ad142

Netradičný noir s netradičným námetom. Skupinka ľudí sa ocitne na území, na ktorom bude o pár hodín vykonaný jadrový test, pričom túto skupinu tvoria zločinci, ktorí práve utiekli z väzenia a ich pestrá zmes rukojemníkov. Práve na postavách tento film stojí a všetci herci svoje úlohy zvládli vskutku veľmi dobre. Napätie stúpa každým okamžikom, kedže zúčastnení veľmi dobre vedia, že k výbuchu nakoniec príde, akurát netušia, že ku koncu nastane menšia zmena. Do nadpriemeru toto noirové béčko vyťahuje dobre vybudovaná klaustrofobická mizanscéna v ošarpanom bare v mestečku duchov, ktorá pripomína schátraný hotel v slávnom noire Key Largo (1948), keď sa tam blížil hurikán, alebo aj izolovaný bar v The Petrified Forest (1936) s démonickým Bogartom.

Veľmi nesúrodý a priveľmi dlhý noir, u ktorého je možné zreteľne vnímať, že došlo k viacnásobnému prerobeniu scenára za pochodu, o výmene režisérov nehovoriac. Robert Mitchum podáva štandardný výkon a takpovediac to celé zachraňuje, ale napriek tomu je tu nakoniec hlavnou hviezdou Vincent Price s ktorým sa pôvodne vôbec nerátalo, a ktorého výkon už silne pripomína jeho slávnu neskoršiu éru gotických hororov, kde hral výrazné a často vtipné postavy. Femme Fatale v podaní Jane Russell je tu úplne nevyužitá, odspieva dve piesne, zaflirtuje s Mitchumom, a to je prakticky všetko. V poslednej, tretej verzii scenára sa s ňou asi už ani nerátalo a preto ju asi Vincent Price radšej zavrie do skrine, aby (možno trochu aj symbolicky) nezavadzala pri veľmi zábavnej záverečnej akcii, kde si práve V. Price definitívne ukradne celý film pre seba a zatieni tak pôvodne hlavné hviezdy, R. Mitchuma aj Jane Russel.

Veľké a príjemné prekvapenie v podobe veľmi neskorého a aj zabudnutého britského noiru, odohrávajúceho sa v preslnenom prostredí Barcelony a jej okolia. Rozpálené útesy, výhľady na more a brnkanie španielskej gitary určite nie sú typické noirovské propriety, avšak zdanie klame. Vynikajúco zamotaný príbeh, ktorý ma šokoval svojim záverom, bol pre mňa absolútne nepredvídateľný a je zasadený hlavne do veľkého sídla nad morom. A práve tam filmári vskutku často a s chuťou predvádzajú noirovskú hru svetla a tieňov, alebo vhodné využitie hĺbky ostrosti záberov na dôležité predmety. Za zmienku stojí, že film obsahuje hneď niekoľko vrcholných scén a nenecháva si to najlepšie len na koniec. Výborne sfilmované boli bezohľadné preteky po prímorskej ceste, šachovanie s pohármi s alkoholom v snahe získať odtlačky prstov, alebo Kimberliin odpor, kedy prevzala iniciatívu a už nebolo jasné, kto je tu vlastne mačkou a kto myšou. Doslova magnetická bola celková nálada vo vile, kde sa podarilo dokonale vytvoriť atmosféru jemnej hrozby, keď sa neustále pýtame, čo presne sa deje. Často cítiť aj ich inšpiráciu Hitchcockom a to nielen jeho slávnymi dielami ako Notorious (1946), či Rebecca (1940), ale jeho filmárskymi postupmi vo všeobecnosti.

Medzi fanúšikmi žánru noir je tento film známy vďaka debutu Richarda Widmarka v úlohe sadistického a šialene chechtajúceho "Tommyho Uda". Obsahuje dnes už kultovú scénu, kedy "Udo" zhodí starú dámu na vozíčku zo schodov a usmrtí ju, pričom ďalšie kontroverzné scény, vrátane znásilnenia a samovraždy v plynovej trúbe boli bohužiaľ cenzormi vystrihnuté a sú už navždy stratené. Widmarkov nadpriemerný výkon dodáva tomuto noiru, ktorý by bol inak asi skôr melodrámou, skutočne veľkú iskru. Absolutórium si zaslúži najmä napínavých a skvele zrežírovaných posledných 20 minút, pričom zvyšok filmu tiež príliš nezaostáva.

Jedna z najväčších orientálnych klasík a jeden z najslávnejších indických filmov všetkých čias, a musím povedať, že zaslúžene. Mughal-E-Azam je vizuálne pôsobivý, príbehovo strhujúci snímok, ktorý sa môže pochváliť (vzhľadom k indickej kinematografii) vysokou úrovňou hereckých výkonov. Príbehová linka je do značnej miery archetypálna, respektíve, každá kľúčová postava prakticky stelesňuje určitý "typ", alebo atribút, niekedy aj dva - Akbar predstavuje prísnosť, no zároveň aj jej protiklad, milosrdnosť. Salim zasa, v opozícii voči svojmu otcovi, predstavuje vášnivosť a rebelantskosť. No film vďaka tomu nič nestráca, skôr naopak - tieto charaktery sú totiž vykreslené tak bravúrne a majstrovsky, že istá archetypálnosť tu vôbec nepôsobí ako prekážka. Samozrejme, chýbať nemôžu ani tradičné indické tanečné scény, ktorých však Mughal-E-Azam obsahuje primerané množstvo a sú organicky a prirodzene zasadené do celkovej štruktúry filmu. To všetko z tohto snímku robí bezpochyby jeden z najpodarenejších, historicky zasadených veľkofilmov, aké som kedy videl.

