glamgirl

Ale tak prečo nie? Joel Schumacher vie vybudovať tú správnu atmosféru, nosná pieseň Cry LIttle Sister je gotická kultovka a ešte tu máme zľahka komediálnu akciu typickú pre moje obľúbené osemdesiate. A nad tým všetkým sa vznáša Kiefer Sutherland so svojím cool imidžom. Naozaj môže byť.

Výborná čierna komédia inšpirovaná príbehom francúzskeho sériového vraha Desiré Landru. Aj keď niektorí herci nie sú práve z najpresvedčivejších, Chaplin svoje vystúpenie zvláda na jednotku. Navyše po celý čas rozkošne špúli pery. Počas celého filmu som v pozadí cítila vplyv Orsona Wellesa – podľa mňa to, že mu Chaplin priznal len základnú myšlienku, je trochu málo, keďže sa podieľal aj na scenári. Veľkým plusom je pre mňa objav Marthy Raye ako skvelej komediálnej herečky, musím sa na ňu pozrieť bližšie; práve na scénach s ňou som sa smiala najviac.

Smoliar Eric Feeble žije v strese. Je rozvedený, má na starosti svoje dve deti (na všetko alergickú Claire a zaostalého Briana, ktorý požuje naozaj hocičo), o ktoré sa nestará jeho sústavne spitá au-pair Portugalka Maria, má ekologicko-jogínsko-hysterickú exmanželku, neuspokojujúcu prácu v oddelení dát so zúrivým šéfom a nanič sekretárkou, býva vedľa perfektnej rodinky Perfektných, nič sa mu nedarí a nič nestíha. Preto je neustále vystresovaný, čo sa prejavuje pulzujúcou žilou pri oku, ktorá je veľmi dôležitá, pretože má v každej epizóde posledné slovo. Eric je v podstate dobrák, no nemá šťastie, snaží sa byť dobrým otcom a zamestnancom, ale jeho plány sa nikdy nenaplnia, ako sa jeho susedke-dôchodkyni nikdy nepodarí odoslať svoju poštu. Rád by sa držal rady svojho doktora-playboya „Relaaax“, no pri jeho peripetiách sa to naozaj nedá. Tento britský kreslený seriál mal vraj ambície konkurovať americkým Simpsonovcom či South Parku, jeho tvorcovia to však vzdali po 13tich častiach. Vystresovaný Eric má celkom príjemný komediálny potenciál so zameraním na dospelých, nudným ho však robí dokola recyklovaná šablóna. Ale aj napriek tomu dokáže v konečnom dôsledku celkom dobre pobaviť.

Pes vracajúci špagety ako vyjadrenie znechutenia (žeby?) kladných postáv nad konaním postáv záporných - bolo to potrebné?

Mám tieto filmy o narušených ženských, ktoré začnú vyvádzať, keď im niečo nevychádza, celkom rada. Tentokrát hlavná postava túži po dieťati, ktoré nemôže mať a medzitým sa nevie rozhodnúť medzi psychopatiou a psychózou (vzhľadom na jej halucinácie, by som sa priklonila k druhej možnosti). The Rival je naozaj typický prvoplánový TV film – od zjednodušeného a šablónovitého scenára, cez herecké výkony až po účelovú hudbu. A nemôžem nespomenúť veľmi zlý make-up. Ale inak celkom fajn oddychovka, ak vás baví vypnúť myslenie, a len sledovať a pohoršovať sa nad tým, ako sa vždy-dostanem-čo-chcem ženská vyrovnáva s prekážkami a čo sa s ňou nakoniec stane...

Asi pri piatej sérii som si uvedomila, že som JDho ženská verzia... :)

Jedna hviezdička navyše za vyšinutého satanistického maniaka Jonathana Rhysa Meyersa. Inak je to dosť zvláštny žánrový mix, ale v prípade nudy pozerateľný.

Peter Jackson zvládol zobrazenie vzťahu dvoch – psychicky od normy odklonených – dievčat veľmi realisticky a Kate Winslet s Melanie Lynskey predviedli výborné výkony. Spriaznenosť duší, spoločné prežívanie platonických lások a romantických predstáv, boj proti rodičom, zdieľaná nenávisť... Na scenári je pútavý nielen cit pre fantazijný svet dievčat, ale aj porozumenie dievčensko-ženskej duši, ktoré poukazuje na ženu v pozadí – Frances Walsh, spoluautorku scenára. O filme som najprv čítala, takže som ho začala pozerať s očakávaniami, ktoré v žiadnom prípade nezostali nenaplnené. Bola som doslova vtiahnutá do deja, ktorý som konfrontovala s vlastnou skúsenosťou – aj ja som zažila podobný vzťah, písanie si listov nielen za svoju osobu, ale aj za alterego, prepojenie duší a pubertálne obdivovanie hercov či spevákov; to všetko, no nie v takej intenzite, aby som mala chuť niekoho zabiť. :) Samotná scéna vraždy je však veľmi realistická, nie vždy ju znesiem. Veľmi ma potešil úryvok z filmu Tretí muž a predstavu prenasledujúceho Harryho Lima považujem za vtipnú a desivú zároveň. Je to film, s ktorým sa osobne môžem stotožniť, a to je to, čo ma núti pozrieť si ho ešte neraz. Plus by som si strašne chcela prečítať denník Pauline. Že vraj bol zničený, ale zasvätení tomu neveria... Odporúčam režisérsky zostrih.

Od čias Born To Boogie - bezprostredných T.Rex a hudbu expresívne prežívajúceho Marca Bolana - sa teda naozaj veľa zmenilo. A to ide len o jeden rok, ale táto show je na úplne inej úrovni. David Bowie má dokonale premyslenú koncepciu, do detailu prepracované vystúpenie s načasovaným priezlekaním aj oddychom muzikantov. Bowie naozaj prežíva osud Ziggyho Stardusta, je nasvietený ako bytosť z inej planéty, texty svojich piesní podáva ako príbehy, hrá a nezaprie v sebe ani míma... Spiders from Mars sú skvelí a Mick Ronson druhou hviezdou show. Film sprostredkúva plnohodnotný hudobno-vizuálny zážitok, ktorého by som sa naozaj chcela zúčastniť, prekonala by som aj svoju nechuť k davu a tlačeniciam na koncertoch. Naozaj pecka.

Príbeh o tom, ako sa narodilo dieťa menom Adolf Hitler. Predstavu o tejto udalosti brilantne opísal Roald Dahl v poviedke Genéza a katastrofa, predlohe pre krátkometrážnu prvotinu režiséra Jonathana Liebesmana. Tých pár chvíľ po narodení dieťaťa Liebesman rozšíril o samotný pôrod, ktorý podáva dramaticky. Dialógy skrátil na minimum, zapojil viac akcie. Ku koncu pridal namiesto hudby vzdialené hučanie, ako predzvesť budúcnosti maličkého Adolfa. Vcelku pôsobivé dielko mi však ruší herečka Isabelle Flachsman, ktorá pôsobí skôr ako sexica odvedľa, typická predstaviteľka uvrieskaných ženských rol v horroroch a v žiadnom prípade neevokuje utiahnutú, smutnú a zničenú Klaru Hitlerovú z poviedky. Ale inak je to chvályhodný (po)kus.