oli.G

Legenda bojových umění Jean-Claude Van Damme se představuje v impulzivním thrilleru plném divokých bojových scén, super napětí a nonstop akce!

Dva roky po vzniku PULP FICTION bolo už Tarantinovo meno evidentne dostatočne zvučné na to, aby si prostredníctvom vlastného scenára a postavy napísanej pre seba mohol realizovať sexuálne fantázie s obľúbenou celebritou. Prejdime ale od nôh Salmy Hayek k dôležitejším veciam. Keď sa do parádne rozohratej tarantinovskej gangsterky, plnej nezabudnuteľných hlášok aj celých scén, začnú miešať ostré zuby, krv a špeciálne efekty, stále nie je dôvod smútiť, nakoľko tento netypický žánrový mix zatiaľ drží pekne pohromade. S blížiacim sa finále ale Rodriguezovi zreteľne dochádza dych a začína chýbať nejaké prekvapenie, nejaká pekná smrť alebo akákoľvek iná drobnosť či oporný bod, ktorý by vo vás vzbudzoval chuť pozrieť si film niekedy znova - napríklad hneď zajtra s nejakými kamošmi. To však až tak nevadí, nakoľko prvá polovica má podobných oporných bodov viac, než posledné tri filmy, ktoré som videl, dohromady... Nie, to som prehnal. Sorry, Carpi. :) BTW, jeden odkaz pre kolegu gouryella - nie, nenatočil.

Niekedy mávam pocit, že anglické titulky k ázijským filmom často zabíjajú polovicu významu dialógov, a ich český preklad zabíja polovicu druhú. Za druhé, opakujúce sa scény typu "S kým to mluvíte?", postavené len a len na tom, že hrdinka ducha vidí a nikto iný nie, sú síce otravné, no divák ich toleruje s tým, že ich berie ako "zoznamovanie" hrdinky so svojim "darom", ako akúsi predohru k duchárskemu peklu, ktoré sa ešte len rozbehne... a film zrazu skončí. Na druhej strane, párkrát dostanete príjemnú zimomriavkovú facku - a tým nemyslím obyčajné rýchle nájazdy kamery na ducha, podporené mohutným zvukovým doprovodom, ale predovšetkým tých pár vzácnych momentov, ktoré dokážu šokovať (príkladom za všetky je "Slečno, kolik je hodin?"). Ani jeden z nich sa však svojou intenzitou nevyrovná vrcholným okamihom prvého dielu (a že ich ten mal...), vďaka ktorým ma zalieval studený pot nielen počas sledovania filmu, ale aj rok po jeho zhliadnutí pri čítaní komentárov, ktoré mi konkrétne scény pripomenuli.

Recyklovaný dej, ale stale zaujímavé a napínavo vygradované smrte.

Keď jeden zo zloduchov označil postavu Shannon Tweed za "Bruca Lee s prsiami", normálne som sa radšej išiel učiť. Viac takýchto filmov! :)

Poznáte to... máte na práci kopec vecí, no aj tak skončíte pri televízore, sledujúc prvú vec, čo je po ruke. Po skončení sa nie a nie zbaviť pocitu totálne zabitého večera, a keď zistíte, že na druhom kanáli išlo 451° FAHRENHEITA, bolí to o to viac...

Nikdy by som nebol povedal, koľko ľudí sa zmestí do nášho kina, keď sa lístky rozdávajú zadarmo, aké kvalitné a hi-res sú obrázky na MSN.com a že ulicami Paríža sa osamotene prevážajú cyklisti oblečení do pretekárskeho dresu. Práve vyššie vymenované bolo pre nás počas sledovania filmu jediným zdrojom zábavy. Gagy a vtipy by totiž (s výnimkou asi 4 fakt podarených) nerozosmiali ani v podaní Toma & Jerryho. Platí, že opakovaný vtip prestáva byť vtipom. Ale čo s opakovaným niečim, čo nie je ani trochu vtipné? Odpovie vám Steve Martin alias legendárny inšpektor Clouseau v polotragickom remaku, pri ktorom som sa síce zasmial a 2x sa dokonca ozvali emócie, no celkovú nudu a pocit sklamania mi to zahnať nepomohlo. Ako divákovi nedotknutému originálmi sa mi ale žiada zastať sa Martina, je v pohode a za nič nemôže.

Vyrovná sa JU-ONom? No, možno keby som si tretinu zorného poľa väčšinu času nezakrýval vankúšom... Rozhodne to však fungovalo. Od ľakačiek, ktorým patrí prvá polovica snímky, až po s blížiacim sa koncom čoraz strhujúcejší, fantastickým finále zakončený príbeh o naivnej láske a temnom tajomstve, ktorý dominuje druhej polke. A tá malá je neuveriteľná...

Jediný horor, ktorý je takto prehnane farebný a mám ho rád, je Suspiria...

Rozhodne to má svoje chvíľky, kvôli ktorým sa to možno aj oplatí pozrieť - a tým myslím hlavne roztomilý odkaz na xXx alebo policajné vypočúvanie a s ním spojené rozprávanie štyroch verzií príbehu, ktoré sa efektne "tarantinovsky" dopĺňajú a prelínajú. Ale tu pozitíva končia. Postavy a postavičky sú po scenáristickej stránke nezaujímavé, no a po tej grafickej nefalšované fiasko, hudbu ani nezaregistrujete a prakticky na každý vtip je tu jeden trapas (a do ktorej skupiny si zaradíte karate karcoolku, nejedno tajomstvo skrývajúcu babičku alebo zúfalý pokus o veveričku z ICE AGE, je už na vás). Po ťažkopádnom finále klesá hodnotenie o rozhodujúcu polhviezdičku na nemilosrdné dve a KARCOOLKA je pre mňa smutným dôkazom toho, že doby, keď každý nový renderovaný animák znamenal päthviezdičkovú bombu, sú neodvratne preč.