Nicolii

Film A Taste of Honey v sebe združuje ľahko viditeľné znaky novej vlny. Kontroverzné tabu témy ako homosexualita, rasizmus, tehotenstvo v mladom veku, myšlienky na potrat, či nekonvenčné rodinné prostredie. Výnimočné je, že tu vystupuje ako hlavná hrdinka žena - teenegerka. Prostredie je reálne, natáča sa v ozajstných lokáciách, aj v exteriéri. K autenticite prispieva tiež použitie ručnej kamery. Ako predloha filmu slúžila pôvodná divadelná hra z Broadway od dramatičky Shelagh Delaney, ktorá ju napísala taktiež ako mladá teenegerka. Rovnako je tu možné sledovať záľubu v umení. V scéne v zábavnom parku hlavná hrdinka Jo s mamou Helen sledujú vtipné napodobňovanie niekoľkých výtvarných diel, dokonca aj filmových scén. Jednou z nich je aj z filmu Dracula, čo teoreticky môže byť odkaz na jednu z adaptácií, ktorá bola natočená tesne pred tvorbou Kvapky medu - koncom 60. rokov. Za dôležité momenty považujem tie časti, kde sa objavuje priateľ Geoffrey. Nemyslím si, že ide o úplne búranie stereotypov a mýtov o homosexualite, ale ešte niečo dôležitejšie. Snaha tvorcov vymedziť zo spoločnosti homofóbne sklony a otvoriť tému o predsudkoch voči tejto komunite. Postava Geoffreyho má charakter veľmi starostlivého a oddaného priateľa, ktorý je ale opatrný voči cudzím, pretože sa mu opakovane nedostáva pochopenia. To by mohlo prinútiť diváka vcítiť sa do jeho situácie a prehodnotiť svoj postoj.

Fassbinderov film Angst essen Seele auf je tak ako ďalšie jeho filmy z etapy melodrám inšpirovaný Douglasom Sirkom. Dočítala som sa, že to bolo konkrétne napríklad v scéne, kde syn upratovačky rozbije v amoku televíziu. Snímka bola natočená nízkorozpočtovo za 15 dní, čo je dôkaz, že režisér točil spontánne a jednal so štábom impulzívne. Myslím si, že to okrem základnej charakteristiky jeho melodrám – sledovanie procesu ako sa z protagonistu stane obeť - sú tu presahy aj s ďalším prúdom: vyrovnávanie sa s národnou históriou. To je tu zobrazené už minimálne poľským pôvodom vdovy a príbehom s ním spojeným. Od politiky sa odvíjajú ďalšie problémy v spoločnosti. Téma menšín, diskriminácia na základe jazyka a farby pleti. Neprijatie Maročana Aliho v každodennom živote je natočené realisticky a bez príkras. Keď má divák na chvíľu pocit, že je nešťastná a osamelá Emmi Kurowska hodná poľutovania, rýchlo sa to rozplynie. V konečnom dôsledku na mňa pôsobila hystericky, sebecky a nesympaticky, čo bolo zobrazené neprvoplánovo a vykreslené na konkrétnych situáciách. Taktiež sa mi zdá, že obete vo filme nie sú jediní nešťastní. Sú to aj všetci tí na druhej strane, ktorí nimi opovrhujú. Lebo terorizuje ten, kto je v prvom rade nespokojný sám so sebou. A vetu „Money spoils friendship,“ si zapisujem. Presne tak to vnímam, ale nevedela som to nikdy správne sformulovať.

Mysteriózny film Suspiria je ukážkovým príkladom žánru ´giallo´. Je plný násilia a strachu. Hlavnou hrdinkou je cudzinka v neznámom prostredí, čo je typický prvok pre tento žáner. V tomto prípade je to Američanka, ktorá prichádza do Nemecka na baletnú školu. Tu vzniká silný kontrast. Medzi nechutnosťami a krásnym čistým ladným baletným pohybom. Príjemnou klavírnou hudbou a šepotom, krikom a plačom. Režisér pracuje s dlhými napínavými zábermi, retrospektívou a strihom. Neodhaľuje ani nedopovie všetko a drží diváka v napätí. Necháva ho strácať sa a nevedieť presne určiť, čo je sen a čo skutočnosť, pretože tieto dve linky sa prelínajú od začiatku až do konca. Zmena koloratúry a zvuku evokuje, že prichádza niečo zlé. Moment prekvapenia teda nie je až taký výrazný, naopak je predvídateľný. Pri jednom incidente vidíme len ruku vraha, ktorá je evidentne mužská. Pri inom je vrah za plachtou, sklom alebo vidíme iba jeho tieň. Obeťami sú vždy mladé krásne ženy, každá z nich zomrie brutálnou smrťou a kamerové zábery doprajú divákovi poriadne si to vychutnať. Krv, ostré bodné predmety, zábery na trpiace oči. Avšak nejaký príjemný obraz sa tam dá nájsť tiež. Záber z hornej perspektívy na ženy plávajúce v bazéne bol podľa mňa naozaj estetický. Ale jednoznačne je to obrovský nepomer scén, na ktoré sa dalo a nedalo pozerať.

