Ježíši, ty víš

Myslím, že sa ťažko nájde nejaký bežný smrteľník aby len tak dokázal toľko rečniť o tak intímnej veci ako je jeho viera v boha a jeho problémy v súkromnom živote. Prišlo mi to ako naučené podľa scenára. A mohli tam dať aspoň jedného veselého človeka lebo takto to vyzerá akoby všetci katolíci mali ísť na kríž.. (04.06.2013)

Akási forma verejnej spovede, ktorá mi pripadala - žiaľ - priveľmi vyumelkovaná; síce osobná, na druhej strane sa však musím pýtať: úprimná? Nakoľko sa dá byť natoľko úprimným pred kamerou? Viac mi však prekážal v podstate vleklý "dej" a výber respodentov - neviem, proste mám o katolíkoch inú predstavu (respektíve; mám s nimi inú osobnú skúsenosť). Títo ľudia - pri všetkej úcte - mi pripadali všetci do jedného ako trosky. Nie je to klišé? Musí byť katolík zákonite ubíjaný životom a nepochopený okolím? Prosto, z toho "dokumentu" mám zmiešané, skôr však negatívne pocity. (04.06.2013)

Akoby sa Seidl zľakol toho, že jeho film je až príliš satirický a tak nám na záver ponúkol spoveď ženy, pri ktorej sa jej modlitbám vôbec nečudujeme. Ježiš, ty vieš je možno najmenej diváckym Seidlovým filmom, keďže sledujeme iba prehovory postáv na kameru a nič viac. Uvedomujeme si pri nich, že spovede sa líšia vekom, ale aj mierou povrchnosti (s čím vek neraz súvisí) a jediný, koho budete skutočne ľutovať, je Ježiš. Snáď vo svojej prozreteľnosti po pozemskej smrti odišiel minimálne na Andromedu, kde doletí informácia najskôr o 2,5 milióna rokov a tak sa ešte dlho nemusí venovať žiadostiam nielen tejto vzorky ľudí. Otázne je, nakoľko ide o autentický dokument a nakoľko o hranú inscenáciu, to ale pre divácky zážitok nie je vôbec podstatné. (25.02.2024)

Zdokumentovanie faktu, že napriek deklaráciám cirkví je viera v Boha najčastejšie egoistickou záležitosťou. O čo ide? "Ježiš, vieš, môj manžel je moslim, máme s tým problémy, okrem toho je chorý a chľastá, porob s tým niečo; Ježiš,som nadržaný, stále myslím na sex, aj biblické príbehy tak vnímam, pomôž; Ježiš posväť mi intrigu proti mužovi, páči sa mu totiž iná; Ježiš, vieš o našej láske, ale nechcem aby môj milý šiel do kláštora, pomôž a pod.". Namiesto príhovorov za mier, prírodu a dobro, prevláda prosíkanie v prospech úzko osobných túžob. Viera v Boha takto začína skoro vždy. Žiaľ, veľmi často v týchto limitoch ostáva do konca života. Film zachytáva vnútro kostola a schody k nemu vedúce, obydlia účinkujúcich a cirkevné centrum. Postava je vždy usadená presne v strede záberu statickej kamery. Dokresľuje sa tým absurdnosť spovedí, predelených zborovými spevmi, či modlidbami. Dôležitejším je vždy postava modliaceho, než symbolu Krista, ktorý sa vzýva. Jedinou kreatívnou odchýlkou bytov je kríž na stene. Zvyšok je až nemocnične vypulírovaný. Božia milosť tak veľmi ťažko môže preniknúť do priestoru, kde pod nánosom leštiacich saponátov a čistidiel hynie všetko živé. (16.02.2014)

Viac ako prístup veriacich k Ježišovi, film odkrýva Človeka v jeho rozmanitých hĺbkach, šírkach a intímnych zákutiach. Až zarážúca úprimnosť vyznávajúcich sa tají dych a sprítomňuje akési ovzdušie humanizmu, v ktorom sa sled monológov (so všetkou ich závažnosťou a banálnosťou) rozplýva. Film v podstate nastoľuje zopár najzávažnejších otázok a problémov, ktorými sa človek vymedzuje voči svetu... (05.05.2013)