hooch ("Veční ľudia. Žite ďalej, všetkých prežijete.") môže javiť v celkom inom svetle, rovnako ako geniálne jednoduchý záber na cudzinca stojaceho pred Rembrandtovým "Návratom márnotratného syna". Dianie sa úplne zastavuje v prospech rozvinutia divákovej percepcie. Mám rád väčšmi kinematografické než literárne filmy. No a Ruskú archu o to viac, že rýdza kinematografickosť, totiž vnímanie priestoru a času je tu priamo tematizovaná. Divák doslova pláva priestorom, bytostne si uvedomujúc (a prežívajúc) každú sekundu. Stotožnenie filmového času s časom reálnym sa maximalizuje, rovnako ako satisfakcia diváka nezaťaženého ľahkosťou jacksonovských opusov.

Nedajte sa nachytať prostredím Hollywoodu, pretože tu nejde ani tak o film o filme ako skôr (či predovšetkým) o prosté ľudské hľadanie "niečoho pekného" (replika Bartona Finka) a o hľadanie tzv. obyčajných ľudí (v najlepšom zmysle slova). Vo filme sa parametre "obyčajného" a "neobyčajného" relativizujú a akosi groteskne hypertrofujú (scéna s návalom inšpirácie pri tajomnej krabici), pretože v skutočnosti sa veci a ľudia nedajú rozdeliť na obyčajných a neobyčajných, čiernych a bielych. Takisto sa nenechajte zmiasť ani hitchcockovským príbehom a hitchcockovsky rafinovaným spôsobom snímania záberov - v skutočnosti ide o hlboko ľudský príbeh na hony vzdialený zábave a la Hitchcock. Chladná remeselná dokonalosť tu tvorí báječný kontrapunkt k celkovému emocionálnemu vyzneniu príbehu. Tí cinefili, ktorí by ináč plne ocenili Visconitho Smrť v Benátkach (obsedantné hľadanie dokonalej krásy a inšpirácie) nebyť toho, že je "príliš gay", si v Bartonovi Finkovi môžu zaň nájsť takmer plnohodnotnú heterosexuálnu náhradu. PS: Po coenovskom intermezze s vyššie spomenutou krabicou mi už toľko ospevovaný thriller Sedem ani zďaleka nepripadá tak originálny.