Zrejme jediný noir svetoznámeho režiséra Eliu Kazana nesie silný rukopis jeho tvorcu, teda dôraz na realizmus a autenticitu miest, kde sa odohráva. Zabudnite tak na mysterióznu, nablýskanú atmosféru, lebo miesto nej dostanete najmä špinavé, takmer neorealistické, prostredie nižších robotníckych tried, či námorníkov s prvkami dokumentu a množstvom bezmenných postáv. Ale zase na druhej strane je to nakrútené skutočne bravúrne a hlavne úžasná kamera a častá hĺbka scén evokuje žáner noir, keďže inak ide skôr o klasickú drámu. Richard Widmark tu ukazuje, že aj ako kladná postava dokáže odviesť solídny výkon, avšak ako vyšinutého záporáka (Kiss of Death (1947), The Street with No Name (1948) alebo čiastočne aj v Night and the City (1950)) ho mám radšej...:)

Pôsobivý a elegantne nasnímaný veľkofilm o jednej z najvýznamnejších osobností dejín, ktorej posolstvo disponovalo takou vnútornou silou, že po stáročia dokázalo formovať životy ohromných más ľudí a podarilo sa mu pretrvať až do súčasnosti. Film zachytáva prakticky všetky kľúčové okamihy Muhamadovho života a sprostredkuje nám základy a jadro učenia Islamu. Al-Risâlah si udržuje veľmi dobré tempo a ani na chvíľu nenudí. Aj napriek skutočnosti, že ústredná postava celého snímku na plátne nezjaví ani na sekundu a neprehovorí ani slovo, mu nijakým spôsobom neškodí a podiel na tom bezpochyby má šikovná réžia autora Moustapha Akkada, ktorý okrem tohto diela natočil už len jediný film. K tomu treba prirátať, že ide o jeden z mála autentických európskych filmov o Islame, čo z neho robí (aspoň v našich končinách) unikát.

Psychologický noir s prvkami gotiky, silne vychádzajúci z freudovskej psychoanalýzy, ktorá bola v tej dobe veľmi populárna aj v Amerike. Občas som mal pocit, ako keby Alfred Hitchcock z neho až príliš čerpal vo svojom oveľa neskoršom snímku  "Marnie (1964)". The Locked  je rozhodne vydarený prínos k tomuto "psychoanalytickému" žánru a najmä hlavná postava, Nancy, je zahraná výborne herečkou Laraine Day. Tradične skvelý je aj R. Mitchum, akurát už začínam rozmýšľať prečo práve on musí tak často v noir filmoch končiť podobne ako aj tu...:) Brilantný scenár, využívajúci až trojvrstvové flashbacky, nasvietenie scény podľa nálady hlavných hrdinov a výborne zrežírovaná záverečná scéna svadby. Za mňa veľká spokojnosť.

Jalsaghar je prvým snímkom od celosvetovo uznávaného indického režiséra Satyajita Raya, ktorý som mal možnosť zhliadnuť a určite som nezvolil nevhodne. Tento film je akýmsi mostom medzi indickou kultúrou (alebo skôr medzi určitými aspektmi indickej kultúry ako sú dôraz na hudbu a tanec) a západnými vplyvmi. Je možné, že práve z tohto dôvodu je v Jalsaghare cítiť určitú univerzálnosť, ktorá ho urobila takým obľúbeným medzi režisérmi z tých najvzdialenejších kútov sveta (ako Kurosawa v Japonsku alebo Scorsese v Spojených štátoch). V podstate môžeme povedať, že ide ako o tematicky, tak aj formovo uzavreté dielo, sústrediace sa na vykreslenie duševného sveta starnúceho indického aristokrata zo starého sveta. Z tohto dôvodu tu nachádzame iba minimálne odkazy na témy ako sú stret kultúr alebo na priepasť medzi modernizovanými a tradičnými obyvateľmi Indie, pričom ich význam je skôr sekundárny a podriadený. Naopak, miesto toho aby sa režisér sústredil na takéto vonkajškové témy, uzatvára nás do veľmi stiesneného priestoru mysle hlavného protagonistu, ktorá už od počiatku smeruje k svojmu nezvratnému koncu.

Známy klasický noir, u ktorého do poslednej minúty nemáte ani šajnu, ako sa bude vyvíjať a kto koho vlastne ťahá za nos, nie to ešte, aby ste odhadli koniec. Väčšina príbehu sa odohráva v retrospektíve; tak, ako sa na správny noir patrí a tentoraz je tu len jedna, ale skvelo spracovaná akcia s prestrelkou, podobne ako u predchádzajúceho Siodmakovho počinu The Killers (1949), taktiež s B. Lancastrom. Zvláštnu pochvalu si zaslúži aj thrillerová časť v nemocnici, ktorá pôsobí, ako by pochádzala z iného filmu. Vizuálna časť je tu trochu striedmejšia, než som u Siodmaka navyknutý z jeho gotickejších počinov (napr. The Spiral Staircase), ale inak je technická stránka spoločne s hudbou M. Rózsu samozrejme na jednotku. No a v neposlednom rade máme tu zase nielen femme fatale, ale aj  jednu výbornú hudobnú scénu v štýle Siodmakovho Phantom Lady (1944), aj keď teraz bez orgasmického vyvrcholenia...:)