Ve znamení kříže

Cisár Nero to pravdepodobne nemal v hlave v poriadku,lebo je viac než pravdepodobné,že podpálil Rím roku 64,na ktorý sa nevedel vynadívať,ako neustále horí a horí,rajcovala ho bolesť a utrpenie,inak by nevydal také jebnuté vyhlásenie,že za to môžu kresťania,títo ľudia s vierou v Ježiša Krista to schytali najviac,pochytali ich ako krysy,nahnali do arény,v hľadisku komplet vypredané a mohla sa začať zábava,tak že vypustili na nich krvilačných levov,ktorí ich roztrhali hlava-nehlava! Aj v tomto barbarskom období prekvitá láska kresťanky Mercie a vojenského veliteľa Marcusa Superbusa(perfektné meno) V tomto príbehu sa ešte objavuje cisárovná Poppaea,ktorá z celej duše nenávidí Merciu,chce ju mať mŕtvu,lebo Marcus k nej prejavuje city a náklonnosť,alebo skrátka sa do nej zamiloval,tak čo teraz zamýšľa Poppaea? Nenávidí ju tak strašne,že sa s ňou rozhodne raz a navždy skoncovať,že vojde do arény ako posledná,na poslednú chvíľu tam do podzemia dorazí aj Marcus a presviedča ju,že môže žiť,ak sa vzdá svojej viery,ale títo dva zamilovaní nakoniec v odhodlaní,že budú spolu posmrtne vystúpia do arény spolu... DeMille sa tesne po prepuknutí zvukového filmu púšťa do čias starovekého Ríma,aby oživil civilizovanú kultúru,ktorá ale nemala civilizované spôsoby,neberie si servítku pred ústa,všade počuť svišťanie biča a nevhodné zaobchádzanie s ľudmi,Cecile naprosto jedinečne sprostredkuje výpravu do Ríma za čias Nera,ktorému to v hlave poriadne jebalo s tým,že vidieť utrpenie sa rovná vidieť optikou kamery reálne jestvujúcu dobu spred takmer 2000 rokov,ktorá cez výkony hlavných hercov,prináša totálne nenávidieť CLAUDETTE COLBERT,pričom je o niečo neskôr očarujúca v It Happened One Night režiséra Capru s Clarkom Gableom.Aj herecká profesia vie docieliť,aby som sa preniesol v čase a videl. (13.03.2015)

Jeho výsosť Cecil B. DeMille, kráľ vysokorozpočtových produkcií zlatého veku Hollywoodu naservíroval dve dekády pred obdobím sandálových veľkofilmov opus, ktorý by bol v neskoršej dobe istotne silným súperom ku ,,Quo Vadis?" a vzhľadom ku kvalitám týchto oboch počinov by sa len ťažko našiel víťaz. Podobnosť so Sienkiewiczovým románom je skutočne badateľná, treba však dodať, že film bol nakrútený podľa hry Wilsona Barretta a nie podľa poľského autora, ako mylne uvádza databáza, i keď nepochybne vychádzal z knižnej predlohy. Hlavný atribút príbehu, znamenie kríža, ako symbolu Krista prijali kresťania až omnoho neskôr a vo svojich začiatkoch bola znakom náboženstva ryba, nie kríž ako je to ukázané tu, no môže byť otáznym, či sa tohto omylu nedopustili tvorcovia zámerne na zvýraznenie ústrednej idei rozprávania. Dôležitejšie je však, že film má v sebe všetky esencie silného diváckeho zážitku, ktoré nijako nevyprchávajú ani po vyše 80 rokoch! V úchvatnom úvode vidíme horieť slávny Rím a nad tým všetkým Nera ako hľadá v plameňoch múzu. Nasleduje ,,klasická" zápletka s viacerými pamätnými momentami a zlatým klincom je takmer polhodinové finále v aréne Kolosea. DeMille známy svojim vysokým profesionálnym prístupom nie je svojej povesti nič dlžný ani tu. Kamera je vynikajúca a na svoju dobu pôsobí mimoriadne moderne, kulisám nechýba patričná veľkoleposť a herci, aj keď poznačení typickým líčením doby 30. rokov (úsvitu zvukového filmu) hrajú takmer bez akéhokoľvek pátosu a prehnane zvýraznenej teatrálnosti nemej éry.. Táto miera civilnosti mi vadila len u Nera v podaní Charlesa Laughtonam, kde som čakal nielen iný hlasový prejav, ale tiež viacej veľkých gest a póz na zvýraznenie jeho typickej (i keď neobjektívnej) karikatúry. Svieži, moderný prístup je viditeľný tiež v odvážnosti niektorých scén, o ktorých si cenzori museli svojho času myslieť svoje a DeMillovi prešli s veľkým počudovaním. Nejde len o nahú Claudette Colbert, provokatívne vystavujúcu na obdiv svoje vnady počas kúpeľa v mlieku s ktorého si usrkáva dvojica mačiek, prípadne o lesbicky podaný tanec Nahého mesiaca; vyvrcholenie týchto provokácii (ktoré však nechcú len lacno dráždiť zmysli diváka, ale dodať forme zaslúžený punc výnimočnosti) je bitka hordy trpaslíkov s amazonkami v aréne, kde svojou bizarnosťou oživia rad trocha fádne preplácaných výstupov s krokodílmi alebo namaskovanou gorilou. Podobný záver malo aj neskoršie ,,Rúcho". (20. hodnotenie, 6. komentár k filmu) (31.07.2013)

Příliš to připomíná Quo vadis, sice si tady kreslí kříž a tam rybu, ale jinak je v obou legát, jenž si dělá co se mu zamane, teda dovolí si zamilovat se do křesťanské dívky, ač ho chce samotná císařovna... I když tomu chybí apoštolové a tudíž přílišná sentimentalita filmů natočených dle Sienkiewiczova románu, bohužel ale také jejich velkolepost a aspoň jakástakás historická věrnost. Zaujal mě závěr, není to totiž až tak typický happy end "made in Hollywood", ačkoliv... (04.02.2012)

Když si uvědomím, že film Ve znamení kříže byl natočen už v r. 1932, smekám! Vynikající! Samozřejmě, vždycky se dá vytknout to či ono, z mé strany třeba scény v aréně - dlouhé a snad i trochu zbytečně se snažící o atraktivitu - ale to na výsledném dojmu nic podstatného nemění. Dodávám, že dívat se na film zobrazující dekadentní, psychopatem ovládaný a přepychem, nemravností a zvrhlostmi prolezlý Řím, má v r. 2014 do sebe cosi znepokojivého. Jistě se nabízela paralela dekadentního Říma se současností i mnoha předchozím generacím, ale neblížíme se dnes k něčemu podobnému až příliš rychle? (16.04.2014)

Na snímek jsem se díval hlavně proto, abych si připomněl něco, co ještě vzniklo před přijetím Haysova kodexu a co tedy obsahovalo scény, které se později nenosily. Je osvěžující vidět lechtivější záběry i v americké produkci černobílé éry. Docela by mě zajímalo, jak by některé filmy vypadaly, kdyby kodex nebyl přijat. DeMille ukazuje, že by to rozhodně nebylo k neprospěchu věci. (02.10.2014)