glamgirl

Ha, narážka na rozhlasovku War of the Worlds od Mercury Theatre (1938).

Nekonečná sila fantázie prelínajúca sa s reálnym (aj keď nie celkom "normálnym") svetom... to je to, čo ma dokáže zakaždým očariť v akejkoľvek forme. Aj v slabšom príbehu. Aj s Heathom akosi mimo formy - každý z jeho zástupcov mi pripadal lepší Tony ako Tony sám. Plus ako prídavok pár pythonovčín (omg, čo je toto za slovo? :D).

Mám pocit, že som Adventureland nepochopila rovnako, ako Kirsten Stewart svoju rolu – celý čas tam len stála a nechápala o čo ide, čo má hrať a ako to má hrať... lebo neustále prehrabovanie si vlasov nie je hranie. (A to som si myslela, že horšia ako v Twilighte už nemôže byť.) Ani film nestojí na pevných scenáristických základoch. Jediné, čo môžem ako-tak oceniť, je hudba, hoci za to ohováranie Falca hlavnou postavou mám chuť strhnúť jednu hviezdičku z hodnotenia. :) A prosím vás, tie štyri úryvky z Amadea som si tam ledva všimla, úplne zanikol, takže naozaj nerozumiem rečiam niektorých prítomných o averzii. Plus nechápem, prečo sa to celé muselo odohrávať v osemdesiatom siedmom. Akosi to celé to šlo (okrem hudby) mimo mňa.

Asi najbrutálnejšia sa mi zdala časť o výmene bedrového kĺbu; odvtedy sa bojím, čo urobím, ak ju raz budem musieť podstúpiť. :)

Bryana Ferryho mám rada od čias, keď pôsobil v Roxy Music a ani jeho sólová romanticko-sexy tvorba mi nie je neznáma. Vo Francúzsku v roku 2008 to síce bol koncert staršieho pána, ale aj vo svojom veku má Bryan Ferry dosť energie, kopu šarmu a neuveriteľne modré oči... čo síce s jeho hudbou nijako nesúvisí, ale pre niekoho (minimálne pre mňa) je to dosť dôležité. :) Potešil ma Lennonov Jealous Guy a ešte viac záverečná Love is a drug. A navyše ako pridaná hodnota tu bol ten šikovný mladý ryšavý gitarista, ktorý mi pripomenul Oscara Wilda – Oliver Thompson. Ešte si na neho posvietim.

Tak táto TV adaptácia je knihou R. L. Stevensona naozaj len inšpirovaná a je tam toľko popridávanej nadstavby, že to už ani nie je pôvodný príbeh. Navyše si film nedokázal získať moju plnú pozornosť a časom som sa začala nudiť. Ale posledný záber bol celkom pôsobivý...

Prvý film Baza Luhrmanna je príbehovo zvládnutý dosť slabo, to si priznajme, no jeho gýčový, farebný, ligotavý, emocionálne exaltovaný a v každom smere prehnaný pohľad na svet jednoducho zbožňujem. Navyše, postavy, nielen hlavné, ale všetky, ktoré sa v Strictly Ballroom objavujú, sú veľmi osobité a svojím spôsobom originálne. Osobne tento film považujem za prvotinu ponúkajúcu malú ochutnávku svojich následníkov v Red Curtain Trilogy...

Film ktorý sa začína slovami Dear David Bowie a v ktorom sa nakoniec David Bowie objaví... si v záchvate eufórie zaslúži 5 hviezd. Keď eufória pominie, postačia slabšie 4. Banslam je veľmi pohodový film o počúvateľnej hudbe, šmrncnutý komplikovanými medziľudskými vzťahmi, pričom postavy nie sú prepracované do hĺbky. Tie dve hodiny strávené pozeraním však boli veľmi príjemné.

Tak toto teda nevyšlo... ani ako paródia na 80s filmy, ani po kostýmovej stránke (80s módu zbožňujem, ak by sa aspoň dalo pozerať na oblečenie a make-up, pridala by som hviezdu, ale takto... nič nebude! :)).

V roku 1935 bolo asi už neskoro na manierizmy z čias nemého filmu, ale náznaky expresionizmu vždy potešia, nehovoriac o tom, ako som sa vyžívala v pohľadoch na vtedajšie šaty a make-up, takže príbeh, hoci slabší, sa dal zniesť.