glamgirl

Patetická nevieryhodná zlátanina s maximálne nesympatickými postavami a iritujúcou ústrednou melódiou.

Neviem, čím to je, ale Breta Eastona Ellisa mám rada aj napriek tomu, že píše veci, za ktoré by som ho vlastne mala neznášať, skrátka je to kolosálny úchylák. Možno aj vďaka tomu sa mi tento film páči, hoci k jeho deju mám výhrad viac než dosť. Ale zase sú v ňom scény - a nie je ich málo - ktoré na mňa dokázali hlboko zapôsobiť. No a celkom sa vytiahol aj James Van Der Beek, aj keď na druhej strane mi je nehorázne nesympatická Shannyn Sossamon (v ktoromkoľvek filme). A potom, hudba je fajn. Celý môj postoj je veľmi ambivalentný a asi sa mi páči práve to. P. S. Žeby bol Victorov výlet do Európy inšpiračným zdrojom reklamy na isté croissanty? :)

Takúto patetickú zlátaninu som teda už dávno nevidela. Drsní "gangstri" z patologického sociálneho prostredia namäkko z Denníka Anny Frankovej? Ale no tak!

O ženách - z pohľadu muža, ktorý sa nezdrží toho, aby ich neustále nevyzliekal a netlačil do filmu typicky mužské fantázie o tom, ako neustále priťahujeme jedna druhú a všetky do jednej sme vlastne lesby. Ale musím uznať, že príbeh v lietadle bol vtipný a scénka s Josephom Gordonom-Levittom ešte viac (hoci dať ho až po záverečných titulkoch je neskutočný podraz!). No ako žena vyhlasujem - toto naozaj nie je film o ženách a ich prežívaní.

No dobre, Joseph Gordon-Levitt a Lynn Collins ma presvedčili, že sú zohratý pár, ale kde tam bola pointa a o čo vlastne šlo?

Vizuál krásny, Robert Mitchum výborný, zápletka vydarená... na druhej strane však naivný dej, priveľa nábožných rečí a pátosu. Niečo ma nadchlo, niečo očarilo, iné tak trochu znechutilo. Nikdy by mi ani nenapadlo pomiešať noir s rozprávkou a The Night of the Hunter je dôkazom, že táto kombinácia veľmi nefunguje – film je príliš nesúrodý. A že je v ňom primiešané ešte aj čo-to z expresionizmu a manierizmov nemého filmu... to je už akosi priveľa. Príliš hustá zmes. (Veľmi ma však pobavilo, ako sa Harrymu Powellovi otváral nôž vo vrecku, keď videl nejakú lascívnejšiu ženu - prvý raz som to videla v doslovnom a nie v prenesenom význame.)

Neustále ma zaráža jedna vec - prečo má kreslený Beetlejuice nos ako David Bowie? :)

Môj prvý film s Paulom Meurissom. Na to, že bol v súkromí veľmi slušný a uhladený a že ho Edith Piaf nijako nevedela donútiť, aby jej dal v Ľahostajnom krásavcovi poriadnu facku, v Les Diaboliques je ako násilnícky manžel až príliš presvedčivý (nakoniec, aj Edith po provokáciách dostala poriadne zaucho). Výborná atmosféra, príbeh napriek minutáži rýchlo ubehol a počas posledných minút mi nebolo všetko jedno (remake som v podstate nevidela, úvod ma akosi nezaujal). Nevidím dôvod nedať plný počet.

Veľmi som prežívala Angelin vzťah s Jordanom... až do chvíle, kým scenáristi nezačali tlačiť na pílu s moralizovaním a výchovou mladých dievčat, prípadne upozorňovať na sociálnu patológiu v spoločnosti. Od tej chvíle šiel seriál dolu rovnakým tempom, akým klesala charizma Jordana Catalana. Nepomôžem si, u mňa je to tak.

Veľmi zaujímavé dynamickým strihom, ale čo nám to chcel Orson Welles povedať, zostáva nejasné. Alebo možno len zakryté nánosom lží a ilúzií.