Rozhovor s nepřítelem

Sledujem Slovensku hudbu /od cias Ursinyho ....../, sem-tam si precitam nieco od slovenskych autorov v dobrej viere, ze sa niekedy aspon priblizia autori ku klasikom 19. storocia. Slovensky sport je takisto v pohode sledovat, dokonca aj na politiku sem tam kuknem. Ale co som kedysi aktivne sledoval, a teraz uz to nejde, su slovenske filmy. A prave kvoli Rozhovoru s nepriatelom, Polcasu Rozpadu a podobnym "nadheram". 8 % (20.03.2013)

Tvorcovia podľa vlastných slov nadviazali na Barabášove filmy o Slovenskom národnom povstaní zo 60. rokov (Zvony pre bosých,Pieseň o sivom holubovi). Z tejto inšpirácie však veľa nevzišlo: v kŕči patetických dialógov oddeklamovaná poviedka, ktorej filmový prepis dopadol katastrofálne. Obsah filozofujúcich rozhovorov absolútne nezodpovedá zakotveniu v čase a priestore (cesta odsúdeného na smrť a jeho kata strmou horskou zimnou dolinou s hrozbou prepadnutia partizánmi ), čo je asi hlavný a výrazný rozdiel oproti Barabášovým filmom, kde aj takéto dialógy prirodzene zapadali do danej situácie. Miestami sa celé kino rozrehotalo nad smrteľne vážne recitovanými sentenciami. Prevažujú zábery tvárí v detailoch, symboly pôsobia silene, dielo postráda názorovú aj dejovú dynamiku. Úbohosť dokresľujú nevierohodní herci, zbytočne pridané scény pobiehajúcej blondíny, či zábery prírody, ktoré akoby vypadli z normalizačných televíznych "Prestávok". Rušivo pôsobili aj zvláštne rozštvorcované čb dokumentárne prestrihy z vojnových konfliktov. Zaujímavejší dramatický oblúk ponúkol len záver filmu, vďaka ktorému film ako celok neposúvam priamo do odpadu, kde by sa inak vcelku slušne vynímal. Slepá cesta slovenskej kinematografie. (01.06.2007)

Snaha sa cení. Toto bol zaujímavý pokus o artový film (úspešne) a drámu vystavanú na dialógoch (už nie tak úspešne). Ak by som sa na to pozeral v divadle, tak si to vychutnávam, ale film je primárne vizuálne médium a tu sa miestami dostavovala nuda. Faktom ostáva, že možno tretina dialógov vo mne evokovala pocit zbytočného opakovania ideí, občas až jalovosti. (01.09.2011)

Looooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooool, že dráma. Nezvládnutá inscenácia, alebo predvianočná akadémia vystresovaných prvákoch na gymnáziu ešte možno hej, ale dráma lol na druhú. Neviem čím to je, že súčasná slovenská tvorba sa nevie vymaniť spod chomúta strnulosti, nezaujímavosti a nerôznorodosti. Tento názor nosím v sebe od čias prvých slovenských pokusov po rozpade ČSFR ako napríklad: Na krásnom modrom Dunaji, Fontána pre Zuzanu 3, či seriálová pseudotvorba v podobe Paneláku, Podkrovných priestoroch, Ordinácie v ružovej záhrade, Profesionálov a podobných zlátanín. Ani v tomto filmovom prešľape sa neodchýlili tvorcovia od spomenutých manifestov onej skostnatenosti a nevybočili z rámca totálnej filmárskej šede. Komplikované dialógy vedené medzi hrdinami by boli ťažko stráviteľné a pochopiteľné aj pre samotného Perikla, ktorý toto umenie ovládal bravúrne. Tu sa dočkáme akurát existencionalistických a morálnych rečí bez následnej dejovej zaujímavosti, tak to vyzerá keď nie sú peniaze, money, pieniądz a v neposlednom rade aj peníze. Z niekoľkých vyumelkovaných dialógov, strhaných hercov a pár snehových gúľ nemôže nič lepšieho ani vzísť ako tento zmetek. Ziapoty na celý dom a akcia žiadna. Ziapoty na celý byt a zmysel žiadny. Samé ziapoty, ale veď predsa tak sa film nerobí, nadobudnutý dojem slovenských "hercov" zo svojich divadiel, že treba naziapať, čo hrdlo stačí je nepostačujúci v dnešnom svete konkurencie, ktorá sa uberá úplne iným a podľa mňa správnym smerom. (30.08.2009)

Film som nevidel - nebudem hodnotiť. Ale chcem tento priestor využiť na menšiu úvahu. Slovenská kinematografia je na tom zle. Nie, to je slabé slovo - je v riti! Je pomaly zázrak ak sa ročne urodí aspoň jeden slovenský film (jeden!!!!!!). A keď sa tak stane, väčšinou to sú chuťovky ako Konečná stanica a Vadí nevadí. Po dlhšej prestávke zase raz prichádza nový slovenský film, ktorý by rád naštartoval záujem našich divákov o domácu tvorbu. Slovenskí diváci si totiž úplne odvykli očakávať od slovenského filmu čosi iné ako totálnu zhovadilosť. A tu sa ukazuje aká "šťastná" voľba Rozhovor s nepriateľom naozaj je. Ľudia nechodia do kina, na filmy nie sú peniaze a keď sa nejaké konečne nasyslia, investujú sa kam? No predsa do projektu o druhej svetovej vojne, o partizánoch a nemeckých vojakoch. Komu toto príde ako dobrý nápad, môže s kľudným svedomím od teraz o sebe prehlasovať, že stratil kontakt s realitou. Keby takýto projekt prišiel uprostred niekoľkých iných (samozrejme z iných žánrov), možno by ani nepôsobil od veci. Ale ako jediný slovenský film široko ďaleko? Stačí si len prečítať obsah filmu a buď budete krútiť hlavou, alebo sa smiať. Som skalopevne presvedčený o tom, že slovenský divák by išiel do kina na slovenský film, ku ktorému by mohol mať nejaký vzťah. Koľko bolo slovenských vojnvých filmov? Koľko "hľadaní princípov ľudskosti"? Ja to poviem presne - plná prdel. A nikoho to už nezaujíma. Absolútne nikoho. Pár pseudo-umelcov? Tí tržbu neurobia. Rozumnejšie by bolo natočiť niečo zo súčasného života (keď chcete á la Samotári) - tzn. niečo čo by ľudí zaujímalo. Ale natočiť to civilne, filmovo (nie s divadelným prednesom) a pútavo. Zostane to medzi nami bola sračka aj preto, lebo Miro Šindelka film musel napchať kopcom ťažkých umeleckých a symbolických záberov. Samozrejme zhola zbytočných a filmu neslúžiacich. Je treba prestať sa pokúšať robiť samé hĺbavé umenie a urobiť skrátka normálny inteligentný film. Verím, že diváci by na taký film prišli už len preto, lebo kvalitný slovenský film by bol úkaz pomaly biblických rozmerov. Takže - prestaňte točiť a financovať Rozhovory s nepriateľom a skúste dať priestor niečomu, takpovediac ľudovejšiemu. Nemyslím Kameňák, ale pokiaľ sa má slovenská kinematografia vzchopiť (a už by KURVA bolo na čase), musí si niekto niekde uvedomiť kade vedie cesta. A drámy z druhej svetovej vojny ňou rozhodne nie sú. (23.03.2007)