glamgirl

Hoci mám budovateľské filmy veľmi rada a je mi blízke aj prekračovanie plánov z dôvodu súťaživosti, nemôžem povedať, že by sa mi Katka páčila - môže za to hlavne veľmi naivný a málo vtipný scenár (na to, že ide o komédiu) a diskutabilné herecké výkony ženskej časti obsadenia.

Mais ne nous délivrez pas du mal/Don't Deliver Us From Evil je film, ktorý v období svojho vzniku pôsobil oveľa viac šokujúco ako dnes. Režisér a autor scenára Joël Séria sa inšpiroval novozélandským prípadom, keď dve mladé dievčatá zavraždili matku jednej z nich a ktorý neskôr sfilmoval Peter Jackson; ten sa však v Heavenly Creatures viac sústredil na vzájomný vzťah dievčat. Séria do svojej snímky vložil skôr spoločenskú kritiku, zameral sa na katolícku cirkev, sociálne nerovnosti, odcudzenie a úpadok tradičných hodnôt. Postavy Anne a Lore a ich kamarátstvo sú poňaté pomerne povrchne, pozornosť je venovaná ich činnostiam, ktoré vyplývajú z nudy a pocitu nadradenosti bohatých detí. Snaha šokovať je zjavná už z obsadenia mladučko pôsobiacich herečiek (Jeanne Goupil a Catherine Wagener), ktoré sa vo svojich úlohách neštítia ničoho – zvádzania mužov, trápenia a zabíjania zvierat a nakoniec ani vraždy, hrali však tak dobre, že mi boli skutočne nesympatické, hlavne postava Anne. Zaujímavý je však fakt, že aj táto snaha o kontroverznosť má svoje hranice: Séria pokojne zobrazuje naturalistické scény takmer znásilnenia, ale homosexuálna tématika je pre neho tabu a odkazuje na ňu len slovne. Vo filme po celý čas znie jeden hudobný, takmer náboženský motív, ktorý zvýrazňuje skazenosť dievčat oproti ich mladému veku. Konečný pocit vo mne ešte musí dozrieť, ale toto odvážne dielo rozhodne má svoje kvality.

Príjemný poviedkový film, ktorý zachytáva ľudské vzťahy, chyby, prešľapy či nádeje. Jeho bezproblémové plynutie však podľa mňa veľmi ruší čudná pieseň, ktorá prepája jednotlivé príbehy.

Videla som síce len časti, ktoré sú adaptáciami poviedok Roalda Dahla, ale pokračujem ďalej. Vcelku ide o podarený seriál, v ktorom ma - možno preto, že som tie poviedky čítala snáď 100x a predstavovala som si to celé inak - zakaždým šokovali interiéry (aspoň to, keď som už bola oboznámená so všetkými spoilermi). Scenáristi sa s námetmi inteligentne vysporiadali, ale jednotlivé inscenácie sa aj tak poviedkam nemôžu vyrovnať, všetky príbehy prišli minimálne o polovicu svojej atmosféry. Najviac oceňujem úvodné vstupy Roalda Dahla, ktorého zbožňujem a jeho poodhaľovanie spisovateľského sveta.

Relácie, ktoré prinášajú archívne materiály mám rada, či už ide o Československý filmový týždenník alebo Hľadanie strateného času. Fascinuje ma ponáranie sa do každodenného života kedysi (chcela by som vlastný stroj času!) a priťahuje naša komunistická minulosť. Kazom na Noci v archíve sú však moderátori; je síce chvályhodné, že ukážky neznevažujú, ale ich štýl humoru mi naozaj nesedí.

Prišla zima a zvieratká si namiesto spánku užívajú zimné športy a tancovanie...

Zvieratká z Disneyho Silly Symphonies majú plné labky jesenných prác a zhŕňania zásob, no napriek tomu im zostáva dosť času na tance a rytmické cvičenia...

White Heat obsahuje dve zásadné pozitíva: neuveriteľne presvedčivého psychopatického Jamesa Cagneyho a pohľad na prácu polície v 40tych rokoch. Na začiatku zaujme prepadnutie vlaku, potom vzťahy medzi zločincami, pobyt vo väzení atď., napätie je budované kontinuálne a bez prestávky a nechýba ani prelietavá ženská, ktorej napočudovanie jej zrada prejde.

Ako sa pokazené hračky zo smetiska svojpomocne opravili a doručili deťom do sirotinca. Pekná myšlienka vyvážená kúskom rasizmu...

Rita bola naozaj nádherná žena, ale jej krása je asi jediné, čo tento film ponúka. Inak sa po celý čas pozeráme na vybavovanie si účtov medzi Gildou a Johnnym, pričom všetky ostatné aspekty zápletky sú druhoradé. Miestami som sa strácala, miestami nudila a keď som ku koncu ožila v očakávaní, nenaplnilo sa. Keby som bola muž, dám za Ritu o hviezdičku viac, ale takto zostáva Gilda pre mňa priemerným filmom.