glamgirl

Na začiatku svojej kariéry, keď pracoval ako animátor v Disneyho štúdiách, si Tim Burton našťastie uvedomil, že jeho pohľad na svet sa odlišuje od prevládajúceho komerčného prúdu. Výsledkom boli krátkometrážne filmy Vincent a Frankenweenie (1984), ktoré presne odrážajú ducha jeho neskoršej tvorby. Vincent je síce krátke ale o to čarovnejšie dielko s rýmovaným príbehom, ktorý sebaparodicky výborne nahovoril Vincent Price - celé sa to neskutočne dobre počúva, pretože text má optimálny rytmus ľahkozapamätateľných detských básničiek a Price svojím hlasom dokáže vystihnúť podstatu myšlienky. Dopĺňa ho sugestívna smutná hudba Kena Hiltona, navodzujúca depresívnu náladu. Našťastie všetku stiesnenosť vyvažuje sebaironický humor. Vizuálna stránka filmu je tradične čiernobielo goticky nádherná a objavujú sa v nej motívy, ktoré Tim použil aj v ďalších filmoch. Bizardný Vincent a fantazijný dej si ma získali na prvé pozretie. Naozaj vydarené rané dielo.

Jeden z mojich najobľúbenejších filmov. Najlepšie na ňom je, že pod rozprávkou pre deti sa skrývajú hlbiny symbolov pochopiteľné až v dospelom veku a po štúdiu psychoanalýzy. Prvotný scenár pravdepodobne nebol myslený tak, ako nakoniec vypálil, no výsledok je nesporne vzrušujúci – tak ako Jareth, ktorý vo Froudových náčrtoch vyzerá inak, rozprávkovejšie a nevinnejšie, než „finálny výrobok“. Režisér Jim Henson sa viac zameral na Sarah, jej charakter a vývin; z čoho v podstate vyplýva, že Jaretha nechal napospas scenáru a Davidovi Bowiemu; ten svojej postave pridal zásadné prvky: teatrálnosť a šoumenstvo rockovej hviezdy, zrelú mužnosť kombinovanú s make-upom či dlhými vlasmi a v neposlednom rade vlastnú interpretáciu vzťahu Jareth-Sarah, ktorá sa odráža v piesňach. Ostatne, celý soundtrack (David Bowie, Trevor Jones) je výborný. Vizuálna stránka, napriek zastaralým efektom, krásna. Plus sir Didymus, červ, kostýmy, make-up, maškarnobálová scéna, ligotavý poprašok prakticky na všetkom, schodový labyrint vytvorený podľa Eschera... u mňa spĺňa všetky atribúty pre kultový film.

Raňajky na Plute sú film, ktorý vo mne prebudil nedôveru v Neila Jordana ako režiséra a úplné odmietanie Cilliana Murphyho ako herca - podľa mňa hrať nevie. Jeho prevedenie transexuála je skôr paródiou ako reálnym zobrazením, hlavne kvôli posadeniu hlasu. Samozrejme, film má aj svetlejšie stránky, ale negatívny dojem vo mne prevláda, viac tu: http://www.filmklub.sk/m/movie_comment_comments.php?id=24596&comment_id=21523.

Je až neuveriteľné, koľko dobových reálií - osôb, vzťahov a udalostí - dokázal Todd Haynes napchať do Velvet Goldmine, filmu, ktorý oslavuje glam rock a jeho predstaviteľov. Scenár je vypracovaný naozaj precízne, okrem narážok na hudbu rokov sedemdesiatych a okolité dianie zahŕňa aj nablýskanú show, dokument a detektívnu zápletku, a to všetko v rôznych časových rovinách. Zaujímavá je tiež myšlienka prepojenia glam rocku s Oscarom Wildom, ktorý je akýmsi zosobnením bisexuality, dekadentného správania, estétstva a teatrálnosti, tie boli spolu s androgýnnou štylizáciou súčasťou glamrockových póz; vo filme je jeho odkaz prítomný v replikách z jeho diel. Výborné herecké obsadenie, oslňujúca a hlavne autentická vizuálna výprava zahŕňajúca všetky tie farby, glitre, flitre a gýč, a v prvom rade hudba - to všetko sú časti extatického celku, ktorý je jedným z mojich naojbľúbenejších filmov. A úvodné titulky - behanie po Londýne v topánkach na platformách s vlajúcim boa na krku za zvukov vysoko optimistickej piesne Briana Ena Needle in the Camel's Eye - sú mojou predstavou raja... :)