Film Leťat žuravli je vyvrcholením a typickým príkladom „doby tání“ v sovietskej kinematografii. Taktiež je to prvý sovietsky film povojnovej éry oficiálne distribuovaný na západ. Režisér Kalatozov za neho získal Zlatú palmu na festivale v Cannes. Snímka z dielne moskovského štúdia Mosfilm zaujme kamerou Sergeja Urusevského, i experimentálnym strihom. Kritika sa domnievala, že film bol natočený v Paríži, keďže prostredie im pripomínalo francúzsku novú vlnu, no v skutočnosti to bola Moskva 2. polovice 50. rokov. Už od úvodných titulkov ma na záberoch zaujala jednoduchosť a čistota okolitého prostredia, čo zdôrazňovalo význam postáv a všetko sa sústredilo na ich prežívanie. Približovanie, či oddiaľovanie kamery v rámci jedného záberu, ručná kamera a inovatívne prestrihy dodávajú dynamiku aj statickým emotívnym scénam bez prehovoru. Umiestnenie hlavného objektu sa vo filme mnohokrát nevyskytuje klasicky v strede, ale často sa využíva zlatý rez, a to mi pripomína, že rovnako aj v rámci dejovej zložky nie je základná línia – vojna, od ktorej sa celý príbeh odvíja, viditeľne podčiarknutá, pretože divák vie identifikovať to dôležité aj bez nápovedy.

Vo východnej kinematografii sa k filmovej réžii dostalo o niečo viac žien ako na západe. Patrí medzi nich aj výrazná Larisa Šepiťko s jej druhým celovečerným filmom Krylja. Napriek tomu, že hlavnou hrdinkou je emancipovaná žena film sa zámerne nezaoberá ženskými témami. Významné sú až znepokojivo detailné zábery na tváre protagonistov, ktoré podčiarkujú aké je pre režisérku dôležité vykreslenie psychológie postáv. Zobrazenie nekonvenčných postáv proti vtedajším umeleckým normám bolo typické pre novú vlnu. „Deheroizovanie“ vojnovej bojovej pilotky Sovietskeho zväzu spôsobilo následne obmedzenie distribúcie filmu. Zábery sú autentické, keďže sa natáčalo v reálnych lokáciách. Pôsobia nedokonalo ale reálne. Príkladom môže byť umiestnenie kamery na krídlo letúna pri jeho rozbehu, ktorého výsledkom bol roztrasený obraz. Taktiež je možné všimnúť si včlenené prestrihy na detail, ktoré nenarúšajú plynulosť deja ale ho obohacujú - záber na oblohu s letúnom alebo záber na topánky študentky pri rozhovore s Nadeždou Petruchinovou.

Roman Polanski patril do tzv. tretej generácie filmárov – mladých debutantov, ktorú označovali za novú vlnu. Dráma Nóż w wodzie získala prvú nomináciu na Oscara v histórii poľskej kinematografie, a to za najlepší cudzojazyčný film čo značí, že Polanského poetika bola prijatá a blízka nielen odborníkom ale aj divákom a celkovým umeleckým tendenciám na západe. Herci nevyzerajú práve dokonalo, naopak pôsobia veľmi reálne, každý je niečím iný a zaujímavý, čo odzrkadľuje koncepciu režiséra. Napriek obmedzeniu pohybu kameramana kvôli točeniu na malej lodi sú zábery mimoriadne zvládnuté, pestré, vynaliezavé a nevyvolávajú pocit stiesnenosti. Hrajú tu len traja herci čo mi pripomína, že filmy nových vĺn často vznikali v kruhu priateľov s podobným cítením a vnímaním v uvoľnenej atmosfére a vo výsledku sa zdá, že to tak bolo aj v tomto prípade.

W.R. - Misterije organizma Dušana Makavejeva je radikálnou reflexiou vodcovstva. Režisér v nej využíval prestrihy, ktorými narušuje dej. Taktiež koláž kde sa strieda filmový materiál režiséra a materiál od iných tvorcov - dokumentárny ale aj hraný. Dôležitým prvkom sú juxtapozície, ktoré vytvárajú priestor na politické, či sociologické otázky. Iniciály v názve filmu patria Wilhelmovi Reichovi, marxistickému psychoanalytikovi a propagátorovi orgazmu, ktorým bol Makavejev pri štúdiu psychológie silno ovplyvnený. To potvrdzuje, že bol otvorený novým názorom, a taktiež hovorí o tom, že ako tvorca určite nepatril do hlavného prúdu, ale išiel alternatívnym smerom. Niektoré obrazy mi pripomínajú skôr tie divadelné, a to rozmiestnením postáv pred kamerou, obmenou mizanscény alebo veľkými gestami hlavnej ženskej hrdinky, ktorej prehovor na pavlači miestami znie až demagogicky. Film od začiatku do konca prekvapuje. Je pestrý, experimentálny, navodzuje pocit nepokoja až hnevu. Je kontroverzný a drsný, po celý čas vyrušuje diváka a niečo ho núti dopozerať to do konca.