Adrian

Temny, depresivny krimi thriller, plny nenavsti, bolesti, tuzby po pomste a neschopnosti odpustit a zabudnut. Poctivo davkovane informacie, zanrovo herecky dobre zvladnute postavy a postupne odhalovanie zabudovanych twist pointov. Niektore sa daju ocakavat, ovsem ten zaverecny je svojou intenzitou z kategorie finalneho odhalenia v "Se7en". Spatne dava filmu ovela silnejsie vyznenie a spolahlivo zatienuje aj malicke logicke otazniky. [EFM 2010]

V podstate rovnaka hovadina ako Florentinov Ninja. Lenze u Florentina si svaly pretahoval Adkins a hoc je to herecke poleno, vdaka jeho bojovym schopnostiam sa ta hodka a pol dala bez problemov zvladnut. Ninja Assassin pri rovnakej stopazi mi prisiel dvakrat taky dlhy - suboje hoc nepostradali tvrdost, bolo na nich vidiet vyumelkovanost a to, ze hoc sa Rain par tyzdnov na svoju ulohu tvrdo pripravoval, na to aby zvladol utiahnut cely film cisto len na fyzicke nema. V podstate Ninja assassin je rovnako nezazivne ako Blood:THe Last Vampire, kde to tiez v podobnom digitalnom nanose skusala pre zmenu zenska korejska hviezda.

Intenzivne rubacky uz v korejskom filme urcity cas chybali. Nastastie film na nich uplne nestoji a je mi vlastne velmi sympaticke, ze hoc sa na dany zaner pribeh o gangsterske prostredie obtiera, nakoniec v centre pozornosti su obycajni ludia, s ktorymi sa zivot nemaznal. Podobne sa pristupuje aj k samotnemu mestu Busan, kde sa pribeh odohrava. Namiesto znamych lokacii, je dej situovany do postrannych a prilahlych uliciek svojich znamejsich kolegov (napr. exteriery nocneho klubu Maktum, ktory je v reali na skok od znamej plazi Haeundae je naschval snimany tak, aby s danej plazi nebolo vidiet ani zrnko piesku. Rovnako iste sekvencie filmu su namiesto Haeundae situovane na menej znamu plaz vo vychodnej casti mesta - v stvrti, ktora je jednou z namladsich a v sucasnosti aj najviac sa rozvijajucich v ramci celkovej vystavby mesta). Pribeh nie je podavany polopatisticky, ale urcite dejove zvraty su dane len v naznakoch. Miestami to mozno posobi az skratkovito, ale v ramci celku je to stale dostacujuce a i vdaka menej znamym az neznamym hercom (presvedcivych tak v tichych polohach ako aj v prilis expresivnych), nie je zatazko sa s vacsinou postav identifikovat.

Zatial co niektore filmy vyzeraju lepsie na platne kina, ine zas na TV. Vidiet tento pocin v kine, asi by som trpel. Ovsem v TV to vyzeralo ako lepsia praca kanalu Hallmark.

I ked prve dve tretiny bol tento netypicky zabavno-rozharany mix miestami viac rozharany ako zabavny, zaverecna tretina prepojila cely "pribeh v pribehu" do usmevne prijemneho celku. Cute. 7/10.

Snaha byt "Matrixom upirskeho filmu" je zjavna a obdivuhodna, vysledok ostal na pol ceste. Trefne socialne i politicke komentare si podavaju ruky s logickymi preslapmi a "iba" zanrovo riesenymi situaciami. Spierigovci uz v Undead ukazali, ze remeselna zrucnost im nechyba, Daybreakers vsak zatial povedane iba potvrdzuju. Namety a temy pre pripadne pokracovanie priam visia vo vzduchu a hlavne ten jeden (a ktoreho sa zatial nechytili ani tvorcovia True Blood), ktory by mohol do diskusii o evolucnych teoriach priniest zaujimave napady sa javi viac ako pritazlivy... .

Znova raz pekne obrazky, ktore vedia zaujmut na par minut a potvrdit to, ze Pangovci maju cit pre vizual a snazia sa priblizit komixovej predlohe. Akonahle vsak umelost cgi ale i bojoveho kumstu "nebojovych" hercov rozprestrie naplno svoje kridla, vela dovodov na radost uz neostava (dobre pocuvatelny OST). Simon, Nicholas, Patrick, Aaron ale aj Suet....az mi je smutno, ked citam to herecke obsadenie a takmer nulova vyuzitelnost ich potencialu. 3/10

Zaujimave stylisticke cvicenie so znamym pristupom "pohlad na istu udalost postupne cez jendotlivych ucastnikov" (z posledneho obdobia napr. americky Vantage point) trpi zase raz zbytocnym "kvazi presahovym" dodatkom pocas zaverecnych titulkov a jednym vyraznym scenaristickym lapsusom. Avsak maly nevyrazny plusovy bod Pangovi za prisun novych, cerstvych HKG mladych tvariciek.

Skoda tej zbytocnej doslovnosti v zavere... . 7/10

Ked v 2008 uzrel svetlo sveta japonsky splatter-punk The Machine girl, vyzeral filmik ako vyrazne kontroverziou vycnievajuci produkt z japonskej filmovej produkcie. Dnes ho uz vsak mozno povazovat za jeden z prvych krokov coraz viac sa v Japonsku prejavujuceho trendu natacania lacnych, gore-splatter festovych snimok plnych industrialnych hraciek , ktore su casto vmontovane do ludskeho tela a ich primarnou funkciou je destrukcia na x-roznych sposobov ludskeho tela protivnika. Za drvivou vacsinou filmov tohto razenia stoji Yoshihiro Nishimura - reziser a tvroca efektov. Jeho praca hodne pripomina ranne obdobia Raimiho a Jakcsona. Priznacne je, ze svoju sikovnost v rukach masiek a efektov pouziva hravo, resp. cielom jeho filmov je bavit. Samozrejme, podobny druh zabavy je silne individualnou zalezitostou, ovsem osobne zatial co Tokyo Gore Police uz na svojej natiahnutej stopazi postupne vo mne budilo fyzicky odpor, tak Blood Revenge Milly: Blood Battle (film je vlastne priamym pokracovanim 45min filmu Hard Revenge Milly, ovsem prvy diel sa nesie takmer v rovnakom duchu a ked ho neuvidite, nijak zvlast tym zhladiska pochopenia pribehu neutrpite) svojou kratkou stopazou posobi akurat tak, aby ste prezentovane stravili bez ujmy.