Adrian

... a nepomohlo ani vypiskovanie si Morriconeho hudobneho motivu jednou z postav... .

Cinsko-hongkonska megaprodukcia v presnej sablone hollywoodskeho blockbusteru, kde v ramci globalizacie sa mieri nielen na domace, ale aj zahranicne publikum. Jedinym prekvapenim filmu s ohladom na rezisera je vlastne fakt, ze vacsi doraz sa kladie na dramaticke prvky nez na samotnu akciu. Prva hodina a daco sluzi teda ako predstavenie postav, druhu polku vyplnuje akcna jazda ulicami sto rokov stareho Hongkongu (v tomto smere rozhodne palec hore produkcii za najvacsie postavene kulisy v dejinach Hk kinematografie na zaklade dochovanych dobovych ilustracii a fotiek). A hoci panteon 12 postav na strane dobra a jednej, personifikujucej stranu opacnu su kumulaciou vsemoznych archetypov, je potesujuce ze predostieranie ich charakterov ako i motivacii je (aj napriek dopredu lahkej odhadnutelnosti) i vdaka jednotlivym hereckym akterom (vykvet HK - cinskeho fimoveho priemyslu a sportoveho exportu Ciny do vod NBA) pozeratelne a to i napriek zjavnemu a pre film financovany Cinou nevyhnutnemu, politickemu podtextu. O to viac zamrzi, ze akcna druha polovica svojim ocakavaniam nedostoji hlavne vdaka zbrklemu strihu ako i zbytocnemu prepinaniu akcneho modu od "kvazi realistickeho ponatia boja" az po komiksovo neuveritelne nadneseneho._____PS: nahanacka Donnieho s jeho protivnikom ulicami az nezdravo pripominala uvodnu saradu v Casino Royale v dichotomii le parkour - buldozer :)

Prve dve poviedky som nejak nevedel nasadnut na to NY metro, ale potom som ten "one way ticket" konecne zasunul do spravneho otvoru a na vlne roznych nalad sa nechal spolahlivo prepravit az do zaverecnej stanice. Na spoznavacom zajazde mestom, ktore osobne nebudem mat asi nikdy potrebu navstivit mi doslo, ze onen pribeh poznavania cudzincov na ulici i vdaka fajciarskym intermezzam sa da krasne obratit aj spatne k filmu a jeho vypovedi, nie ani tak o ludoch ako o meste samotnom. Ano, jeho dejiny su pisane hlavne osudmi milionov, ktori kracali a denne kracaju ich ulicami, ale dokopy tvoria onen krasny celok difuzne pospletany jednotlivymi dielikmi ako napr. odzbrojujuco dojemny a v opare osudovosti zapecatany smutok Julie Christie a Shiu, alebo az tekutost priezracneho pohladu v ociach Shu Qi tak krasne vyjadrujuce bolavu pulznost mesta, ktore nidky nespi, kde v pominutelnosti okamihov je mozne zbadat prchavu velkost i bolestne vravoranie. NY, I love you je iny ako jeho europske dvojca od Seiny, uz len z prosteho dovodu, ze obidve velkomesta maju inu historiu a vdaka tomu i sucasnost. A mam mozno stastie, ze hoc vyznanie Parizu mi bolo o nieco blizsie, vedel som sa potesit aj s jeho americkym protipolom.

Prakticky dost presna a aj verna adaptacia. Tak ako v knihe aj tu sa ciele menia, pretoze jedinym cielom je cesta a ist. Zastavenie totiz znamena rezignovat, rezignacia vedie k zmeraveniu a to napokon k smrti. Mnohi sa jej poddali, hrstka ma vsak volu nevzdat sa - podobne ako ohen, ktory bojuje do poslednej iskry a tlejuceho drievka. Atmosfera nicoty, ponurosti, sklucenosti a stagnacie presvedcivo navodena, herecky dobre zvladnute (ten maly chalan fakt ako keby Charlize z oka vypadol). Jeden z mala filmov kedy nemam takmer ziadne vyhrady a predsa nieco malinko neidentifikovatelne chyba - mozno prave vdaka tomu, ako "verne" sa to drzi predlohy. Ovsem v ramci postapo zanru v poslednom obdobi jedno z najlepsieho, co som videl [kino].

