Ruská archa

naozaj zvláštny, no vydarený formálny experiment, ktorý však ani obsahom nezaostáva (čo sa niekedy pri formálnych experimentoch stáva - tu však to akosi pevne súvisí). Naozaj svkelá atmosféra, skvelá pointa, sledovať tento film bolo pre mňa radosťou . . . ťažko sa mi píše konkrétne bez toho, aby som dal najavo či prezradil onen formálny grif a to nechcem (a dúfam, že to neurobil ani nikto v ostatných komentároch - aby tým neukrátil potenciálnych divákov o tú nádheru sledovania), preto radšej Ďalej nepíšem, ukončím len odporúčaním pozrieť si tento film, ktorý sa zaradil medzi ďalšie skvelé ruské diela . . . ach tí rusi ! (23.06.2007)

Za prvé, je to geniální. Film je zachycen na jeden záběr a není to jenom pouhá vychcanost, která slouží pro efekt, ale i pro zvýraznění myšlenky filmu, který se snaží sebereflexivně poukázat na dějiny Ruska. Pro někoho nudné, ale po nezáživné Matce a synovi mě tímhle Sokurov mile překvapil. Doporučuji všem, kteří se neštítí Ruska a kteří milují pomalé a chytré filmy, jež dokáží vyudovat atmosféru a okouzlit. (20.11.2007)

Predstavte si zaujímavú knihu, veľkú a plnú obrázkov, do ktorej si ktosi zapisoval marginálne poznámky, skôr subjektívne snové a asociačné než racionálne vecnej povahy. Tou knihou je Ermitáž, tými obrázkami sú miestnosti, kóje, sály, predsiene a schodiská a tým ktosi je bližšie neurčený cudzinec, Európan a katolík, ktorý - hnaný zvedavosťou či akousi vnútornou nevyhnutnosťou, ktorej zmysel je nepostihnuteľný a enigmatický rovnako ako dejiny, umenie i život ako taký - tými komnatami prechádza očarene, zasnene, plný melanchólie i vnútorného smútku a živo či malátne reaguje na podnety videné i neviditeľné (tajomný hlas). A to je v podstate všetko, čo tento film bez príbehu nakrútený v jedinom zábere ponúka. Je tak náročný na percepciu a tak výberový vo svojej orientácii, že nie je určený ani tak pre kinofilov ako skôr pre istú skupinu kinofilov. Čo môže preboha znamenať, ak niekto päť minút čumí na sévreský porcelánový servis alebo stojí päť minút pred obrazom? Alebo desať minút schádza nekonečne pomaly v dave po schodisku? Pre mňa dosť veľa. Panestetická šou tu však nemá estrádny charakter, pretože smeruje k zvnútornenej výpovedi o charaktere ruskej kultúry, histórie, duše. V tomto kontexte sa banálna meditácia nad obrazom Pietra de Hooch ("Veční ľudia. Žite ďalej, všetkých prežijete.") môže javiť v celkom inom svetle, rovnako ako geniálne jednoduchý záber na cudzinca stojaceho pred Rembrandtovým "Návratom márnotratného syna". Dianie sa úplne zastavuje v prospech rozvinutia divákovej percepcie. Mám rád väčšmi kinematografické než literárne filmy. No a Ruskú archu o to viac, že rýdza kinematografickosť, totiž vnímanie priestoru a času je tu priamo tematizovaná. Divák doslova pláva priestorom, bytostne si uvedomujúc (a prežívajúc) každú sekundu. Stotožnenie filmového času s časom reálnym sa maximalizuje, rovnako ako satisfakcia diváka nezaťaženého ľahkosťou jacksonovských opusov. (31.12.2005)

Veľmi tvrdý a ťažký oriešok. Na pozretie, ohodnotenie aj okomentovanie. Netradičnosť a originalita sa nezaprie, ale čo z toho, keď si to teraz mohli pre zmenu tvorcovia odpustiť. Film prakticky nemá dejovú líniu, čo bol viditeľne zámer, takže divákovi ani nedovolí pripútať akési naviazanie na ktorúkoľvek postavu. To sa prakticky ani nedá, pretože skáče po krátkych scénach stále na rôzne iné. Možno kebyže sa zaujímam o ruskú históriu, alebo kebyže som Rus, alebo keby film zobrazoval niečo podobné o Slovensku, tak by ma niečo dokázalo zaujať, no takto ma to úplne obišlo. To všetko ma mrzí, pretože je vidno, ako detailne, prácne a precízne sa tvorcovia vyhrali s celou materiálnou a hmotnou zložkou filmu. Dobové udalosti, kostýmy, hudba, tance, obrazy, priestory, všetko je to pekné, no celé je to len akási prehliadka týchto subjektov. Až do konca som čakal aspoň nejaký náznak zdramatizovania, nič. A keby ten sled udalostí nejako súvisel, alebo sa divák aspoň dozvedel o aké udalosti ide. Nie. Nemilosrdných 45%. (21.11.2007)

Opulentná forma, trýznivý obsah. "Ó, aká krásna hudba znie zdiaľky! To určite zložil nejaký Nemec? Nie, zložil to Rus! Glinka!"... "Pozrite na tú krásnu sochu, to určite vytesal nejaký veľký Európan! Nie, nie, bol to Rus."... "A tie obrazy. Iste talianski majstri. Ale kdeže, to namaľovali Rusi"... Nuž, týmto filmom si podľa všetkého mužici chceli kompenzovať svoj komplex menejcennosti, avšak s diskutabilným výsledkom. Ťažko stráviteľný a často otravný epos. V poriadku, kostýmy, interiéry a kamera úžasné. Forma natočenia na jeden záber vskutku unikátna. Môj obdiv patrí kameramanovi, ktorý vláčil celý ťažký aparát 90 min v kuse a po chodbách Ermitáže naháňal trudnomyseľného lunatika na opätkoch. Ale dostali sme sa k tajomstvu ruskej duše? Neviem. Koncentrovala sa ruská duša na bohatých plesoch a večierkoch v krásnych palácoch? Kdeže, ruská duša sedela s červeným nosom v zemljanke kdesi v brezovom lese. (31.03.2020)