Ak identifikujete v tomto filme buduceho ninju Dudikoffa, mate bod k dobru ;)

Dobojovane a vysledkom je remiza s Velkym respektom. Katastrofa sa nekonala.

V podstate to trpi rovnakym neduhom ako predchodca, len vdaka ovela nizsiemu rozpoctu tento direct-to-video snimok nema ani na to, aby svoju lacnost zakryl, co okrem chudobnosti lokacii (tak do poctu, vybavenia a celkoveho osidlenia pribehu ludmi) ma za nasledok i obcasny homevideo look v akcnych pasazach. Do vod hlboko pod priemerom to vsak tiahne to nepodarene a zbytocne sedenie na dvoch stolickach - snaha o zabavnu "cool" jadzu versus konspiracna agitka s nasilu narubovanym presahom do realnych skutocnosti za hranicami celuloidu. Ani ryba ani rak, pomoze nam funebrak?

Love it or whip it! Kaslat na tu tonu klise, dievcata ich namiesali a rozohrali tak skvele, ze som zaverecnu tretinu pomaly vytahoval stare in-line korcule zo skrine. Feeling 80´s ma odzbrojil, skvelo nacasovane vtipky rozosmiali a zanietenie dievcat pre hru spravne vyhecovalo. Jeden z krasnych prikladov "malych velkych filmov" ktore si hocikedy rad znova pustim.

"Sportovec za narodny tim" ako znie doslovny preklad filmu nie je vo vysledku pre mna ani tak zaujimavy tym, ze ide o pribeh "podla skutocnych udalosti" ale tym, ako nim Korejcania doladuju a sperkuju svoje majstrovstvo v natacani "dokonalych" filmov pre svoje vlastne publikum - az to mam chut nazvat "film na zakazku potrieb publika". Dokonca ani Haeundae (spolu prave s Take off dva komercne najuspesnejsie filmy roka 2009 v Korey) tak silno netlacil na pilu narodneho citenia (iste aj vdaka vacsej lokalnosti zvolenej temy pribehu). Sledovat podobne "narodne" filmy je tak hlavne zazitkom ani nie kvoli filmu samotnemu, ako kvoli reakciam domaceho publika. Hromadne slzy dojatia v ociach, spolocne tlieskanie postojacky pri niektorych scenach - vsetko to pre Korejcanov len zvyraznuje synergickost spolocneho sledovania. Korejsky "Cool runnings" obsahuju Hollywoodom rokmi prevarene a odskusane povinne ingrediencie daneho zanru, takze prekvapivych momentov je vo filme minimum. Tie samotne by vsak u korejskeho publika az tak neobstali. Tym magickym dochucovadlom je prave nasrobovanie znamych klise na korejsku mentalitu. A preto tam mame typ humoru, ktory je nam vacsinou minimalne "zvlastny", preto ta emocialna prepjatost, preto tie niektore socialne narazky. To nie je vysmech, ale fakt. Korejske publikum je ako male dieta, ktore sa necha uniest skvelou hrackou. Nevadi ze nie je nova, hlavne ze funguje a da sa s nou dobre zabavit. A ak pri tom hovori po korejsky, o to lepsie. 7/10.

Tak ako to v B-ckovych vodach doplavalo, tak v rovnakej kategorii aj odplavalo. Inymi slovami, Antal sa v hollywoodskej produkcii rysuje ako rutinny reziser, ktory scenar s plnych balikom nelogickosti vie obstojne ukocirovat do tej miery, ze hoc nad logikou opravnene mavnete rukou, tak nad zvyskom minimalne nezaspite a na jedno pozretie aj bez ujmy obstojite.